Lampa, Cervanová a 50. roky

Dôvody sú hmlisté, Mário Homolka v na blogu Štefana Hríba vyvrátil väčšinu Mikových tvrdení. Bude zaujímavé sledovať, čo na to riaditeľ RTVS, ale mňa zaujala iná vec. Hlavnou príčinou celej tejto „kauzy“ je opäť a zas prípad Cervanová. A teda konkrétne neochota hlavných aktérov tejto kauzy na strane polície, prokuratúry a súdov zúčastniť sa otvorenej diskusie a čeliť nepríjemným otázkam.

Kauza Cervanová je pre mňa symbolom stavu súdnej moci na Slovensku. Je to samozrejme povedané veľmi zjednodušene, ale neviem veriť tomu, že na Slovensku naozaj funguje nezávislá a spravodlivá justícia, pokiaľ sa práve ona neprizná k totálnemu zlyhaniu v tejto kauze.

Fakty a dôvody, prečo považujem najmä ponovembrový súd s odsúdenými z kauzy Cervanová za škandál som publikoval tu a tu, takže sa nimi nebudem zaoberať znovu. Medzitým pribudol ešte aj hanebný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa vyhovoril, že nemôže posudzovať súdny proces, konaný v čase, kedy nemal na Slovensku, či Československu právomoc, lebo neboli členmi Rady Európy a signatármi Európskeho dohovoru o ľudských právach. Je to približne rovnako platné, ako keby sa chirurg chystal vyoperovať pacientovi kvôli bolestiam v podbrušku slepé črevo a ignoroval by fakt, že mu ho už vybral niekto iný v čase, kedy on ešte nebol lekárom.

Postoj slovenských politických, ale aj justičných špičiek mi veľmi pripomína postoj komunistov k procesom z rokov 1948 – 53 po Stalinovej smrti. Dlho sa tvárili, že sa nič nedialo, že všetko bolo v poriadku. Keď už to začínalo byť neúnosné, lebo aj Nikita Sergejevič povedal, že Vyšinskij používal tak trochu stredoveké metódy na získanie „priznaní“, súdruhovia zriadili komisiu, riadenú samozrejme komunistom, Rudolfom Barákom, ktorá mala posudzovať zákonnosť procesov. To, že Barákovým šéfom bol Antonín Novotný, aktívny účastník procesov zo začiatku 50. rokov, len prispelo k tomu, že komisia prešľapovala na mieste a nerobila prakticky nič. Až 60. roky priniesli isté uvoľnenie, ale napriek tomu, na rozdiel od okolitých krajín, v Československu sa nerehabilitovalo. Väčšina odsúdených dostala skôr či neskôr milosť. Vrchnosť im akosi odpustila ich neexistujúce hriechy a pustila ich na slobodu. Každý z nich musel navyše pri prepustení podpísať sľub, že bude mlčať o tom, ako s ním ŠtB, resp. sovietski poradcovia, ale aj bachari v lágroch a väzniciach zaobchádzali. Skutočné rehabilitácie a vyhlásenia o jednoznačnej nevine odsúdených začali až po páde komunistického režimu. Aj to bolo možné podľa mňa najmä preto, že aktéri procesov na strane moci, sudcovia, prokurátori, policajti a eštébáci, neboli už vo funkciách, väčšina z nich bola dokonca už po smrti.

Jedným z príznakov, ako moc pristupovala k procesom bolo aj to, že ktokoľvek ich akokoľvek spochybnil, začal mať vážne problémy. Garnitúra sudcov, prokurátorov a policajtov, spolu s politikmi, ktorí procesy nariadili a riadili, robili všetko preto, aby si ľudia dobre rozmysleli o procesoch hovoriť, nieto ešte ich aj spochybňovať.

Zarážajúci je fakt, že aj v prostredí demokratického štátu má každý, kto sa postaví na stranu odsúdených v kauze Cervanová, každý, kto spochybní oficiálnu verziu, problémy. Samozrejme dnes kvôli tomu nikoho nezavrú do basy, ale ľudia a médiá, ktoré sa verejne zastávajú odsúdených, sú často nejakým spôsobom „riešení“. Vyhrážky súdnymi spormi, prípadne aj rozhodnutia súdov (ako napríklad aj tie o pokute za Lampu o Cervanovej) svedčia o tom, že určitá skupina ľudí, ktorá plynulo prešla z minulého do súčasného režimu a funguje v ňom veselo ďalej, má veľmi silný záujem dať jasne najavo každému, kto by sa pokúšal preukázať, že celý proces s Nitranmi je zneužívanie justície a ničenie života nevinným ľuďom, že to nebude zadarmo, že za to zaplatí. Prokurátori, sudcovia, ktorí pôsobili počas prvého procesu v justícii, sú s ňou prepojení dodnes, všetky doterajšie rozhodnutia slovenských súdov v súvislosti s touto kauzou ukazujú jednoznačnú snahu ignorovať dôkazy, vylúčiť z nich čokoľvek, čo by mohlo zvyšovať pochybnosti o vine Nitranov a naopak, posilňujú sa „dôkazy“ získané nátlakom ešte pri prvotných výsluchoch komunistickou justíciou a prokuratúrou.

Neviem, či niekedy nejaký slovenský súd uzná, že o vine odsúdených existujú odôvodnené pochybnosti a teda sú, v zmysle pravidla in dubio pro reo (v prípade pochybností v prospech obvineného) nevinní. Neviem, či vôbec a ak áno, tak kedy slovenská justícia nájde v sebe dosť sily na očistu, ktorá jej umožní niečo také uznať. Ale chcem veriť tomu, že tí, ktorí sú na základe existujúcich dôkazov podobne ako ja presvedčení, že takéto pochybnosti sú na mieste, to nevzdajú a budú o kauze Cervanová hovoriť znovu a znovu. Je to naša povinnosť, voči odsúdeným, voči slovenskej justícii a voči slovenským občanom, ktorí majú právo na to, aby aj v ich prípade rozhodoval spravodlivý a skutočne, nielen formálne nezávislý sudca.