Denník N

Lea Mrázová: Maľovať smieme iba to, čím sme plní

Lea na mňa panovačne pozerá zo svojho autoportrétu. Chce, aby som o nej napísala článok, tak poslušne píšem.

Pri prezeraní starých čísel ženského časopisu Živena z roku 1926 som náhodne narazila na kresbu, ktorej autorkou bola vtedy dvadsaťročná Lea Mrázová (rod. Krššáková). Zaujala ma, a preto som sa na ňu opýtala na kompetentných miestach. Google vie, že Lea bola hlavne maliarka, ale aj publicistka a prekladateľka. Vie o nej aj Wikipédia a web umenia. Informácie sa opakujú a v konečnom výsledku sa toho nedozvieme veľa. Keď som skúšala niečo zistiť tradičným old school spôsobom v Univerzitnej knižnici v Bratislave, narazila som na štyri knihy, dve sa týkali Ley samotnej, dve zostavila a napísala k nim predhovor. Pri hľadaní článkov „o nej“ a hlavne „od nej“ som už mala možností, odkiaľ čerpať informácie, omnoho viac.

(Lea Mrázová, Ľudmila Škultéty, Živena, 1926)

Narodila sa 8. novembra 1906 v Moštenici pri Banskej Bystrici, kde navštevovala gymnázium. Viacerí autori, medzi nimi aj Marian Váross, opisujú Leu ako osobu, ktorá vyskúšala niekoľko profesií, aby nakoniec našla tú „pravú“. V jej prípade to malo byť maliarstvo. Študovala slovenský a francúzsky jazyk na vysokej škole v Prahe a neskôr navštevovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Popritom sa vzdelávala v súkromnej maliarskej škole Rudolfa Vejrycha v Prahe a Gustáva Mallého v Bratislave. Vydala sa za Andreja Mráza, ktorý bol literárnym vedcom, a ona sama sa v Turčianskom Svätom Martine začala venovať prevažne literatúre, pričom odsunula výtvarné umenie na päť rokov na druhú koľaj. Publikovala v už spomínanom ženskom časopise Živena, ktorý aj redigovala (1934 – 1939). Svojimi článkami prispievala aj do Slovenských pohľadov, Elánu či Kultúrneho života. Zároveň písala recenzie a prekladala z poľštiny. Maľovať neprestala úplne, pravidelne portrétovala svoje družky a prispievateľky zo Živeny. Po čase sa začala opäť viac približovať k maliarstvu a znova odišla študovať do Prahy na Ukrajinskú akadémiu výtvarných umení. Neskôr mala niekoľko samostatných aj kolektívnych výstav. Sama tvrdila, že maľovala vždy, aj keď práve nedržala v ruke štetec. V rozhovore pre Národnie noviny z roku 1938 na otázku, odkedy maľuje, odpovedala: „Asi tak od troch rokov. Ale to len zdanlivo. Lebo realizujem iba svoje maliarske predstavy, ktoré dávno predtým boli vo mne.“

V roku 1939 už spolu s manželom bývali v Bratislave. Musela sa prispôsobiť novému prostrediu a ľuďom, čo bolo pre ňu rovnako náročné ako praktické záležitosti spojené so sťahovaním. V rozhovore pre denník Slovák sa vyjadrila aj k svojmu statusu „vydatej umelkyne“: „Viete, z Martina sme sa presťahovali asi len pred pol rokom. A mala som v súvise s tým mnoho rodinných starostí v novom prostredí, musela som si stvoriť nielen pracovné predpoklady pre seba, ale i pre muža. Lebo omyl by bol nazdávať sa, že vydatá, prípadne aj finančne nielen na vlastný zárobok odkázaná umelkyňa môže sa posvätiť len svojmu umeniu. Vydatá umelkyňa intenzívne žije nielen svojimi záujmami a nielen vo svojom svete, ale žije a trpí aj tým, čím žije a o čo sa usiluje jej manžel. Teda prikrátko som v Bratislave, aby som vám mohla jednoznačne odpovedať na otázku, ako sa mi v novom prostredí pracuje. Cítim iba, že ma Bratislava očarováva.“ Maliarka v sebe a najmä vo svojej tvorbe absorbovala takmer všetky oblasti umenia, od literárneho až po divadelné. Práve v Bratislave inklinovala najmä k divadlu, ktoré sa stalo zdrojom jej inšpirácie. Zoznámila sa s hlavnými predstaviteľmi vtedajšej divadelnej scény, portrétovala hercov a herečky, ktorých prácu obdivovala: „Divadelné umenie náruživo milujem. Je mocné, mnohotvárne, pôsobivé a má v sebe množstvo výtvarných podnetov.“ (Kultúrny život, 1956)

(Lea Mrázová, Portrét pani Poničanovej, 1940)

Počas svojho života absolvovala niekoľko ciest do zahraničia, ktoré ju ovplyvnili. Tvrdila, že cudzina je zázračným pomocníkom pri formovaní osobnosti umelca. V roku 1947 bola na študijnom pobyte v Paríži. Mestom bola nadšená a nazvala ho domovom všetkých ľudí a miestom, kde prebýva kultúra zemegule: „V Paríži sa šalieš. Z ľudí, z domov, z námestí, ktoré večne a večne objavuješ, lebo Paríž je kolos, rozprestierajúci sa človek, dýchajúci, ticho odpočívajúci a dívajúci sa.“ (Kultúrny život, 1947)

Hoci maľovala aj krajinné scenérie a zátišia, obecenstvo ju vnímalo hlavne ako autorku portrétov známych osobností. Podnetom k vyhotoveniu portrétu nebola pre ňu iba sláva a úspechy danej osoby: „S portrétmi u mňa nie je vec taká prostá. Viem sa odhodlať portrétovať len takých ľudí, ktorých alebo mám rada, alebo ktorých si ctím, alebo napokon, ktorí sa mi veľmi páčia pre svoju malebnosť.“ (Slovák, 1939)

(Lea Mrázová, Portrét Dominika Tatarku, 1947)

Očaril ma najmä jej autoportrét z roku 1937 a osobnosť, ktorá vyžaruje zo ženy na ňom. Keď ho maľovala, mala tridsaťjeden rokov. Spomínaný Marian Váross vo svojej knihe charakterizuje povahu umelkyne iba v jednom krátkom odseku ako „jemnú, citlivú a skoro detskú dušu“. Pri pohľade na autoportrét divákovi však napadajú úplne iné prívlastky ako sebavedomá, prísna či panovačná. Keď som v knihe Generácia 1909 našla Leinu fotografiu (má na nej po päťdesiatke), bola som si takmer istá, že u Várossa sa stala chyba a Autoportrét hovorí pravdu. Na druhej strane, spomenuté prívlastky nie sú zákonite protikladné a mohli by pokojne charakterizovať jednu a tú istú osobu.

(Lea Mrázová, Vlastná podobizeň, 1937)

Umelkyňa prešla rôznymi tvorivými fázami, od konzervatívnejších diel až k tým provokujúcim. Zaujímavý je obraz s názvom Plodnosť (1937). Je iný, ako sme pri tomto námete zvyknutí. Žena, ktorá na obraze plodnosť znázorňuje, neprekypuje mladosťou a elánom, práve naopak, pripadá nám skleslo až rezignovane. O tom, že maliarkina tvorba bola nekonvenčná a dokázala podráždiť, svedčí aj to, že na výstave v Turčianskom Svätom Martine istá konvenčne zmýšľajúca pani vlastnoručne zvesovala jej diela.

 (Lea Mrázová, Plodnosť, 1937)

Dobré umenie nie je len vecou talentu, ale aj pracovitosti, sebareflexie a následného zdokonaľovania sa, odhodlanosti a pevnej vôle, ktorými Lea Mrázová rozhodne oplývala: Chcem pracovať, umelecky sa zdokonaľovať, stále rásť k väčšej a väčšej dokonalosti. Keby ste vedeli, aká hrozná sila je to, ktorá umelca ženie za novými úlohami! Som jej oddaným otrokom.“

 

POUŽITÁ LITERATÚRA

ČERVEŇANSKÁ, Ňuta: Slovenská umelkyňa o svojom živote, ideáloch a túžbach. In: Slovák, 1939, 8. X. 1939.

ĎURANOVÁ, Ľudmila: Lexikón slovenských žien. Martin: Slovenská národná knižnica 2003. 288 s. ISBN 80-89023-30-4.

GÜNTHEROVÁ-MAYEROVÁ, Alžbeta: Lea Mrázová. Bratislava: Pravda 1948. 14 s.

GÜNTHEROVÁ-MAYEROVÁ, Alžbeta: Dve slovenské maliarky. In: Živena, 1947, roč. XXXVII., s. 133.

KÁLMÁN, Július: Plus ultra Ley Mrázovej. In: Živena. 1943, roč. XXXIII., s. 254.

KOL. AUTOROV: Generácia 1909. Bratislava: SNG 1964. 397 s.

MRÁZOVÁ, Lea: Z ateliéru Ley Mrázovej. In: Kultúrny život, 1956, roč. XI., č. 39.

MRÁZOVÁ, Lea: O výtvarnom a inom Paríži. In: Kultúrny život, 1947, roč. II., č. 11.

MRÁZOVÁ, Lea: Čím ma obohatila cudzina? In: Kultúrny život, 1947, roč. II., č. 22-24.

VÁROSS, Marian: Lea Mrázová. Trnava: Pavol Gerdelán 1944. 8 s.

(R) Rozhovor s maliarkou Leou Mrázovou. In: Národnie noviny, 1938, 11. XII. 1938.

 

Zdroje obrázkov:

Lea Mrázová, Vlastná podobizeň, 1937, www.webumenia.sk

Lea Mrázová, Portrét pani Poničanovej, 1940, www.soga.sk

Lea Mrázová, Portrét Dominika Tatarku, 1947, www.webumenia.sk

Lea Mrázová, KOL. AUTOROV: Generácia 1909. Bratislava: SNG 1964. 397 s.

Lea Mrázová, Plodnosť, 1937, www.webumenia.sk

Lea Mrázová, Ľudmila Škultéty, Živena, 1926

 

 

 

Teraz najčítanejšie