Dúhová rodina Hronovcov – časť 7.
Teraz už viete, ako to celé bolo, kým sme prišli až na krajský úrad do južných Čiech. Tam nás veľmi milé úradníčky zoznámili s osudom dvoch chalanov, ktorí už vyše roka a pol hľadajú pestúnov a sú po celý čas v detskom domove. Boli z nás od začiatku nadšené, mali už načítaný náš spis, vedeli, že už máme rodičovské skúsenosti a ochotne s nami komunikovali ohľadom návštevy v detskom domove, kde sa môžeme s chalanmi zoznámiť. Dali nám potrebné „papiere“ a hlavne, čas na rozmyslenie. Rovno z úradu sme išli na krátku dovolenku na Šumavu a mali plnú hlavu dvojičiek, ktoré by mohli prísť ku nám do rodiny.
Po víkende som sa spojil s úradníčkou Budejovického OSPOD a potvrdil jej náš záujem pokračovať v zoznamovaní sa. Dohodli sme sa, že v piatok pôjdeme na prvú návštevu do detského domova, kde nám doplnia informácie a ukážu chalanov. Po krátkom rozhovore nás pani riaditeľka zaviedla za chalanmi, nech sa zoznámime. Keď si teraz na to spomeniem, som trocha smutný. Smutný z tých detí, ktoré tam zostali bez rodičov, niektoré aj bez šance na lepší život v rodine. Aj keď to nie je v detskom domove vôbec škaredé alebo nepríjemné, nie je to rodina, je to skôr celodenná škôlka.
S chalanmi sme boli asi hodinu, ďalší týždeň sme s nim mohli ísť na prechádzku, ďalší na poldenný výlet a naša štvrtá návšteva už vlastne nebola návšteva. Vracali sme sa naspäť domov z víkendu z Karlových Varov, kúpili sme si tam dve detské sedačky a po ceste naspäť nám chalanov dali domov. Najprv na plánovanú návštevu, ktorú treba mať povolenú od riaditeľky domova. Ale s vidinou toho, že sa chalani už do domova nevrátia.
Z prvých dní sme mali obavu. Čo ak budú chalani celú noc plakať, čo ak budú chcieť ísť naspäť? Čo ak sa nás budú báť? Nestalo sa nič z toho. Keď sme išli domov, chalani zaspali a prebudili sa až keď som zaparkoval pri dome. Vystúpili z auta, vošli dnu, tešili sa zo psa… Ešte teraz neverím, že sa to všetko stalo tak bezproblémovo. Chalani si rýchlo zvykali a robili veľké pokroky v dôverovaní nám a našej rodine.
Do detského domova sa už viac nevrátili! Asi za tri týždne bol súd, chalanov hneď na prvom pojednávaní zverili do mojej starostlivosti a my sme vybavení potrebným rozsudkom mohli začať novú kapitolu v našich životoch. Pre nás novú v tom, že sme zrazu boli doma piati a pre chalanov v tom, že sa stali súčasťou rodiny, ktorá ich vzala pod svoje krídla. Rodiny, kde každý deň prežívajú, aké je to byť milovaní a chcení. Hovorím to našim deťom každý deň a oni mi to vracajú stonásobne späť.
Teraz už o nás viete veľa a verte, že nie sme o nič menej milujúci rodičia ako vy ostatní. Aj my deťom varíme obed a fúkame boliestky. Snáď sa vám môj príbeh dobre čítal a snáď vám pootvoril dvere do náhradného rodičovstva. A ak uvažujete, že máte v srdci a doma miesto, choďte do toho, lebo nič nie je viac ako milujúce detské tváre.
Martin Hron
Prehľad daľších častí:
Časť 1.
Časť 2
Časť 3
Časť 4
Časť 5
Časť 6
