Palkovič sa r. 1800 ako prvý Slovák rozhodol živiť len literatúrou

PALKOVIČOVO ŠTÚDIUM V NEMECKU:
Juraj Palkovič vyrástol v skromných pomeroch v rodine roľníka v Rimavskej Bani. Po štúdiu na niekoľkých školách, kam ho poslal prezieravý otec, a krátkej učiteľskej praxi išiel po vedomostiach túžiaci Juraj Palkovič r. 1792 ako 23-ročný študovať na dva roky na univerzitu v meste Jena v nemeckom Sasku. Učilo sa tam vtedy viacero slovenských evanjelikov, ktorí sa tu dokonca združili do literárneho spolku. Češtinu už niekoľko storočí slovenskí evanjelici považovali za spoločný literárny jazyk Čechov a Slovákov. Bežne ho v tej dobe nazývali aj slovenským. Juraj Palkovič r. 1817, už ako zrelý novinár, o svojom študentskom pobyte v Jene v novinách Týdenník, ktoré sám vydával, napísal:

Před lety, když vydavatel Týdenníka v Jeně, v Sasích, s mnohými jinými svými krajany, na učení byl, my mladí Slováci učinili sme mezi sebou společnost Slovenskou, k cvičení se v svém milém mateřském jazyku, měli sme své představené z prostřed sobě volené, měli sme protokol, knihy Slovenské, slovník, gramatyky, noviny Kramériusovy etc. a scházívali sme se každou neděli, kdež pokaždé některý z nás nějakou práci svou v slovenské řeči přečtl, ostatní pak po přečtení soud svůj o ní, potřebná ponapravení etc. svobodně přednášeli.

PALKOVIČ SA ROZHODOL PRE LITERATÚRU:
Po skončení štúdií v Nemecku a po niekoľkých zamestnaniach ako učiteľ sa Juraj Palkovič usadil r. 1800 v mestečku Vacov, ležiacom medzi Komárnom a Budapešťou, a zostal dobrovoľne bez zamestnania – začal plniť svoj sen žiť len ako spisovateľ. Ako v liste priateľovi, evanjelickému farárovi a publicistovi Štefanovi Leškovi 18. februára 1800 napísal, „soukromý, liternímu umění zcela obětovaný život vésti“. Bolo to nóvum v živote slovenskej inteligencie, pretože predtým si slovenskí vzdelanci vyberali životnú cestu ako kňazi, učenci, učitelia a pod. Palkovičova predstava žiť pre literatúru sa síce nevyvíjala priamočiaro, no v konečnom dôsledku sa naplnila.

PALKOVIČOVA BÁSNICKÁ ZBIERKA:
Vo Vacove Juraj Palkovič vydal r. 1801 básnickú zbierku Muza se Slovenských hor. Bol to v slovenských pomeroch výnimočný počin. Literárny historik Rudo Brtáň napísal, že dielko je „v jadre prvou slovenskou lyrickou básnickou zbierkou piesní a básní, ód a elégií, bájok a idýl“. Zbierka je napísaná v češtine, v predhovore však Juraj Palkovič upozornil, že v básňach vedome používal aj čisto slovenské slová. Obohacovať češtinu o slovenské výrazy považoval teda za možné:

Že sem místem samým Slovákům vlastních slov a způsobů mluvení užíval (což se však předce zřídka stalo), to mi, jakožto Slovákovi, Čechové, doufám, laskavě prohlídnou.

POETICKÝ PALKOVIČ SI VYBRAL BÁSNICTVO AKO POVOLANIE:
V úvodnej básni Vidění Dobromyslovo, ktorú Juraj Palkovič štylizoval ako programovú, určila básnickému Dobromyslovi múza Kalliopé za životné povolanie básnictvo, teda podobné poslanie ako si Juraj Palkovič plánoval sám. Úryvok z reči múzy Kalliopé básnickému Dobromyslovi:

(…) Tebe iná volá sláva.
Jehož srdce k zpěvu libému
lne a k harfě, tomu buď tvá vzácná hlava
posvěcena Bohu krásnému.
(…)
Veleb zvučné rekův nesmrtedlné skutky,
veleb pro vlast slavně zemřelé;
oplakávej trpké ctnosti, lásky, smutky,
pěj i jarní písně veselé.

ROKOKOVÁ EROTIKA:
Zbierka Muza se Slovenských hor obsahuje hlavne básne o láske. Sú rokokovo idylické, meštiacky moralizujúce, na druhej strane plné túženia po bozkoch. Popri téme literárneho poslania jednotlivca je aj téma túžby po žene v dobovom knižnom slovenskom básnictve nová. Oproti slovenskej tradícii nemá zbierka Muza se Slovenských hor primárne didaktický, ale estetický a literárny zámer. Juraj Palkovič do nej zahrnul okrem vlastných básní aj preklady z nemčiny, čo ukazuje na vplyv vtedajšej nemeckej tvorby na autora. Palkovičova báseň Tejná prosba k Venuši:

O, jenž si jednou pod javorem spala
s svým Anchyzášem, jehožs´ oklamala,
i v rouchu cizím přijdouc na vrch k němu,
i žes´ ctná panna, pravíc křivě jemu –
o, Venuše! Jenž si se nehanbila,
jsouc bohyní, bys´ čím spíš matkou byla,
tam za pastýri v horách běhati;
dej se mně též s mým Mládkem vyspati!
Jen jedinkou noc v posteli ho míti!
Však, slyš! Ctnou předce u všech pannou býti. –

RECENZENT ZBIERKY O LÁSKE:
V r. 1802 sa vo viedenskom literárnom periodiku Annalen der Oesterreichischen literatur objavila anonymná recenzia zbierky Juraja Palkoviča, čo svedčí o tom, že sa stala súčasťou nielen slovenského, ale aj širšieho literárneho života. Autor literárnej kritiky sa dotkol aj ľahko erotických básní, ktoré sa v zbierke nachádzajú a ktoré v recenzii nazýva „exotickými“ (preklad Cyril Kraus):

V básňach pre Slovanov bolo by sa treba tiež vyhnúť všetkému, čo by sa ich pri ich terajšom spôsobe myslenia dotklo. Tam patrí exotická poézia vôbec. Slovania nie sú síce proti láske, ani nie sú pre ňu neschopní: radi robia z nej však pri svojom pracovitom a cudnom živote tajomstvo.

PALKOVIČOVA FRAŠKA DVA BUCHY:
Ešte pred básnickou zbierkou Muza se Slovenských hor vydal Juraj Palkovič r. 1800 frašku o dedinskej bitke v rodnom malohontskom nárečí pod názvom Dva buchy a tri šuchy. Hoci ju napísal v ľudovej reči Slovákov, išlo len o charakteristiku postáv a prostredia pomocou jazyka, nie o povýšenie ľudovej reči na spisovnú. Uvedenie ľudovej slovenčiny na takej širokej literárnej ploche bolo však pozoruhodné.

SLOVENSKÝ UČITEĽ NA LÝCEU:
Juraj Palkovič informoval zároveň v júli 1800 českého jazykovedca Josefa Dobrovského o svojej novátorskej myšlienke, aby bol na evanjelickom gymnáziu (neskôr lýceu) v Bratislave aj učiteľ českého jazyka ako spisovného jazyka Slovákov. Juraj Palkovič k tomu dodal, že jeho myšlienkou sa už zaoberajú aj ďalší slovenskí vzdelanci. Josefovi Dobrovskému 18. júla 1800 doslova napísal:

Wir gehen aber jetzt auf mit meinem anderen Gedanken um. Viele Freunde der böhmischen Sprache unter uns wünschten einen Lehrer dieser Sprache am Gymnasium zu Pressburg einzusetzen und selbst zu unterhalten.

SLOVÁCI CHCELI UČENÚ SPOLOČNOSŤ:
Okrem toho, aby Slováci mohli študovať svoj spisovný jazyk, literatúru, či lingvistický vývoj, teda mať akési slovenské štúdiá, sa medzi slovenskými evanjelickými vzdelancami v okruhu Juraja Palkoviča ešte r. 1800 vyformoval aj koncept slovenskej učenej spoločnosti. Jej cieľom mala byť podpora materinského jazyka, skúmanie jeho literatúry a jej rozvoj, štúdium slovenských dejín, výchova ďalšieho pokolenia Slovákov vzdelaných vo svojom jazyku, budovanie slovenskej knižnice, vydávanie kníh, učebníc, či novín. Spoločnosť sa síce napokon nepodarilo založiť, lyceálnu katedru, teda študijný odbor, však r. 1803 v Bratislave áno. Učiteľ, ktorým sa stal samotný Juraj Palkovič, však nemal dostatočne zabezpečený plat. Napriek tomu sa miesta ujal a udržal si ho až do smrti r. 1850. Palkovič sa popri učiteľstve musel živiť inak. Boli to hlavne publikačné aktivity, ktoré mali pôvodne do veľkej miery spadať pod učenú spoločnosť. Jurajovi Palkovičovi sa de facto naplnila jeho predstava z r. 1800, že sa bude živiť literatúrou, aj keď to mal ako učiteľ bez platu spočiatku veľmi ťažké. Vo svojom Kalendári na rok 1813 napísal:

(…) od roku 1803 téměř bez platu professorem jazyka slovenského, oddav se cele na vzdělávání a zvelebování národu našeho za těch 12 roků v nejtvrdších časých, s ustavičným zápasením s největšími odpornostmi, s nenávistí y závistí (…)

PALKOVIČOVE NOVINY:
Juraj Palkovič si podal r. 1804 aj žiadosť o povolenie vydávať slovenské noviny – v tej dobe žiadne neexistovali. Úrady ju zamietli, nevzdal sa však a podával ju opakovane – až r. 1812 povolenie dostal, avšak so zákazom uverejňovať politické spravodajstvo – museli sa niesť v duchu osvety, hospodárstva a pod. Novinám dal názov Týdenník. Palkovič aj počas ich vydávania žiadal o dodatočné povolenie uverejňovať správy z domácej politiky, neuspel však. Takto obmedzované periodikum bolo vo veľkej konkurenčnej nevýhode v porovnaní s inojazyčnými uhorskými novinami, napr. nemeckými, ktoré mohli uverejňovať aj správy z domáceho politického diania, preto vydávanie Týdenníka Palkovič r 1818 zastavil. Agilný bratislavský učiteľ však začal r. 1832 vydávať literárny časopis Tatranka. Od r. 1841 ju s ním spoluredigoval jeho pedagogický pomocník na lýceu Ľudovít Štúr, ktorý sa takto pripravoval na vydávanie vlastných novín.

PALKOVIČOVA VYDAVATEĽSKÁ ČINNOSŤ:
Juraj Palkovič tiež napr. od r. 1804 vydával obľúbený kalendár, vydal preklad Biblie, česko-nemecko-latinský slovník, vydával školské učebnice, osvetovú, zdravovednú a inú literatúru. Chcel povzniesť vzdelanosť Slovákov na vyššiu úroveň. Historička Mária Vyvíjalová ho zhodnotila ako vzdelanca, ktorý žil z prostriedkov získaných literárnou činnosťou. Historik Ján Čaplovič o Palkovičovi napísal:

Keď sa Juraj Palkovič stal na jar 1803 profesorom reči a literatúry slovenskej na bratislavskom lýceu, získal vlastne len pekný titul. Zo začiatku dostával síce ešte maličký plat z neveľkých peňažných súm zozbieraných na túto katedru, ale onedlho aj to prestalo. Musel si na živobytie zarobiť sám – svojou literárnou prácou, kníhkupeckou činnosťou (rozpredávaním kníh, ktoré vydal alebo prevzal do komisie) a prípadne aj inými obchodmi. Bol to vari prvý Slovák, ktorý sa živil spisovateľskou činnosťou, i keď sotva výhradne len ňou.

LITERATÚRA: 1. M. Vyvíjalová: Juraj Palkovič, 1968; 2. Juraj Palkovič (Materiály z celoslovenskej vedeckej konferencie o jeho živote a diele dňa 28. februára 1969 v Rimavskej Sobote pri príležitosti 200. výročia narodenia), 1971; 3. J. Čaplovič: Cenzurovanie Palkovičovej Tatranky, Slovenská literatúra, 1955; 4. J. Palkovič: Muza ze slovenských hor, ed. L. Rišková, 2016; 5. Literárne postavy Gemera 2, 1971