Denník N

Deň otvorených dverí… my a verejné priestory

Máme mať dnes v OZ Presadíme tzv. Deň otvorených dverí. Touto cestou „mravenčou“ sa chceme uberať. Komunitno – kultúrne programy a akcie v našom centre INFINITY na ulici M. Medveďovej 21, v Petržalke. A teda ako sme na tom s otvorenosťou a ako sa vieme chovať vo verejnom priestore? Sme s postojom rovný – rovný, keď sa stretneme? Ako sa prezentujeme? Aký máme postoj k sebe a k druhým (k svetu)?

Tak úvod znie zložito a nie každý prekliká až sem…

:-)

A to je hlavné posolstvo textu. Priamo táto skúsenosť.

Ako sa rozhodujeme? Sme slobodní?

A prečo by sme mali byť, keď vlastne celý systém „sveta“, od kedy vstúpime do verejného života, do inštitúcie akou je napr. materská škôlka, či základná škola, dáva rôzne rámce, ktoré nie sú v osnovách, ale sú vlastne osnova života…

A to celé vychádza z koncepcie dvesto rokov starej a s úpravou ešte viac redukujúcu kvalitu (napr. gymnázia sto rokov späť…latinčina na škole, klasická poézia…).

Teda potom dve – tri totality a formovanie od rodičov, ktorí prežívali zvláštnú revolúciu moderného spôsobu života – upravenú systémom socializmus, i normalizácia.

A teraz stretnem niekoho v lese. Príklad, ktorý ma dostal na tieto myšlienky.

Idem z lesa na cestičku…A tu šteká na mňa voľne pustený pes. Vravím paničke, že to je dnes už druhý takýto zážitok. Že bez vôdzky sa zvykne i stratiť…

A teda ona mi vraví, že šteká, lebo som divný. Že idem z lesa….

A ja jej vravím, že som v lese.že to ľudia robia..že rôzne veci sa robia v lese. Turistika, beh, cyklistika…

Len sú pravidlá a jedno z nich je i to, že pes v lese má byť na vôdzke.

Teda nebol.

A teda, nebudem hovoriť, kto je divný, možno i ja som divný, lebo spoločnosť je divná, v zmysle toho, čo som dal na úvod, sme tak divne usmerňovaní do reality, normy, ktorá nás nikam nevedie.

Ako človek, ktorý sa zaoberá – amatérsky – tzv. nenásilnou komunikáciu si dám otázku, ako sa cíti tá pani, snažím sa jej porozumieť…

A to je moja úvaha. Pozorovanie toho, čo žijeme.

Včera oceňovali vedcov ..RTVS…

Môj text na tému veda za týžden kliklo tu na Denník N 60 ľudí.

Keby som napísal: „Fico skap“, tak budem super člen partie múdrych, dobre platených, ktorí sa pridali na jednu zo strán, ktorú nám určil „moderátor“, formujúci svet podľa hesla: rozdeľuj a panuj…ktorá zaručí možno i privelégia, výhody…

A mal by som lajky od ľudí, ktorých si vlastne nemôžem nijak užiť…

Ako mi to pripomína stav premnoženej invazívnej rastliny netýkavky žilnatej, ktorá je všade, a ktorá nemá nejakú osobitosť, lebo sa šíri ako nejaká ideológia, potreba niekoho, modelácia …

Končím úvahu…:-)

Tak čo vieme o tom graféne, o ktorom som písal pred pár dňami?

Čo vieme o nositeľovi tej ceny, ktorý tu bol včera odovzdať cenu našim vedcom? Nobelová cena, ktorú pán dostal…? A čo vieme o tom, čo je normálne, čo máme v hlave ako „paradigmu“ dnes?

Sme si istí? Či len plníme príkazy, poslúchame, aby sme vyzerali normálni? Ako to bolo i v systéme nazi, kde sa dalo rádio do každej rodiny, a po pár rokoch sa už pochodovalo..lebo to bolo normálne a cool…

A čo nás učí naša škola? Poslúchať? Vidíme príklad slobodných ľudí, učiteľov?

Sú to osobnosti, ktoré vedú pluralitnú diskusiu?

Ženy, matky, učiteľky, ktoré bojujú o post riaditeľa, v rámci kariéry, lebo to je super nápad? Alebo je to systém, kde sú radi, že májú na začiatku roka plný stav a nekončia ženy na PN? Alebo na mobbing, bossing? Zákonnik práce…

Ktorá základná čkola, ktorý učitel na nej, je ten vzor, pre budúcich vedcov? Pre kreatívcov, mysliacich slobodne, dávajúcich si otázky, ktoré nedajú spávať? Hm?

Teda, dokončím myšlienku z úvodu o tých verených priestoroch. Ako sa tam chovať? Poznáme to s tým pozdravom, úsmev, podanie si ruky.

Ono tak to údajne bývalo, lebo to je prirodzené, ľudské, aby sa život mohol udržať…že sa napr. dvaja indiáni stretli niekde v lese. A čo spravili, keď sa nepoznali a nepoznali ani jazyk spoločný?

No ukázal jeden druhému holé ruky, že mu nechcem ublížiť. Že som priateľ….Alebo opak, rovno zaútočil, ak si trúfal. Nerobím si ilúzie…

A teda postoj, že mňa nezaujíma, či robím veci dobre, že či mám psa na vodítku, ale pozerám na druhého, že on je divný…je taký …no nepoviem, že nie nemoderný… V každej spoločnosti, kde je veľa ľudí, je to prirodzené aj keď nie ideálne. Skôr výzva pre rodiny, pre školy…Lebo za peniaze si všetko nekúpime. Ani dušu ani vzťahy….hodnoty…

 

Teraz najčítanejšie