Denník N

Veriaca žena so schizoafektívnou poruchou: Každý fanatizmus škodí duševnému zdraviu

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Wera má 38 rokov a je zo Senca. Bola jej diagnostikovaná schizoafektívna porucha, no vďaka svojej vnímavosti oslovila lekárov už pri prvých symptómoch. Aj vďaka tomu dnes žije spokojne a nechala nás nahliadnuť do svojho životného príbehu: „Moju diagnózu sme zachytili v začiatku. Stavy zmätenosti sú totiž akousi predkapitolou intenzívnych manických stavov. A napriek tomu, že som na liekoch, by manická fáza mohla prísť, vplyvom ťažkých životných okolností. Aj preto som opatrná.“

Kedy si si uvedomila, že s tebou niečo nie je v poriadku?

Keď som mala osemnásť rokov, začali ku mne prichádzať rôzne hlasy. Pracovala som vtedy v Anglicku, mala som náročné zamestnanie. Zdalo sa mi, že ma niekto volá domov, že kričí moje meno. Psychicky som ťažko zvládala toto náročné obdobie.

Niekoľko rokov sa nič zvláštne nedialo, potom som však prepadla svetu ezoteriky. To ma zatiahlo do rôznych bludov – mala som dojem, že sa rozprávam s mŕtvymi, pomocou kyvadla som hľadala odpovede na svoje otázky, pričom na niektoré otázky som dostala pravdivú odpoveď. Toto som konzultovala aj so svojou lekárkou. Podľa jej slov to bol istý druh magického zážitku. Podobné skúsenosti by iní odborníci na duševné zdravie pravdepodobne označili za halucinácie.

Okrem toho sa stalo, že som nad posteľou zahliadla tváre – čierne obrysy ľudí. Nechávala som si to však pre seba, vtedy som mala 23 rokov. Nikomu to v tom čase nebolo podozrivé. Vyvolávalo to vo mne strach a dodnes si to neviem vysvetliť. Celkovo som veriaca, ale myslím si, že tak ako v ezoterike, aj pri viere je potrebné si dávať pozor, aby sme neskĺzli k fanatizmu, ktorý škodí duševnému zdraviu. Som už nohami na zemi.

Potom sa mi začali objavovať nepríjemné stavy pred menštruáciou – bola som extrémne citlivá a krehká a potrebovala som byť aj celý deň v posteli. Bolo mi veľmi divne a nevedela som si to vysvetliť. Pripisovala som to PMS syndrómu, ale takisto som to nikomu nepovedala.

Foto: archív respondentky rozhovoru
Foto: archív respondentky rozhovoru

Kedy si zistila, že ide o psychiatrickú diagnózu?

Minulý rok som si v práci všimla, že mám problémy s pamäťou. Nepamätala som si rôzne veci, ktoré sa stali len pár dní dozadu. To mi prišlo zvláštne, ale neprikladala som tomu veľkú váhu.

Potom prišla korona kríza a ja som stratila zamestnanie. Začali sa u mňa prejavovať úplne nové pocity – zmätenosť, čudné stavy. Nevedela som to ani charakterizovať. No a znova výpadky pamäte. Kamarátka mi povedala, že sme sa pred pár dňami videli, ale ja som si na nič také nespomínala. Vtedy som už vedela, že mám problém.

Stalo sa mi aj to, že pri bežnej návšteve potravín som sa v priebehu troch dní dvakrát vymkla. Bola som si istá, že som do obchodu prišla s kľúčmi, dokonca to pozrel aj pracovník SBS na kamere, kľúče však na zázname neboli. Pri týchto symptómoch som spozornela a navštívila všeobecnú lekárku. Tá mi odporučila návštevu psychiatra.

Ako prebiehala diagnostika?

Našla som si výbornú psychiatričku a opísala som jej moje pocity – tú zmätenosť, výpadky pamäte a to, že som dezorientovaná. Poslala ma na psychodiagnostiku, súčasťou boli aj testy na pamäť. Spomínam si, že som nevedela zopakovať pokyny aj napriek tomu, že som mala pocit, že som im porozumela.

Vrcholom bol pre mňa Rorschachov test. V jednej chvíli som sa dokonca rozplakala, bol to pre mňa najťažší test v živote. Dešifrovať atramentové machule a počúvať stále otázku: „Vidíte tam ešte niečo? Naozaj už nič nevidíte?“ Už som ani nevedela, čo sa odo mňa chce. Skončili sme, keď som sa už takmer úplne zložila. Cestou domov mi bolo na zvracanie. Ostatné testy som zvládla bez problémov.

Bolo vtedy už jasné, o akú diagnózu u teba ide?

Na základe testov som dostala len neurčitú diagnózu. Ani moja psychiatrička stále nevedela, o čo môže ísť. Ale videla, akým smerom sa môj stav uberá. Vtedy mi nasadila antipsychotikum. Zo začiatku sa všetko zdalo byť v poriadku, avšak neskôr mi začalo trhať jazykom. Nevedela som to ovládať – bolo to veľmi nepríjemné, nevedela som dobre komunikovať, artikulovať. Poprosila som o zmenu lieku. Nasadila mi nový liek, ktorý beriem doteraz a som s ním veľmi spokojná.

Ako si sa zžila s novými liekmi?

Môj stav sa začal zlepšovať. V priebehu pol roka som sa cítila lepšie a lepšie, viac sama sebou. Nastavila som sa tak, že liečba bude trvať do konca môjho života. Dôležité je, že mi pomáha. Nechcela by som riskovať, že lieky vysadím a zažijem nejaké vážne ataky.

Ako zmeny tvojho zdravotného stavu bralo okolie?

Celkovo som mala pri sebe niekoľko blízkych ľudí, ktorí mi boli vždy obrovskou oporou. Kamaráti však často nechápali, o čo ide. Podľa ich slov som bola predsa v pohode. Aj keď mi bolo ťažko, dokázala som ísť s nimi von na kávu. Keďže som komunikovala a bola „pri zmysloch“, mali pocit, že mi nič nie je. Až teraz, v súvislosti s mojím odôvodneným nárokom na invalidný dôchodok, menia postoj. Zrazu sa im otvorili oči, že to nie je len nejaký môj výmysel, ale keď to potvrdili doktori, zjavne mi niečo je.

Je zaujímavé, že často aj blízki viac dajú na vyjadrenie lekára, než na osobnú výpoveď priateľa.

Áno, je to tak. Okrem toho som si vypočula aj množstvo nezmyslov typu „To máš určite z toho, že si slobodná, nezadaná. Mala by si si vypiť, vtedy ti to zmizne a budeš v pohode. Viac sa uvoľníš“. Neznášam, keď niekto psychické ochorenia zľahčuje. Tým sa dá veľmi ublížiť.

Ilustrácia: respondentka rozhovoru
Ilustrácia: respondentka rozhovoru

Perfektné je, že si vyhľadala pomoc odborníkov a rozhodla si sa veci riešiť. Nemala si problém prijať liečbu.

Áno, obdiv mi vyjadrila aj psychiatrička. Mám veľkú úctu a dôveru k lekárom, nikdy by som preto nevynechala lieky. Je však pravda, že som pred prvým užitím liekov cítila nervozitu – tušila som, že prídu nežiaduce účinky.

Ráno po užití liekov som mala extrémne stavy točenia hlavy. Snažila som sa nastaviť, že to prejde, no následne som spadla v sprche. Cítila som, že sa mi zahmlieva videnie. Podarilo sa mi vyškriabať sa k umývadlu, po štvornožky som sa dostala do postele. Písala som kamarátovi, kontaktovala som aj lekárku. Podľa nej išlo o pokles tlaku a do pár hodín to prejde. Neskôr počas dňa som fungovala normálne, ale bol to veľmi nepríjemný zážitok. Nikomu také niečo neprajem zažiť. Byť v byte úplne sama, točenie hlavy, závraty… Známi mi radili, aby som lieky vysadila, ale ja som tomu dala šancu.

Pamätám si, aká som bola šťastná, keď som v príbalovom letáku našla nežiaduce účinky, ktoré som zažívala. Bolo to pre mňa upokojenie, že si to nevymýšľam. Ďalším prejavom boli rôzne úzkostné stavy – napríklad pri platení pri pokladni som mala strach, že nebudem schopná zaplatiť, že všetci sa na mňa pozerajú. Mala som veľký tlak na hrudi, stres a snažila som sa to predýchať. Podobné stavy som nikdy predtým nezažila.

Mala si aj ťažkosti so spánkom?

Našťastie som nikdy nezažila, čo je to nespavosť alebo neschopnosť zaspať.

Zvažovala si niekedy hospitalizáciu?

Na začiatku som mala všeobecnú lekárku, ktorá mi vôbec nebola naklonená. Na moje moje slová reagovala len chladným: „Máte stres, ale všetci majú stres. S tým musíte vedieť žiť.“ Každá kontrola u nej vo mne vyvolávala nepokoj. Zjavne nerozumela ani psychiatrickým diagnózam.

Po pár mesiacoch práceneschopnosti ma táto lekárka poslala pred posudkovú komisiu, vraj som už dlho doma a treba s tým niečo robiť. Pani z komisie bola prvá, ktorá sa ma spýtala, či sa nedám hospitalizovať. To ma veľmi zaskočilo, znelo to hrôzostrašne. Mala som obrovský strach, že pôjdem do nemocnice a tam umriem. Že zo mňa urobia takého pacienta, že už nebudem vedieť ani ako sa volám. Po tom, ako som sa rozhodla, že do nemocnice nepôjdem, ma moja psychiatrička podporila a navrhla mi psychoterapiu. Mala som o ňu záujem už skôr, avšak podľa jej slov bolo dobré počkať, kým budem stabilizovaná.

Foto: archív respondentky rozhovoru
Foto: archív respondentky rozhovoru

Ako vnímaš psychoterapiu?

So psychologičkou sme si veľmi sadli, už po pár mesiacoch liečby mi povedala, že vidí zlepšenie. Moju diagnózu sme zachytili v začiatku. Stavy zmätenosti sú totiž akousi predkapitolou intenzívnych manických stavov. A napriek tomu, že som na liekoch, by manická fáza mohla prísť, vplyvom ťažkých životných okolností. Aj preto som opatrná. Neholdujem ani alkoholu ani drogám. Našťastie som nikdy nestrácala kontrolu sama nad sebou. Keď som však cítila, že to nie som „ja“, vedela som, že musím niečo robiť. Nanútila som si aktivitu: upratovať, oprať, prejsť sa, vyjsť z bytu von.

Čo bolo pre teba v ťažkých chvíľach tá najväčšia pomoc?

Psychiater, psychológ, rodina, kávičkovanie, kamaráti. A nikdy som nemala problém byť sama so sebou. Som kreatívny človek, takže som chodila do ateliéru k jednej maliarke. Kúpila som si sadu na háčkovanie. Plietla som, maľovala, vyrábala náramky.

Spravila som si kurz nechtového dizajnu. Je to výborná aktivita, na ktorú sa treba sústrediť. Tieto činnosti mi vždy pomohli. Drobná manuálna práca má pre mňa funkciu presmerovania od mysle do fyzična a to mi robí dobre. Cvičenie je pre mňa smrť (smiech). Ale idem sa bicyklovať alebo sa aspoň prejsť rýchlou chôdzou. Boli aj momenty, keď bola aktivita nasilu. Hlavne vo chvíľach, keď som už tušila, že sa blížia nepríjemné stavy.

Mne veľmi pomohla aj viera. Keď bolo najhoršie, povedala som si, že Pán Boh sa vždy o mňa postará. Samozrejme sa musím aj sama pričiniť o to, aby mi bolo lepšie. Celkovo som nikdy nebola typ ženy „Kam ma položíš, tam budem.“ 

Ako sa cítiš teraz?

Cítim sa fajn, som stabilizovaná. Veľa vecí som si usporiadala. Som akčný typ – keď niečo chcem, idem si za tým. Momentálne si po roku oddychu hľadám nové pracovné miesto.

Ako si zvládla byť tak dlho bez zamestnania?

Zo začiatku som si nevedela predstaviť byť dlhšie PN, pýtala som sa do práce. Človek má pocit zodpovednosti a strach, že príde o prácu. Lekárka mi však pri každej návšteve zdôraznila, že mám ešte oddychovať. Musela som sa to učiť a hlavne si vytvoriť režim. Čas mi pomáhali vypĺňať aj kamaráti, pomáhala som napríklad kamarátke s dcérkou. Trvalo, kým som si zvykla, je dôležité si dať ten čas.. Napokon sa to otočilo. Približne po roku som začala cítiť, že už som schopná sa vrátiť do práce.

A spätne vidím, že ten rok bol pre mňa nesmierne liečivý. Zastaviť sa, dopriať si čas, pozrieť sa na svoj život s odstupom. Je možné, že vtedy uvidíš aj šialené veci, ktoré si robil a už by si ich nikdy nezopakoval.

Foto: archív respondentky rozhovoru
Foto: archív respondentky rozhovoru

Čo by si poradila ľuďom, ktorí sa ocitli v podobných problémoch, aké si mala ty?

Z môjho pohľadu problém nevzniká zo dňa na deň a tak isto ani riešenie. Náročné je to hlavne pre ľudí, ktorí nemajú zázemie a rodinu. Psychiatrička mi povedala: „Ak by sme žili vo vákuu bez problémov, je možné, že by vám nič nebolo. Citlivejší ľudia reagujú na záťaž aj rôznymi psychickými poruchami.“ Dávno som vedela, že by som túto poruchu mohla zdediť od predkov, ale nikdy som si to nepripúšťala. Vždy som si hovorila, že toto sa mňa nikdy nebude týkať, lebo som silná osobnosť. Lenže duševná porucha si nevyberá.

Predtým som bola takmer workoholik, nevyberala som si ani dovolenku, nechodila som po doktoroch. Roboty bolo vždy veľa, s kolegami sme ešte aj na káve preberali prácu. Mám dojem, že to ma dohnalo k mojej diagnóze. Je potrebné mať jasné hranice.

Text: Petronela Hamarová

Jazyková korektúra: Ivana Kriek

Odborná korektúra: Matúš Alexander Lavrík

Titulná fotka: Klára Kusá – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.