Denník N

Sme definovaní vlastnou nevedomosťou

,,Keď sa však ústa otvoria
nemá už nikto pravdu.“ Mumon, 13. storočie

Vo svojom živote som si prešiel fázou, keď som hromadil jednu knihu za druhou. Stal som sa konzumentom poznania, večne ,,pažravým“ po informáciách a faktoch. Psychológia, historiografia, religionistika, filozofia, teológia, biblistika, literárna veda, lingvistika, antropológia, evolučná biológia, genetika… Neukojiteľný hlad po poznaní viedol neraz k frustrácii, že nestihnem toľko, koľko by som chcel. 10 kníh rozčítaných, ďalších 20 na zozname. Možno to niektorí poznáte.

Od čias Sokrata počúvame, že skutočné poznanie vedie ku akceptácii vlastnej nevedomosti. Často dnes vo svojom okolí počúvam – v médiách, z úst intelektuálov či členov akademickej obce –, že čím viac vieme, tým menej vieme. Stalo sa to recyklovaným klišé, reklamou na pokoru a bázeň pred pomyselnými čiernymi miestami na mape ľudského poznania!?

Celý život pozorujem svet a ľudí cez filtre vlastných perspektív a, pochopiteľne, týmto skresleniam neujde ani vnímanie môjho ja a toho, ako sa správam. K životu druhých nemám preto de facto čo povedať; nikdy som nimi nebol a vždy, chtiac-nechtiac, by som na nich len premietal vlastnú fikciu, vlastný výklad toho, čo robia, čo si myslia… Viem opísať len to, čo sa dialo so mnou a na pozadí toho viem rozpoznať, či sa niečo podobné nedeje s druhými, identifikovať symptómy či prieniky v podobnosti správania, vyjadrovania, myslenia.

Čím viac som čítal, tým menej som bol ,,na obraz“ Sokratovej vety. Stal sa zo mňa človek, ktorý mal vždy k akejkoľvek téme čo povedať. Z vnútra sa vulkanicky drala túžba vyjadrovať svoj názor, opravovať druhých a presviedčať. Tešil som sa, keď bola pozornosť namierená na mňa, pretože som opäť mohol vyniknúť, opäť ukázať svetu (a predovšetkým sebe!), že tie stovky hodín a stovky kníh neboli premárnený čas. Áno, zvykol som príležitostne upozorňovať, ako málo toho vieme, no vždy to skončilo pri ego-onanii, pri sebaprezentácii.  Začal som používať jazyk, ktorý ma segregoval od ,,tých druhých“, nezasvätených, ktorí nerozumejú termínom ako noetika, solipsizmus, diskurzívne či konotacia… Nikdy som nebol taký plný seba ako v čase, keď som si myslel, že začínam chápať, ako to na tomto svete chodí. Dialóg stratil svoju žánrovú funkciu, stal sa iba súčasne prebiehajúcim monológom, kde obe strany chceli dokázať, že oni majú pravdu.

Moja arogancia spôsobila niekoľko konfliktov, ktoré sú v radoch intelektuálov a akademikov bežným stereotypom. Byť pohádaným s niekým pre (vlastnú) pravdu znie predsa cnostne, nie? Komunikácia s druhými bola odsúdená na hádku, pretože z perspektívy vedomostí ľudia v mojom okolí buď neboli ,,správne“ informovaní, resp. málo a aj vtedy som mal potrebu toto deficitné poznanie korigovať. Sociálne siete sa stali priestorom, ktorý mi zvyšoval krvný tlak. A nielen ľudia, ktorí robili svoje ,,prvé gramatické kroky“ na Facebooku, ale aj intelektuálna smotánka. Videl som, že v konečnom dôsledku sú neraz mimo ako tí, ktorí nevzali do rúk odbornú knihu rovnako, ako aj inteligencia. Zlom, keď som už takto ďalej fungovať nedokázal, nastal v jednom okamihu, no o tom niekedy nabudúce.

Knihy sú tým posledným, čo by nás malo robiť arogantnými. Zdroj obrázku: Pixabay

Poznanie = predsudok?!

Pravda je taká, že vieme toho veľmi málo, ale na našom správaní to moc nevidieť. Väčšina z nás žije chodiacu reklamu na seba samých.  Bojujeme proti predsudkom v spoločnosti, ale nie sú práve naše názory a presvedčenia pred-súdmi, ktoré dopredu skresľujú všetko, na čo reagujeme? Nikdy som nemal toľko pred-sudkov ako vtedy, keď som sa na ľudí pozeral skrze kritérium poznania. Koľko nálepiek, pohŕdania, ohovárania a nenávisti som v sebe našiel na adresu tých, ktorí si nedopriali luxus prečítať 1500 strán mesačne či 10 kníh. Keď počujem dnes slovo dezolát, cítim súcit aj nenávisť v jednom. Súcit, pretože som robil to isté, nenávisť, pretože kto som ja, aby som sa štylizoval za arbitra pravdy a niekoho dehonestujúco škatuľkoval?

Človek je predovšetkým definovaný tým, čo nevie, pretože na pomyselnej škále na jeden bod poznania pripadá 10, 100, 1 000… bodov toho, čo nevieme, otáznikov. Vždy je toho viac, čo nevieme, no naše egá – partnerské, učiteľské, publicistické, intelektuálne, vedecké… – budujeme na tých fragmentoch poznania. A za to sa bijeme ako deti na pieskovisku, kto má lepši lopatku. Historická epocha súčasnosti bude jedného dňa epochou zaostalosti, poverčivosti a nevzdelanosti tým, ktorí prídu po nás.


Knižné odporúčanie: Najbohatší muž sveta, sila intuície, geografie či Vedátorova novinka, odkaz tu


Čínsky učiteľ z 13. storočia, majster Mumon, v jednej zo svojich básni píše:
,,Slová skutočne nemajú žiadnu moc.
Aj keby sa hora premenila na more,
nedokážu slová otvoriť iných myseľ.“
A na inom mieste:
,,Keď sa však ústa otvoria
nemá už nikto pravdu.“

Tieto verše jednoducho ilustrujú, aké je ťažké zbaviť sa uzavretej mysle – plnej vlastných slov, názorov, faktov. Lebo slová síce nemajú žiadnu moc, ale zároveň majú nesmiernu.

Poznanie nás môže urobiť pokornými rovnako ako arogantnými, otvorenými rovnako ako uzavretými. Za svoj život som svedkom, žiaľ, prevažne tej druhej varianty. Asi zovšeobecňujem a nemal by som. Ak by to tak však nebolo, prečo je toľko nenávisti, intolerancie a uzavretosti? Pretože ľudia síce hľadajú pravdu, ale vlastnú.

Naučme sa v tichosti a s úsmevom vychutnávať vlastnú nevedomosť. Tešme sa z poznania, ale nezabúdajme, že je to len ,,puclička“ z celkovej mozaiky… Že pravdu nemožno mať, možno sa k nej len približovať.

Záverečný disclaimer: Viem si predstaviť, ako niekto z tejto esej usúdi, že v takomto duchu možno legitimizovať akékoľvek tvrdenie nepodložené na dôkazoch, či spochybniť akýkoľvek fakt. To rozhodne cieľom eseje nebolo. Pokiaľ fakty niečo potvrdzujú, poviem si: Aha, takto to je. Ak fyzici či biológovia o pár rokov povedia niečo iné, poviem si: Aha, takto to je. Nebudem s faktami prepájať svoju identitu, hádať sa, že sú nespochybniteľné. Problém nespočíva v tom, čo vieme/nevieme, ale ako s tým narábame, ako na základe toho pristupujeme k druhým, k sebe.

Záverečná poznámka:

Ak máte radi knihy a rozmýšľate, čo si najbližšie prečítať, na mojom knižnom blogu nájdete rôzne knižné tipy, knižné úvahy či recenzie :-) Niektoré uvádzam nižšie:

  1. Knižná nádielka 1 (2020) odkaz tu
  2. Knižná nádielka 2 (2021) odkaz tu
  3. Knižná nádielka 3 (2021) odkaz tu
  4. Knižná nádielka 4 (2021) odkaz tu
  5. Knižná nádielka 5 (2021) odkaz tu
  6. Knižná nádielka 6 (2021) odkaz tu
  7. Knižná nádielka 7 (2021) odkaz tu
  8. Knižná nádielka 8 (2021) odkaz tu
  9. Knižná nádielka 9 (2021) odkaz tu
  10. Predstavuje Bitcoin skutočné riziko pre vlády? odkaz tu
  11. Úvaha nad jedným samurajským kódexom, odkaz tu
  12. Ako matematika ovláda naše životy, odkaz tu
  13. 12 kníh o klíme, ktoré by ste si mali prečítať, odkaz tu
  14. Najbohatší muž sveta, sila intuície, geografie či Vedátorova novinka, odkaz tu

Teraz najčítanejšie

Albert Lučanský

Vyštudoval som históriu a slovenskú literatúru a literárnu vedu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde si v súčasnosti aj robím doktorát z literárnej vedy. Medzi moje záľuby patrí čítanie kníh o literatúre, histórii, filozofii, religionistike či psychológii. Som zakladateľ webovej stránky Knižné univerzum, kde pravidelne upozorňujem na knižné novinky. Moje knižné blogy na Denníku N sa obsahovo týkajú kníh, ktoré sa mi dostali do rúk (novšie aj staršie). Ak máte záujem o recenzovanie knihy či spoluprácu, kontaktujte ma a dohodneme sa :-)