Denník N

Tretí týždeň v Oxforde: veslovanie v tme, záplava neurovedy a zabudnutá esej

„Ako sa ti zatiaľ darí s učením?“ pýtala sa ma minulý týždeň moja univerzitná „mama“.
„Skvele,“ povedala som jej, „ale potrebovala by som aby mal deň viac ako 24 hodín. Toľko veľa vecí by som chcela robiť, ale nemám čas.“
Splnilo sa mi prianie – dnešok má 25 hodín. Mám teda bonusových šesťdesiat minút, ktoré môžem stráviť písaním o…. čase. Budem opisovať, ako prebieha jeden deň môjho života v Oxforde. Napríklad tento štvrtok.

5.20 – Potichu vstávam. Nechcem nikoho zobudiť. Všetci v mojej budove ešte spia. Iba ja opúšťam pohodlie postele pripravujem sa na tréning veslovania. Začíname síce až o 6.30, ale pred tým ma čaká pol hodina chôdze k Temži. S obavami sa pozerám von z okna. Je čierno-čierna tma. Žiaden náznak východu slnka. „Ach nie, budem musieť ísť po tme,“ rozmýšľam neštastne.

6.00 – Polo-nebojácne sa vydávam na cestu k Temži. Našťastie na vrátnici stretávam ďalšie študentky, ktorí tiež idú veslovať. To mi padol kameň zo srdca, že nemusím kráčať sama. Pri veselom rozhovore nám cesta rýchlo plynie. Raz-dva sme v lodenici.

6.30 – Ako prvé musíme vytiahnuť na rieku čln, čo je snáď zložitejšie ako samotné veslovanie. Neuľahčuje nám to ani to, že zároveň s nami na malom móle vykladajú člny aj dve ďalšie skupinky. Keď sa konečne odrážame od brehu, všade je ešte úplná tma. Iba lampáše z lodeníc osvetľujú desiatky kačíc a labutí, ktoré sa plavia po Temži. Ako veslujeme, obloha postupne ružovie. Rozvidnieva sa. Je to veľmi pekné. Rozhodne to stálo za to ranné vstávanie. Denné svetlo mi ale úplne nevyhovuje, lebo teraz vidno, ako veľa chýb vo veslovaní robím. Tréner na mňa z brehu kričí, čo mám robiť, no ja nepočujem ani slovo. Postupne ale prichádzam na to, čo potrebujem doladiť. Veslovanie ma začína skutočne baviť, no už je 8.30,a tak sa vyloďujeme.

9.00 – Vrátila som sa späť do college. Mám 40 minút na učenie pred tým, ako vyrazím na prvú prednášku. Tak si ešte čítam učebnicu o mozgu, aby som sa pripravila na esej, ktorú plánujem do soboty napísať. Cestou do Medicínskeho Centra Výučby sa zastavujem v obchode a  kupujem si skyr (niečo medzi jogurtom a tvarohom) a bagetu. To bude môj dnešný obed.

10.00 – Máme prvú prednášku. Učíme sa o mieche. Je to veľmi zaujímavé, ale bolo by to ešte lepšie, keby dokážem registrovať všetko, čo sa deje. Prednášajúci zobrazuje nervovú dráhu za nervovou dráhou a ja si stíham akurát tak písať názvy kníh, z ktorých čerpal. Musím sa na tú miechu ešte neskôr pozrieť sama.

11.00 – Prvá prednáška sa skončila a teraz máme lekciu programovania v MathLabe. Učíme sa, ako vytvárať slučky príkazov. Ešte nikdy som neprogramovala, tak som rada, že mám príležitosť vyskúšať si to.

12.00 – Tak a mám dve hodiny čas. Obedujem skyr s bagetou a hneď potom vyrážam do najbližšej knižnice.  Stačí mi kráčať dve minúty. Oxford má neuveriteľne veľkú hustotu knižníc.  Z obrovskej police si beriem dve knihy o neurovede. Do slúchadiel si púšťam Mozarta a usilovne sa pripravujem na písanie eseje.

2.00 – Fúha, ale ten čas rýchlo plynie. Už sa musím vrátiť späť do Medicínskeho centra výučby. Máme ďalšiu prednášku o neurovede. Tentokrát sa učíme o synapsách – spojeniach medzi nervovými bunkami. Synapsy sú aj témou mojej nadchádzajúcej eseje, tak pozorne počúvam.

3.00 – Začala sa nám prednáška o proteínoch. To je niečo, čo ma naozaj baví, tak sa snažím zachytiť čo najviac.

3.45 – Prednáška bola kratšia ako zvyčajne, už sme skončili a ja mám dosť času aby som prešla do Fyziologického centra, kde sa mám stretnúť s mojím tútorom Fernandom. Fernando mňa a zvyšné tri biomedičky z môjho college (St Hildas) tútoruje neurovedu. Na tutoriály vždy chodíme vo dvojiciach. Dnes som dosť nervózna. Mám dostať feedback z mojej prvej eseje. Fernando moju esej podáva a ja hneď vidím, že je plná červených komentárov. Púšťam sa do čítania, ale niečo mi nesedí. Žeby Fernando niečo z mojej eseje vymazal? Ja som predsa začala úplne inak. A kde sú diagramy, ktoré som kreslila? Pozornejšie si prezerám papier, ktorý držím v ruke. Nie, toto som ja rozhodne nenapísala. Obraciam sa s mojím problémom na Fernanda. Ten mi podáva ďalšiu esej, ale opäť nie je moja. Nakoniec zisťujeme, že Fernando mojej spolužiačke opravil esej dva-krát, pričom zakaždým pridal iné komentáre : ). E-mail s mojou esejou zostal neotvorený. Fernando sa ospravedľňuje a slubuje, že mi opravenú esej neskôr pošle. Tutoriál pokračuje. Rozprávame sa o neurónoch a čas rýchlo plynie.

5.10 -Ó, nie, skončili sme o desať minút neskôr, ako sme mali a ja teraz nestíham. O 5.30 mám dohodnuté doučovanie matematiky. Tak píšem svojej žiačke, že budem meškať. Prichádzam do mojej izby v college a pripájam sa na Skype. Doučovanie prebieha hladko, lebo moja žiačka je naozaj šikovná.

6.45 – Práve sa mi skončilo doučovanie a ja mám čas na večeru. Schádzam dole do collegovej jedálne a naberám si šošovicu so syrom a baklažánom. Nevyzerá to úplne najlepšie, ale je to chutné. Sedím za stolom so študentmi angličitiny a rozprávam sa s nimi o ich kurze. Chudáci majú všetky prednášky online a tak nemajú čas ani nos vystrčiť z collegu.

7.30 – Teraz mám čas na samostatné učenie. Dokončujem ešte nejaké cvičenia, ktoré som nestihla spraviť na dnešnej hodine programovania. A vraciam sa k čítaniu o synapsách a o nervoch. Čítam, čítam a zapisujem si poznámky a opäť čítam.

12.00 – Štvrtok sa končí a ja odkladám knihy. Je čas ísť spať. Ach, škoda, že nežijem vo svete, kde má každý deň 25 hodín. To by sa mi zišlo.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrej podpore Slovákov som od októbra tohto roku začala študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Som tu preto, aby som sa naučila viac o epigenetike a moderných výskumných metódach.  Snívam o tom, že po ukončení môjho štúdia sa budem podieľať na vývoji nových terapií pre chorých pacientov z rôznych kútov sveta. Cez tento blog by som chcela postupne zdokumentovať svoj študentský život v Oxforde. Možno sa mi takýmto spôsobom podarí pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).