Denník N

Kým v minulosti boli nacisti producentmi, v súčasnosti sú skôr atraktívnym produktom konšpiračných teórií

Tento rok som akosi nemal v pláne čítať viac ako jednu knihu o Hitlerovi a nacistoch. Som presvedčený, že v tejto oblasti som už dostatočne zorientovaný, a zároveň som si myslel, že tento rok je táto téma pre mňa uzavretá knihou Benjamina Cartera Hetta: Ako umiera demokracia. No keď som zachytil informáciu, že sa pripravuje vydanie knihy historika Richarda J. Evanssa: Hitler a konšpirácie (Tretia ríša v zajatí paranoidnej mysle), svoj plán som prehodnotil.

A to z viacerých dôvodov. Tým prvým je fakt, že na niektoré otázky tejto historickej problematiky nemajú jednotný názor ani renomovaní historici. Jednu z polemík vedú aj vyššie spomínaní autori. Ich rozdielny názor sa dotýka najmä jednej z dejinných epizód, ktorá súvisí s nástupom nemeckých nacistov k moci. Jedná sa o požiar Reichstagu, ktorý zničil budovu Ríšskeho snemu v Berlíne 27. februára 1933.

Táto udalosť sa nepochybne stala jednou z najzásadnejších príčin nástupu nacistického režimu v Nemecku. Hoci na mieste činu bol zadržaný podpaľač Marinus van der Lubbe – holandský stavebný robotník so sympatiami ku komunizmu, okolnosti jeho činu sa aj tak stali predmetom špekulácií a konšpirácií, a doteraz sú stále predmetom diskusie.

Nacisti obviňovali komunistov a komunisti nacistov

Nacisti požiar považovali za teroristický čin, ktorý mal byť spúšťačom boľševického puču, komunisti sa zase bránili verziou, že požiar zinscenovali samotní nacisti, aby následne zlikvidovali opozíciu, a to najmä socialistov a komunistov. K tomuto názoru sa prikláňa aj Benjamin Carter Hett, pričom Richard J. Evans mu na stránkach svojej knihy argumentačne oponuje so záverom, že nacisti iba pragmaticky využili udalosť vo svoj prospech, ako príležitosť zaviesť kľúčové legislatívne zmeny na dosiahnutie svojich cieľov a nastolenie diktatúry.

V postoji, že Hitlerova vláda a nacisti využili požiar ako zámienku k masívnemu obmedzovaniu ľudských práv a to nielen komunistov, sa samozrejme zhodujú obaja, no kým Benjamin Carter Hett sa prikláňa k názoru, že už samotný požiar bol výsledkom nacistického sprisahania, Richard J. Evans mu oponuje, že objektívny historik by v snahe o vysvetlenie konkrétneho javu, nemal vo svojich záveroch podporovať konšpiračné tendencie, ak existujú priamočiarejšie fakty a vysvetlenia.

Podľa Evansa sa konšpiračné teórie často zhlukujú okolo násilných alebo nečakaných politický udalostí. Náhla smrť štátnika, atentát na hlavu štátu, bombový útok na budovu, tragická nehoda, alebo útok na skupinu obyvateľstva si samozrejme vždy vyžadujú vysvetlenia. Mnohým sa však myšlienka, že by takéto udalosti mohli byť výsledkom náhody, nehody alebo aktu pomätenej mysle jednotlivca, javí príliš jednoduchá na to, aby mohla byť aj dôveryhodná.

Tým samozrejme nespochybňuje, že by konšpirácie a konšpiračné praktiky neboli súčasťou nacistickej mytológie a politiky. Ako už názov jeho knihy napovedá, sú v centre aj jeho pozornosti. Venuje sa konkrétne piatim, ktoré buď nacisti vo svojej propagande šírili, alebo ktorým aj súčasní fanúšikovia nacistov veria. Podľa autora konšpiračné teórie sú, a vždy boli, neoddeliteľnou súčasťou fašistického myslenia.

Verili nacisti Protokolom sionských mudrcov?

Hneď názov prvej kapitoly je naformulovaný do podoby otázky, či boli tzv. Protokoly sionských mudrcov nacistickým potvrdením legitimity na genocídu židovského obyvateľstva. O Protokoloch sionských mudrcov sa už v 20. rokoch 20. storočia vedelo, že je to kompilát viacerých textov a pamfletov, ktoré vznikali naprieč európskym kontinentom. Boli produktom názorov a vízii niektorých konzervatívnych, monarchistických a katolíckych kruhov, ktoré sa obávali nových pokrokových myšlienok, revolučných pohybov, republikánskych názorov a emancipačných snáh nielen Židov, ale aj nižších sociálnych vrstiev.

Obavy z niektorých liberálnych a republikánskych myšlienok mali najmä stúpenci autokracií a starých feudálnych poriadkov, je preto pochopiteľné, že práve v absolutistickom Rusku napokon získali ucelenú podobu, pričom prívrženci cárizmu a ortodoxného pravoslávia využívali tento text proti rastúcemu revolučnému hnutiu, do ktorého sa prirodzene zapájali aj ruskí židovskí intelektuáli a v cárskom Rusku diskriminované židovské obyvateľstvo.

Cez ruských exulantov sa tento text rozšíril aj na nemeckej pôde, kde k nemu postupne prichádzali na chuť aj prívrženci rodiaceho sa nacistického hnutia. Dialo sa to v podstate súčasne s odhaľovaním ich neautentickosti a nepravosti, no konšpiračná teória si už aj tak žila vlastným životom. V zmysle, možno to nie je pravda, ale mohla by byť.

Evans na viacerých miestach uvádza príklady, v ktorých aj samotní pohlavári ríše mali o autenticite tohto pamfletu pochybnosti, preto túto konšpiráciu používali skôr cielene, ako živelne. Konšpiračnú fantáziu z 18. a 19. storočia prosto pretlmočili v rámci propagandy do jazyka a podmienok relevantných pre čitateľov a poslucháčov 20. storočia.

Dýka do chrbta a Hitler na juhoamerickom ranči

Podobne pracovali aj s diskurzom, že porážka Nemecka v prvej svetovej vojne bola zapríčinená domácimi kruhmi, ktoré zradili nemeckú armádu v tých najťažších a najdôležitejších momentoch svetovej vojny. Autor zasadením do historického kontextu popisuje evolúciu tejto konšpiračnej teórie. Za príčinu vzniku považuje plošné odmietanie skutočnosti a reality na bojisku. To sa neskôr stane živnou pôdou pre konšpiračné teórie o dôvodoch nemeckej porážky.

Neschopnosť militaristických kruhov a konzervatívcov priznať si príčiny prehratej vojny sa pretavila do hľadania vinníkov, a to najmä v domácich politických kruhoch, v radoch demokratov, liberálov, socialistov a komunistov. Mýtus o dýke do chrbta sa postupne prepája aj s teóriou o svetovom sprisahaní proti Nemecku. Hoci táto legenda o „dýke do chrbta“ nebola výsostne antisemitská, nacisti k nej postupne účelne tento rozmer pridali, pretože liberáli, socialisti a komunisti sa im zlievali do jednej židovskej masy, ktorá sa podľa nich ani počas 1. svetovej vojny nesnažila k víťazstvu Nemecka napomôcť.

Táto kniha je však prínosná aj preto, že v mnohom vypovedá aj o mentalite veriacich v konšpirácie. Platnosť mnohých autorových konštatovaní je nadčasová a platí aj na súčasných aktérov scény, ktorí prezentujú a šíria tzv. alternatívne „fakty“. Konšpirácie podľa neho fungujú úplne mimo noriem racionálneho diskurzu, pretože konšpirátori a ich fanúšikovia žijú v hermeticky uzatvorenej ideologickej ulite, do ktorej sa racionálna kritika nemá ako dostať.

Aj z toho dôvodu mnohí ľudia neverili, že Hitler v skutočnosti zomrel v bunkri tesne pred koncom vojny, naopak boli schopní uveriť, že z Berlína utiekol, že odletel na lietadle, preplával Atlantik v ponorke, žil v Argentíne alebo na v hmle zahalenom ostrove v Baltickom mori. Iní tvrdili, že prežil zvyšok života v kamennej pevnosti v Porýní, v španielskom kláštore, na idylickom juhoamerickom ranči s vlastnými deťmi, videli ho však aj medzi banditmi v Albánsku alebo v ženskom prestrojení v Dubline.

 

Richard J. Evans: Hitler a konšpirácie (Tretia ríša v zajatí paranoidnej mysle), Hadart Publishing, 2021, Preklad: Mária Harmaňošová

Teraz najčítanejšie