Príliš zložité?
Americký politológ pôvodom z Indie Fareed Zakaria vo svojej nedávno publikovanej knižočke „10 ponaučení pre postpandemický svet“ sa zaoberá analýzou širokého kontextu súčasnej pandémie, vhodná inšpirácia nielen pre tento blog. Východiskovým bodom je skutočnosť, že sa potácame ešte iba na začiatku 21. storočia a za tých prvých pár rokov nás už postretli tri globálne krízy:
- politická, r. 2001
- ekonomická, r.2008,
- krízy prírodného charakteru, momentálne covid pandémia, s neistým výhľadom do budúcnosti.
Prvá kríza sa začala útokom na Svetové obchodné centrum 11.9.2001 v USA, ale prakticky mala dosah na celý svet a spôsobila zmenu spôsobu nášho života. Zdanlivo nezastaviteľný postup kapitalizmu a demokracie, šírenie západných hodnôt po celom svete, demonštrácia americkej hegemónie vyvolali zúrivú reakciu v moslimskom svete. Z ekonomického hľadiska, len vláda USA vynaložila na boj proti terorizmu (ktorý je definovaný ako „zbraň slabých“) rádovo bilióny dolárov.
Ekonomická kríza, krach v r. 2008 bol dôsledkom ekonomiky, v ktorej si financie mohli robiť, čo chceli. Wall Street vytvárala čoraz podivnejšie finančné produkty, vytvárala deriváty (rizikové cenné papiere) derivátov a povzbudzovala ľudí, aby čoraz viac riskovali. K tomu sa pridala posadnutosť vlastniť nehnuteľnosti a čoraz väčšie zadlžovanie ľudí. Systém sa nakoniec stal takým zložitým, že aj malý posun v cenách domov spôsobil katastrofu.
Podľa Zakariu na pandémiu sa môžeme pozerať ako na odplatu prírody. Tým, ako dnes žijeme, v podstate pozývame zvieracie vírusy, aby nás infikovali. Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb v USA odhaduje, že tri štvrtiny nových chorôb majú svoj pôvod v zvieratách – ebola, prasacia chrípka, vtáčia chrípka, SARS, MERS. Vyzerá to, že „hustota dejín“ t. j. počet udalostí súvisiacich s učebnicovými dejinami sveta za jednotku času v závislosti od zložitosti sveta rastie, za taký krátky čas toľko kríz.
Zakaria tvrdí, že čo sa týka prírodných kríz, ľudia menili prírodné procesy už od doby, keď sa naučili zakladať oheň, zmeny sa urýchlili vynálezom kolesa a násobne znásobili vynálezom parného pohonu. Postupne rástla mobilita ľudí po planéte a tým aj príležitosti na prenos chorôb.
Podcenili sme skutočnosť, že nepripravený rozvoj môže mať negatívne následky. Od r. 1900 populácia narástla päť-násobne a priemerný vek dožitia sa zdvojnásobil. Nárast veku dožitia presahuje to, čo sa dosiahlo prirodzeným výberom, hovorí Joshua Lederberg, molekulárny biológ, ktorý ako 33 ročný získal Nobelovu cenu. V r. 1989 tvrdil, že biologický vývoj sme zmenili natoľko, že súčasný človek je človekom vytvorený druh.
Neustály ekonomický a vedecký pokrok je podľa Lederberga (zomrel v r. 2008) najväčšou hrozbou pre ostatné druhy rastlín a zvierat, ktoré, v nenásytnom úsilí rozširovať svoj vlastný Lebensraum, vytláčame. Ako škodca jednoznačne dominuje Homo sapiens. Máme však jedného skutočného súpera a tým je vírus. Ten ešte môže napokon zvíťaziť.
Avšak, (ešte) nie sme stratení. Účelom tohto zvonenia na poplach je to, aby ľudia začali niečo robiť. Najprv však musíme zistiť, čo to má byť. Zatiaľ nevieme ani to. Nestačí, že šoky a negatívne reakcie prežijeme. Musíme sa z nich aj poučiť. Podľa Nassima Taleba musíme tvoriť systémy, ktoré sú anti-fragilné, čiže viac ako odolné. Chaos a krízy takéto systémy v skutočnosti ešte posilnia. Čo sa týka epidémií, americký lekár Larry Brilliant, ktorý pred 45 rokmi pomáhal vyhubiť kiahne, tvrdí, že lokálne epidémie sú nevyhnutné, no pandémie sú „voliteľné“. Hrozí nám však, že ľudia čoskoro odmietnu otvorenosť a zmenu, keď budú žiť v neustálom strachu, či ich nevyhladí najbližšia katastrofa. Otvorenosť systému (len pre ilustráciu, príkladom uzavretého systému je Čína) bude musieť vyvážiť bezpečnosť.
Tieto krízy majú niečo spoločné, sú odrazom skutočnosti, že zložitosť nášho sveta narastá, dôsledkom čoho je fakt, že všetko (sociálne, ekonomické, biologické, technologické systémy) okolo nás je vzájomne prepojené, pričom ten výsledný, globálny systém nikto neriadi, neexistuje žiadne centrálne riadenie. Nárast zložitosti spočíva najmä v náraste hustoty prepojení medzi jednotlivými prvkami systému, to sa deje aj v ľudskom mozgu pri učení – v dôsledku učenia v mozgu rastie počet prepojení neurónov, t. j. synapsií. Informačná revolúcia spôsobila, že všetko, t. j. tovary, služby, kultúra, idey sa šíria obrovskou rýchlosťou cez každú krajinu na svete. No žiadna z nich nie je schopná tento mohutný tok riadiť. Žijeme vo svete, ktorý je otvorený a rýchly, teda takmer z definície nestabilný. Je totiž veľmi náročné stabilizovať takýto dynamický a otvorený systém. Ukazuje sa, že akýkoľvek systém môže mať iba dve z týchto troch vlastností – otvorenosť, rýchlosť, stabilita. Výsledný systém sa stal takým zložitým, že sa začal prejavovať „efekt motýlích krídel“, t. j. malá zmena okrajových podmienok môže spôsobiť dramatickú zmenu systému.
Efekt motýlích krídel u zložitých systémov už pozná asi každý, aj motýle. Na jednom konci sveta zamáva motýľ krídlami a na druhom konci sveta sa spustí nejaká katastrofa – začne zemetrasenie, finančná kríza, tornádo a pod. Chudáci motýle sa už boja zamávať krídlami, aby na svetovom rebríčku ne-popularity nepredbehli starého pána G. Sorosa, ktorý tiež môže za všetko :)
Hrozí nám , že zložitosť sveta okolo nás prekročí istú kritickú hranicu a bude tak zložitejší ako to, čo, ktorý sme schopní svojim mozgom vôbec pochopiť. Skrátka zložitosť sveta bude rásť a ľudstvo, resp. jeho väčšia časť už na to nebude rozumovo stačiť a dôjde ku kognitívnemu kolapsu. Do hry totiž vstupuje ďalší dôležitý faktor – Hypotéza obmedzenej racionality (Bounded rationality hypothesis) , ktorej autorom je Herbert Simon (Nobelova cena v r. 1978). Kapacita ľudskej mysle formulovať a riešiť zložité problémy je veľmi malá v porovnaní s veľkosťou problémov, ktorých riešenie si vyžaduje objektívne racionálne správanie v „reálnom svete“. Ľudia si preto pri riešení svojich problémov vytvárajú akýsi jednoduchší model situácie, v ktorej sa nachádzajú.
Je tu však aj iná skupina nositeľov mozgu (aj keď možno len zdanlivo), ktorá ide proti trendu „komplexifikácie“, na riešenie zložitého problému jednoducho reaguje abdikáciou na myslenie – zložitý problém nahradia zvyčajne tým, že nájdu generálneho “vinníka“ pomocou prvej konšpiračnej teórie, pričom slovo „konšpirácia“ je pre nich synonymom spontánnej kolektívnej tvorivej inspirácie.
Títo ľudia tak zrazu spontánne rozumejú všetkému. Za otepľovanie v súvislosti s klimatickou krízou poväzujú skutočnosť, že počet inak sexuálne orientovaných ľudí v ich okolí „narastá“.
Sociálny psychológ J. Haidt upozornil na skutočnosť, že u niektorých skupín ľudí (napr. voličov), nie nevedomosť, ale tzv. motivovaná argumentácia je hlavný problém, títo ľudia stavajú svoje argumenty tak, aby dospeli k požadovanému záveru, pričom viaceré štúdie zistili, že paradoxne tzv. informovaní jednotlivci sa k takémuto zaujatému uvažovaniu uchyľujú častejšie.
Potvrdzujú sa tak slová , ktorých autorom je škótsky filozof David Hume „Rozum je otrokom vášne“.
Tu čelíme niečomu, čo mozeme nazvať epistemická kríza, epistemológia je filozofická disciplína, ktorá sa zoberá poznaním a tým, ako poznávame svet. Kríza spočíva v tom, že ako spoločnosť nie sme schopní sa učiť, spoznávať isté veci a ucelene konať.
Ak zoberieme do úvahy všetky tieto výzvy, pred ktorými stojí toto ľudstvo, verzus aké schopnosti má k dispozícii, má asi také vyhliadky ako človek „nevhodnej“ etnickej skupiny. V pondelok ráno stoji pod šibenicou, idu ho vešať, vraj ukradol sliepku. On sa uškrnie a na pol úst sucho skonštatuje:
To tento týždeň veru pekne začína.
