Denník N

Tragédia triumfalistického kresťanstva

Inštitucionalizovanému kresťanstvu pomedzi prsty preteká šanca za šancou ukázať navonok ovocie evanjelia. Tvárou v tvár kritickým momentom histórie odhaľuje nahotu triumfalistickej teológie, ktorá sa medzi kresťanov zasiala už v prvých storočiach jej jestvovania. Konštantínom a identifikovaním sa s mocenskými štruktúrami odhodila teologickú výbavu, ktorá robí z evanjelia jedinečný nástroj na šírenie pokoja a prijatia.

V nedávnych mesiacoch a súčasných dňoch sa táto nahota ukazuje až príliš okato. Náboženský priestor slovenského kresťanstva ju demonštruje dvoma postojmi, ktoré majú pramálo spoločné s evanjeliovým posolstvom. Prvým z nich bolo mocenská, zákonnícka túžba vnútiť okolitému svetu svoj pohľad na morálku v nedávnom referende. Bol to ten “špinavý” a “bezbožný” svet, ktorý ju zastavil a tak omnoho autentickejšie ukázal vieru v ľudskosť, nesúdenie a prijatie, hodnoty, za ktorými by kresťanstvo malo nekompromisne stáť. Druhým z nich je smutné mlčanie tvárou v tvár akútnej bolesti a ľudskému utrpeniu, ošúchaným topánkám a najobyčajnejšej potrebe človeka na úteku po domove, po pokoji.

Cirkev apoštolských čias okrem iného charakterizovala, aj keď nie jasne teologicky zdôvodnená, ale hlboko precítená a navonok prežívaná identifikácia sa s Kristovým posolstvom a to najmä s Jeho vlastným stotožnením sa s prenasledovaným, s marginalizovaným, s iným, so slabším, s trpiacim, s chorým, s chudobným, s núdznym. Toto bol a stále je obsah termínu Baránok Boží. Je to vnútorná ochota v prítomnosti strachu či násilia zareagovať evanjeliovo – s láskou a prijatím.

Dnešné kresťanstvo má ale za sebou storočia identifikovania sa s mocou, hierarchiou, šírením strachu. Rímsky cisár so svojím impériom nedokázal to, čo dokázal kresťanstvo so svojou mocenskou štruktúrou – vykoreniť radikálne evanjeliové posolstvo spomedzi samotných kresťanov. Akonáhle kresťania prestali vnímať svoje povolanie identifikovať sa s najslabšími, akonáhle sami prestali byť prenasledovanou menšinou a začali vládnuť svetu, zaradili sa do bohatého zástupu uchádzačov o moc, silu a triumfálne začali kynožiť svojich nielen duchovných “nepriateľov”.

Pred storočiami sme prepásli jedinečnú možnosť odmietnuť “čo je cisárove”, neprijať vzorce rozšíreného myslenia, že moc a zákony sú nástrojmi pokoja a mieru. A ďalej tak samovražedne robíme.

Náboženstvo bráni inštitúciu. Láska bráni človeka. Náboženstvo bojuje za ideu, za morálku. Láska kladie na prvé miesto ľudskú bytosť. Bez ohľadu na farbu pleti. Bez ohľadu na náboženské presvedčenie. Ako je možné, že Slovensko tlieska selektívnej pomoci kresťanom? Ako je možné, že “bezbožný” svet vidí jasnejšie, že takáto selektívna pomoc je omnoho horšia ako akákoľvek nečinnosť? Ak bránim nenarodený život pochodmi a demonštratívnymi prejavmi sily založenými na počte a svojej zdanlivej morálne prevahe a zároveň nepovažujem za človeka zafúľané a vystrašené dieťa za ostnatým hraničným drôtom, iba konečne jasne ukazujem, čomu verím a podľa môjho názoru to nemá veľa spoločné s evanjeliom. Ak mi môj, a je úplne jedno, či oprávnený alebo ničím nepodložený, strach z inej viery, z inej kultúry, z inej farby pleti, z inej vône pokožky, z inej stravy, diktuje odpovede a správanie, ukazujem, že som nikdy nepočul alebo neprijal Kristove radikálne posolstvo bezpodmienečného prijatia a lásky, ktorá akýkoľvek strach vyháňa.

Násilie a bolesť, či v náboženskom žargóne hriech, sa nedá zastaviť silou, mocou, ďalším násilím, stavaním barikád, pochodmi, zákonmi, príkazmi, silou. Takéto odpovede iba znásobia a ďalej roztáčajú špirálu utrpenia a násilia. Akokoľvek nám naše strachom pokrivené myslenie káže zdvihnúť meč a brániť sa, brániť svoje tradície, brániť svoje kresťanské Slovensko, brániť svoje záujmy, Baránok Boží nám ukazuje radikálnu a jediné naozaj fungujúcu odpoveď a riešenie. Ukazuje nám naše povolanie zosobniť sa, stať sa prenasledovaným, osamoteným, trpiacim, odmietnuť pridať sa na stranu davu lynčujúceho nevinnú obeť. Nemusíme sa báť inakosti a na každú hrozbu, i násilnú, môžeme odpovedať nenásilím, prijatím. V momente, keď Ježiš zomieral na kríži, nestál na strane víťazného davu, v zástupe pochodujúcom za život, v sutane mocného biskupa, nebránil svoje posolstvo mečom, ale víťazil nad násilím a ľudskou potrebou obetovať nevinného. Tak vykúpil človeka z jeho zajatia násilnou pomätenosťou a túžbou po odplate.

Kresťanstvo opakovane storočie za storočím zlyháva. Lepšie povedané zlyháva jeho inštitucionalizovaná podoba. Možno je načase prehodnotiť jeho rigidnú, mocenskú štruktúru, ktorá zabudla na to, že vyrástla z krvi Prenasledovaného, Marginalizovaného, Biľagovaného. Ukrižovaného.

Teraz najčítanejšie

Martin Švikruha

Na ceste odhaľovania, že človek je dôležitejší ako inštitúcia. Azda bude nápomocná sklamaným z inštitucionalizovaných foriem kresťanstva a spoločne sa pokúsime hľadať odpoveď na otázku, či neexistuje autentickejšie, nedogmatické, slobodné, organické prežívanie viery.