Denník N

Fotoblog: Jesennými horami Zakarpatskej Ukrajiny

Hneď ako som bol prvýkrát na Zakarpatskej Ukrajine, vedel som, že sa sem určite vrátim. Medzitým som tu bol niekoľkokrát na jar či v lete. Ostala mi však túžba užiť si divoké hory a lazy vo farebnom, jesennom šate. Odhodlali sme sa tento rok vyraziť v októbri a užiť si jeseň v Národnom parku Synevyr.

Cesta prebehla bez komplikácií, na vstup do Ukrajiny sme čakali okolo 3 hodín, a síce za tmy, ale bezpečne sme dorazili do dedinky Synevyrská Poľana, ktorá sa na týždeň stala našou základňou na túry do hôr, divokých lesov či okolitých dediniek v tejto časti krajiny.

Hneď prvý deň nás teší skvelé počasie a teda úplne iné počasie ako ukazovali predpovede počasia, ktoré mi Marek ukazuje. Až v ďalších dňoch pochopím, že si pozerá predpovede pre Bratislavu. Patriot! Vyrážame na hrebeň. Platíme v domčeku strážcu parku 50 hrivien a rýchlo a bezbolestne naberáme výšku. Z trávnatého hrebeňa sa otvárajú krásne pohľady na všetky strany. Pod nami je nám dobre známa dedina Koločava, obklopená lazmi a pasienkami, ktoré sa postupne menia na farebný bukový les postupne prechádzajúci do smrekového lesa.

Postupujeme po hrebeni plnom brusníc až na vrchol Negrovec. Odtiaľ ešte kúsok a schádzame po neznačenom divokom chodníku dole. Vyšlapaná cestička popri pliesku sa postupne stráca v tráve, aby sa zas o pár metrov ukázala. Okolo nás je nádherné prostredie. Vchádzme do lesa, divokého krásneho lesa. Cestička tu už viac-menej nie je, krížom cez starý les, mladinu čučoriedok a pláne machu postupujeme potichu smerom, kde očakávame cestičku, či aspoň od zveri vyšliapaný chodník.

Chodníček nachádzame zas až na lúkach, tety zbierajúce brusnice nám ešte ukazujú skratku. Drobnú zachádzku robíme k jazeru, ktoré má neskutočnú atmosféru. V nohách máme 28 km a krásny okruh hneď v prvý deň. Začína popŕchať.

Ráno sa budíme do daždivého rána. Dávame chillout, obed v kolibe za dedinou. Okolo druhej prestáva pršať. Využívame to a vyrážame na kopčeky nad Synevyrskou Poľanou. Strmo hore po rozbitej ceste, po ktorej to tu dávajú len kamazy, kone či KTM motorky ovládané 12 ročnými chlapcami v  šlapkách,  šlapeme hore. Okolo nás je kopa čiernych skládok odpadu. Už nie som prekvapený, naučil som sa, že odpad sa buď hádže popri ceste, do rieky, alebo sa najčastejšie spaľuje na kôpkach za domom.

Vchádzame do úžasných lazov. Je to doslova živý skanzen. Dreveničky rôznych tvarov, farieb a typov sú roztrúsené po pasienkoch. Solitérne stromy, drevené oplôtky, voľne sa pasúce kravy či kone, pobehujúce sliepky, psy či mačky. Úžasné pohľady. Stojíme snáď každých 100m a len tak sa kocháme výhľadmi, pohľadmi a atmosférou pri zapadajúcom slnku. Presne toto – tento feeling je ten dôvod, prečo ma to na jeseň ťahalo do týchto končín. Nádhera.

Vládne takmer dokonalý kľud (až na tú mačku, čo nám už dva dni sedí na prahu dverí a vždy ma strašne vydesí). Otváram večer bratislavské facebooky plné hejtu a radšej sa rýchlo vypínam.

Po oddychovom dni dnes opäť vyrážame na dlhšiu trasu. Budík na 5:00 miestneho času. Nakoľko tu je o hodinu viac ako v Bratislave, vstávanie je dosť náročné. Najmä keď vonku mrzne, je čiernočierna tma a celú noc ma budil besný susedov pes štekajúci snáď 4h v kuse. Kráčame pešo cez dedinu, ešte pred 5timi rokmi tu nebola asfaltová cesta, dnes tu už je. V doline sa drží hmla a vôňa kombinujúca vôňu domácich zvierat a tlejúcich kôpok plastového odpadu. Za dedinou odbáčame do lesa. Po hodinke sa dostávame nad úroveň hmly. Je nádherná inverzia. Kráčame zamrznutou lúkou popri opustených dreveničkách a pod nami sa vlní hmla, pohlcuje kopce, aby ich následne zas odhalila.

Kocháme sa pohľadmi a stúpame ďalej na vrchol kopca. Tu už je sneh, čo robí atmosféru ešte čarovnejšiu. Z hrebeňa zbiehame po zvážnici smerom k Synevyrskému jazeru. Vchádzame po chvíli do magického bezzásahového lesa. Mieša sa tu sýta tmavozelená farba v podaní jedlí a smrekov, s žlto-oranžovou farbou bukov či javorov. Míňame staré majestátne stromy, ale popadané mohykány, z ktorých už vyrastá nový les.

Jedným z najkrajších lesov, ktoré som za posledné roky videl sa dostávame  k samotnému jazeru. Je to tu trošku nuda. Predajcovia suvenírov vykladajú tovar na pultíky, turisti vystupujú rovno z áut, aby si dali kolečko okolo jazera, v ktorého strede je malý ostrovček s ukrajinskou zástavou. Ukrajinské Štrbské pleso, ktoré za pár rokov objavia miestni Borisovia a vybudujú tu hotely a lanovky.

Za jazerom si dávame konečne poriadny obed, pstruha, boršč ale najmä môj milovaný dezert (a inak skutočný dôvod prečo som sem chcel ísť) – Sirniky. Dnes to bolo ďalších epických 20 km, za odmenu si kupujem v lokálnom magazíne pivo a slnečnicové semiačka a pozorujem kravy, ako sa vracajú z lúk, prídu k svojmu domu a začnú múkať „otvorte mi dvor“. Niektoré dokoca vedia rohami otvoriť bránku a vojsť do maštale samé. Musím si kúpiť kravu.

Opäť ranné vstávanie, presun smerom do Kolčavy odkiaľ vyrážame na okruh cez hrebeň. Od rána nás sprevádza hmla. Čím sme vyššie, tým krajšie divadlo prevaľujúca sa hmla ponúka. Stúpame až na hrebeň, po ktorom sme išli už aj prvý deň. Je tu o 10 stupňov chladnejšie ako pred dvoma dňami a miestami celkom výživne snehu. Po hrebeni postupujeme dlho, celkom už cítim nohy a našťastie klesáme do dolinky, kde sa hodinu kŕmim na brusniciach, ktorých sú tu tony.

Sú tri hodiny poobede a som celkom rád, že už len zbehneme údolíčkom k autu a už sa vidím v nejakej kolibe popíjať pančovanú kávu. V tom mi Marek ukazuje druhý zasnežený hrebeň pred nami a oznamuje mi, že tadiaľ sa vraciame. Najskôr si myslím, že si robí srandu, keď sa však vydávame kolmo hore zas niekam do zimnej krajiny, dochádza mi, že nerobí. Mám slzy na krajíčku. A aby toho nebolo dosť, dodáva, že tu nevedie žiadny seriózny chodník. Po 10 minútach stúpania cez zasnežené čučoriedkové polia, keď mi mokrý sneh padá za krk zo smrekov cez ktoré sa predierame, a keď mi definitívne premokávajú topánky, zisťujeme, že chodníček končí v strede nepriechodnej kosodreviny. Mapy.cz hlásia, že sme v strede pozostatkov pralesov. Hľadáme cestu a mne je jasné, že moje mumifikované telo tu nájdu až na jar. Opúšťam sa.

Nakoniec sa musíme vrátiť a hľadať alternatívnu cestu. Našťastie, kosodrevina sa mení na vzdušný starý smrekový les, prefektne priechodný a vskutku krásne divoký. K autu prichádzame po 9h na nohách už takmer po tme. Ďalších 26km za nami.

Včera sme museli vymeniť ubytovanie. Z krásnej vykúrenej chaty sa presúvame do kutice nad kolibu, kde hučí hudba. Radiátor nefunguje, teplá voda tečie presne 12 sekúnd. Ráno sa budím rozbitý jak nikto. Vonku je tak mínus 5, v izbe max plus 5. Dávame si raňajky, odpornú kávu a vyrážame autom smerom na dedinku Sloboda. Asi po 3km sa asfaltová cesta mení na kamenistú šotolinu plnú dier a ďalej postupujeme pešo. Sloboda je pekná ospalá dedinka, plná pekných dreveničiek a lazov. Za dedinou vchádzame do lesa a začína sa 6 hodinové peklo. Cesta sa mení na močiar, meter hlboké koľaje po lesníckych strojoch plné vody. Mám pocit ako na Slovensku v každom druhom lese. Preskakujeme jamy, kaluže, predierame sa hustým lesom. Postupne sa rozbahnené koľaje menia na mokrade. Každých 10 metrov sa ma agresívne blato snaží vcucnúť a pochovať.

Prechod je tu extrémne náročný a únavný, žiadne výhľady, chytá ma depresia. Ta vrcholí, keď strácame značku a Marek vyťahuje mobil so stiahnutými offline mapami. Až na to, že sme v inom regióne, ktorý nemá stiahnutý. Sme tak modrá bodka na zelenom pozadí. Hľadať správny smer na slepej mape je nová skúsenosť. Nekonečná cesta, kde jediné živé sú len lesnícke kone voľne pobehujúce v okolí holorubov, je pre mňa riadne ubíjajúca. Ak raz stretnem toho človeka, čo vyznačil turistický chodník skrz mokrade a bažiny, dohryziem ho.

Nakoniec dnes dávame 26 kilometrový okruh, ktorý bol dosť desivý. Je zjavné, že zatiaľ čo lesy v národnom parku si chránia a videli sme tam krásne divoké lesy, mimo parku už ťažba fičí vo veľkom.

Po ťažkých dňoch máme toho celkom dosť. V kolibe pri večeri nám odporúčajú vracať sa cez hranice radšej v sobotu ako v nedeľu, tak nie je o čom a zajtra odchádzame.

Teraz najčítanejšie

Jakub Mrva

Som ochranár, cyklista, turista, otec 2 detí a predseda občianskeho združenia Iniciatíva Naše Karpaty, ktoré sa dlhodobo venuje boju proti nadmernej a nešetrnej ťažbe dreva, nevhodným developerským projektom a zároveň snahe podporovať rekreáciu v súlade s princípmi ochrany prírody. Som spoluautorom Koncepcie rozvoja bratislavských mestských lesov, Zonácie mestských lesov a Dohody medzi hlavným mestom a LESMI SR ohľadom zníženia ťažby dreva. Od roku 2018 pôsobím ako poslanec mestského zastupiteľstva hl. mesta SR Bratislavy za Team Bratislava (Team Vallo) a miestneho zastupiteľstva mestskej časti Nové Mesto.