Má Boris Kollár pravdu? Je reforma nemocníc zle pripravená alebo ide o politické divadlo?

Viaceré nemocnice sa počas posledných týždňov tešili veľkému politickému záujmu. Po rokoch takmer úplnej ignorácie zo strany politikov navštívili viacerí opoziční aj koaliční poslanci mnohé nemocnice a ubezpečovali ich, že reforma siete nemocníc, tzv. optimalizácia siete („OSN“) neprejde.

Sľubovali, že ich podržia a že nedovolia žiadnu zmenu. Tí, za ktorých vlády sa pripravila „stratifikácia“ vraveli, že OSN je iný a úplne zlý návrh. Tí, ktorí boli počas minulej vlády v opozícií pre zmenu tvrdili, že oba návrhy boli zlé a systém funguje správne.

Kto raz potreboval nemocničnú starostlivosť nepotrebuje vysvetľovať, čo všetko nefunguje a ako zle na tom naše nemocnice sú. Mnohé fungujú len vďaka enormnej snahe zdravotníkov, ale ani to často nepostačuje a mnohé nemocnice musia zatvárať oddelenia, alebo odsúvať starostlivosť.

Sú teda protesty proti OSN len politické divadlo, alebo reálnou snahou politikov pomôcť?

Aby ste si mohli spraviť názor, pripravil som tento blog, v ktorom sa dočítate:

• ako funguje dnes regulácia nemocničnej starostlivosti
• ako sa líši Stratifikácia (ktorú som mal s kolegami na starosti) od OSN
• či je OSN dobrá reforma a pomôže zlepšiť situáciu na Slovensku.

Blog je dlhý, približne na 15 – 20 minút čítania. Odpovedá však takmer na všetky kľúčové otázky ohľadom reformy a verím, že poslúži aby ste si na reformu mohli spraviť názor. Ak rozumiete súčasnej regulácií nemocníc, prvú časť (I) môžete rovno preskočiť.

I. Kto dnes rozhoduje o tom kde bude nemocnica a aké služby bude poskytovať?

Reformy ministra Zajaca v rokoch 2002 – 2006 dali zdravotným poisťovniam veľkú právomoc.

Idea bola jednoduchá. Poisťovne mali selektívne zazmluvňovať len tých najkvalitnejších a najefektívnejších lekárov, ambulancie či nemocnice. Poistenci si mali vyberať tie poisťovne, ktoré túto úlohu plnia najlepšie a majú dohodnuté najkratšie čakacie doby, či najväčší rozsah služieb. Takto sa mal vytvoriť kruh postupného tlaku na efektivitu a kvalitu.

Štát mal diktovať podmienky „hry“, aby sa nestalo, že sa tento mechanizmus zvrhne a skončí to opakom, čiže nedostupnou a drahou starostlivosťou. Aj keď sa väčšina nasledovných ministrov nehlásila k trhovými princípom týchto reforiem, hlavné piliere zákonov sú platné do dnes.

V roku 2008 vydalo Ministerstvo zdravotníctva prvú podzákonnú normu, ktorou chcelo nastaviť pravidlá kedy musia poisťovne zazmluvniť nemocničnú starostlivosť. Ide o nariadenie vlády č. 640/2008 o verejnej minimálnej sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

V nej zadefinovalo minimálny počet postelí, ktoré musia poisťovne zazmluvniť. Lôžka boli členené podľa toho či sú akútne, chronické, alebo psychiatrické. V prípade akútnych sa ďalej delili aj podľa typu oddelení. Počty boli určené pre celé Slovensko, ale aj rozpočítané podľa jednotlivých krajov. Celkovo sme na Slovensku mali mať 29 133 lôžok, z čoho 22 293 akútnych, 3 211 chronických a 3 629 psychiatrických.

Nad rámec tohto sa v Nariadení menným zoznamom určilo, ktoré nemocnice musia byť zazmluvnené. Jedná sa o tzv. koncovú sieť poskytovateľov. Zoznam je tvorený 37 čisto štátnymi nemocnicami a ich výber nebol ničím zdôvodnený. Len vlastníctvom. Nariadenie nedefinovalo koľko lôžok musí v koncových nemocniciach byť, len to, že ak sa poisťovne s nimi nedohodnú, hrozia im sankcie.

V roku 2018 do Nariadenia pridal ďalší zoznam, ktorý diktoval koho a čo musia poisťovne zazmluvniť. Jedná sa o pevnú sieť 44 poskytovateľov, ktorá definuje kde má byť urgentný príjem prvého a druhého typu. Zdravotné poisťovne sú povinné týmto nemocniciam hradiť mesačný paušál, avšak nedefinuje povinnosť zazmluvniť nič iné, nad rámec už platných pravidiel v Nariadení.

Nariadenie v praxi: postačí regulácia z roku 2008 aj pre rok 2022?

Pevná sieť poskytovateľov obsahuje 44 urgentných príjmov. Nárok zazmluvniť iné služby či lôžka ako „urgent“ má však len 13 z nich (ktoré sú zároveň aj v koncovej sieti). Kde zazmluvnia poisťovne ostatné akútne lôžka štát ako regulátor neurčuje. Logicky, poisťovne preferujú tie nemocnice, ktoré sú v pevnej sieti, nakoľko im už povinne hradia paušál. To nepriamo vytvára sieť poskytovateľov akútnej všeobecnej starostlivosti.

Všimnite si na obrázku nižšie, že mnohé z nemocníc, ktoré politici navštívili posledné týždne nie sú v žiadnej zo sietí ani podľa súčasnej legislatívy. To, že majú zmluvu je spôsobené rozhodnutím zdravotných poisťovní, bez legislatívneho nároku.

Na prvý pohľad by to mohlo vyznieť tak, že regulácia je síce pozliepaná a zastaraná, ale nastavená viac menej dobre. Avšak:

• hlavný pilier regulácie má viac ako 13 rokov

Základom Nariadenia je minimálny počet lôžok. Výpočet bol spravený v roku 2008, ale riadime sa ním aj v roku 2021. Štandardne, čísla v sektore „nesedia“ do dvoch troch rokoch od výpočtu, preto sa napríklad aj revízia výdavkov prepočítava a stanovuje každé tri roky. Myslíte, že niečo tak komplikované ako deľba lôžok by bola presná aj po 13 rokoch? Nie, v žiadnom prípade.

Medicína, deľba starostlivosti či procesy sa medzi časom výrazne posunuli a takto stará definícia lôžok podľa oddelení je nie že nepostačujúca, ale naopak, bráni modernému riadeniu ústavnej starostlivosti.

• minimálny počet lôžok negarantuje dostupnosť starostlivosti

Koncept regulácie siete cez fyzické lôžka je nedostatočný. Je to len jedna časť rovnice. Niektoré prípady vyžadujú hospitalizáciu 4, iné 8 dní. Nie je kľúčové regulovať počet postelí, ale objem starostlivosti. Ako?

Napríklad cez čakacie doby. Ak sa nastaví maximálna doba čakania na všetky kľúčové skupiny výkonov, tak poisťovne presne vedia kedy musia zazmluvniť ďalšieho poskytovateľa. To, na koľkých lôžkach sa starostlivosť vykoná nehrá v modernej regulácií preto až tak veľkú úlohu.

Áno, ministerstvo zdravotníctva v roku 2009 vydalo vyhlášku (č. 412/2009), kde definovala povinnosť tvoriť čakacie listiny. Tie sa však týkajú len 14 výkonov a mnohé z nich sú plánované (napr. výmena TEP kĺbu, či operácia kataraktu). Zdravotné poisťovne evidujú čakateľov aj nad rámec tejto vyhlášky. Avšak tým, že ministerstvo na väčšinu výkonov nedefinuje maximálnu dobu čakania, v praxi nemajú „čakačky“ silný vplyv na tvorbu siete na Slovensku.

• kvalita a efektivita služieb nehrá prakticky žiadnu úlohu v zazmluvňovaní

Pôvodná idea selektívne kontrahovania kvalitných a efektívnych poskytovateľov sa výrazne oslabila, keď sa do Nariadenia 640/2008 zafixoval zoznam povinne zazmluvnených nemocníc (t. j. koncová sieť nemocníc).

V praxi sa síce dve malé úpravy sietí (v rokoch 2007 a 2011/2012) podarilo zrealizovať aj vďaka indikátorom kvality, v súčasnosti však kvalita služieb hrá malú úlohu v kontrahovaní nemocničnej starostlivosti. Nepomohla tomu ani aktualizácia indikátorov kvality (metodickým pokynom zo septembra 2013), kde ministerstvo zadefinovalo 46 indikátorov pre celý sektor. Mnohé indikátory sa totiž neslávne (ne)vykazovali, ako napr. úroveň nozokomiálnych nákaz.

• kto určuje úrovne nemocníc a čo sa bude poskytovať?

Súčasná legislatíva síce definuje menný zoznam nemocníc (napr. koncová sieť), ale nedefinuje, aké oddelenia tam majú byť, ani rozsah poskytovaných služieb. Vo vyhláške 84/2016 (a zákone 578/2004) definuje síce ministerstvo určujúce znaky jednotlivých druhov zariadení, ale nemocnice sú tam delené len plošne – všeobecné, či špecializované.

Neexistujúca typológia nemocníc, ktorá by určila minimálny (a maximálny) rozsah služieb a naviazanosť medzi nimi, umožňuje „cherry picking“ výkonov a oddelení, roztrúsenú starostlivosť a „blúdenie“ pacienta po sektore.

Súčasná regulácia je ako nepodarený, nedopečený koláč

Ak by som mal opísať súčasnú reguláciu nemocničnej starostlivosti, tak by som ju prirovnal k nedopečenému koláču, ktorý zmixoval ingrediencie viacerých receptov. Regulácia limituje protrhové výhody, ale ani dobre nereguluje. Viaceré nedostatky spôsobujú, že viac blíži ako pomáha.

Výsledky sú známe: nízka obložnosť, neznáma kvalita, liečiteľná úmrtnosť na 6. najhoršej pozícií v rámci EÚ, či dlhy nemocníc. Áno, tieto problémy sú spôsobené aj inými faktormi, ako je zle nastavený ambulantný sektor, či podfinancovaný rezort. Samotná nemocničná regulácia však výrazne „prispieva“.

Reformu je teda bez pochýb potrebná. Je však návrh optimalizácie dobrý? A čím sa líši od stratifikácie?

II. Optimalizácia siete nemocníc: čo to je a ako sa líši od Stratifikácie a súčasnej regulácie?

Optimalizácia siete nemocníc, Stratifikácia, či Finálna sieť nemocníc. Je jedno ako sa nemocničná reforma volala, v svojej podstate vždy boli o tom istom. Ich cieľom bolo nastaviť pravidlá tak, aby občania mali garanciu kvalitnej a dostupnej starostlivosti.

Áno, každá z reforiem mala svoju predstavu o tom, čo kvalitná či dostupná znamená, ale nástroje, ako ich dosiahnuť, boli viac-menej podobné.

V zdravotníctve sú však práve drobné detaily tými, čo vedia spraviť veľký dopad a ovplyvniť či reforma dopadne úspešne. Rozdiely medzi OSN, stratifikáciou a súčasným stavom preto vysvetlím z troch pohľadov: čo navrhujú zmeniť? Ako to plánujú spraviť a kedy bude samotná realizácia zmien.

Čo je predmetom reformy?

Obe reformy mali za cieľ zmeniť: 1. Celkový počet lôžok v Nariadení 640/2008 2. Určiť novú sieť nemocníc a pravidlá jej tvorby a 3. Zadefinovať typológiu nemocníc

1. Celkový počet lôžok

Obe reformy redukujú minimálny počet zazmluvnených postelí v Nariadení 640/2008. V oboch prípadoch ide o výrazný pokles akútnych lôžok do roku 2030 a v prípade Stratifikácie navýšenie dlhodobých a psychiatrických postelí. Rozdiel medzi návrhmi je zobrazený nižšie:

*V čase schválenia bolo na Slovensku približne 34 tisíc akútnych lôžok; hodnoty stratifikácie a OSN sú finálne stavy v roku 2030. **Počet chronických a psychiatrických lôžok nie sú finálne, tie okomentovať teraz preto nevieme.

Ako si môžete všimnúť, OSN je agresívnejšia ako bola Stratifikácia a ešte len pripravuje aktualizáciu potreby psychiatrických a chronických postelí. Stratifikácia práve ich navýšením kompenzovala pokles v akútnej časti s cieľom vytvoriť priestor pre doliečenie pacienta.

Prečo vyšiel v OSN nižší počet akútnych postelí ako v stratifikácií?

Oba prístupy rátali so zmenou v demografií, zlepšení obložnosti, či zmene v technológiách. Hlavný rozdiel je ten, že pri príprave OSN rátali, že bude funkčnejšia jednodňová a ambulantná starostlivosť. To je korektný predpoklad. Slovensko má jedno z najvyšších mier odvrátiteľných hospitalizácií v rámci OECD krajín. 14 487 lôžok je teda ideálna potreba, ak by celý sektor fungoval.

Pri príprave stratifikácie sme si boli vedomí, že bez ambulantnej sféry reforma nepôjde, ale nespočítali sme jej dopad na počet lôžok. Každé dva roky sa mali všetky čísla prehodnotiť, so zreteľom reforiem a vývoja v sektore. Týmto procesom by sme sa pravdepodobne dostali na nižšie čísla ako sa prezentovali.

Čím menej lôžok je v Nariadení – tým menšia sieť nemocníc postačuje. Tu vzniká problém, prečo nemocnice „vykrikujú“ výrazne viac teraz, ako keď bola stratifikácia v parlamente. Znamená to, že OSN má počty akútnych postelí zle nastavené? Nie, to v žiadnom prípade. Je to vízia budúceho stavu. Odvážnejšia, ale veľmi pravdepodobne správna.

OSN taktiež ako Stratifikácia plánuje zadefinovať maximálnu dobu čakania na rozsiahle spektrum výkonov. Tento krok prakticky nahradí potrebu regulovať cez počty postelí. Počty lôžok budú už len informatívnym, nie kľúčovým parametrom v zazmluvňovaní a ponuke služieb. Kritizovať stanovené počty postelí je teda predčasné.

2. Nová sieť nemocníc

Oba návrhy rušia koncovú aj pevnú sieť a nahrádzajú ju novou sieťou a prístupom.

Stratifikácia vychádzala z pevnej siete urgentných príjmov a tú ďalej menila s cieľom zabezpečiť urgentnú starostlivosť do 30 min pre 90 % populácie a následne podľa typov, rozličnú úroveň starostlivosti do 30, 60, 90 a 120 minút. Pri zaraďovaní do siete sa okrem dopytu v regióne vychádzalo aj zo sociálnych faktorov, ako je nezamestnanosť či podiel marginalizovaných komunít. Práve tieto dva faktory sú výraznými determinantami potreby starostlivosti, čo spôsobilo, že sme zaradili do zoznamu nemocníc aj poskytovateľov, ktorí by neprešli čisto zdravotníckymi / matematickými filtrami.

Výsledná sieť bola následne prekonzultovaná so všetkými poskytovateľmi počas opakovaným návštev. Až na jednu-dve nemocnice bola na sieti zhoda. Tento proces však trval viac ako rok rokovaní, výjazdov a stretnutí.

OSN pri taktiež pri tvorbe siete používa spádovosť, počet lôžok a geografickú (dojazdovú) dostupnosť. Nakoľko v rámci počtu potrebných lôžok vyšlo v OSN nižšie číslo a nezarátavali sa sociálne faktory, aj výsledná sieť je menej hustá ako bolo v prípade Stratifikácie. Presné znenie siete však nevieme.

Ministerstvo ju nezverejnilo. Médiami kolovala len verzia, ktorá unikla (ešte z leta). Tá však nebola dopracovaná. Toto je najväčšia slabina OSN. Tvorba siete vyžaduje stovky hodín v teréne s nemocnicami, dolaďovanie detailov a vytvárania pravidiel na výnimky, aby z toho bol udržateľný návrh.

Ministerstvo síce ohlásilo, že ešte na sieti pracuje a prvý návrh zverejni najskôr o rok. Je bohužiaľ už neskoro. Uniknutého zoznamu sa chytili politici a začali obiehať regióny a tvrdiť, že reformu nepodporia. Áno, určite vedia, že riešia starý, neplatný zoznam…

3. Typológia nemocníc

Oba návrhy definujú typy nemocníc. Nebude už len akútna a špecializovaná, ale v prípade OSN bude až 5 typov: národná, koncová, komplexná, regionálna a komunitná a v prípade stratifikácie bolo podobné delenie, ale len na 3 + 1 stupeň.

Pre každý stupeň sa definuje minimálny rozsah služieb, ktorý musí poskytovateľ na danej úrovni poskytovať. Stratifikácia to definovala podľa oddelení. OSN podľa medicínskych profilov, čo je už v predbežnej verzií (obrázok nižšie) prepracovanejší a lepší prístup:

Každý typ nemocnice má nastavenú svoju dojazdovú dostupnosť, čo zabezpečí optimálne rozloženie služieb po Slovensku. Kľúčové rozdiely medzi reformami si môžete pozrieť v nasledovnej tabuľke

Každý typ starostlivosti bude mať stanovený minimálny počet výkonov, aby ho mohla daná nemocnica bezpečne a kvalitne vykonávať. Jedná sa o tzv. EBHR počty. Výkony majú v oboch prípadoch pridelené aj čakacie doby, čím by ministerstvo efektívne zadefinovalo nárok pacienta na ústavnú starostlivosť (t. j. časovú a geografickú dostupnosť)

OSN v rámci materiálu, ktorý schválila vláda, zverejnila zoznam výkonov, avšak bez minimálnych počtov či čakacích dôb. Stratifikácia síce mala počty aj čakacie doby, ale zasa nie pre všetky typy špecializácií. Ťažko sa tieto návrhy porovnávajú, nakoľko OSN ich pripravila na úrovni DRG, stratifikácia ešte „po starom“ na úrovni výkonov, ktoré sa už v praxi pri vykazovaní nepoužívajú.

Aj Stratifikácia aj OSN plánovali neskôr pre každý typ zadefinovať aj nový personálny a technický normatív či spôsob finančnej bonifikácie. Ani jeden návrh nezverejnil predstavu, ako by tieto normatívy vyzerali.

*Bude zadefinovaný nový typ UP (nad rámec súčasnej APS a pod plnohodnotným UP)

Ako sa plánovali reformy realizovať?

Oba návrhy, v čase keď sa predkladali do parlamentu, boli len „kostry“ reforiem. Pozostávali z úprav zákonov, ale bez väčšiny vykonávacích predpisov (vyhlášok, nariadení a pod.).

Vykonávacie predpisu sú v oboch prípadoch kľúčové. Bez ich finálneho znenia sa nedá záväzne ohodnotiť reforma. Čo však vieme už teraz okomentovať je:

Stratifikácia aktualizovala existujúce zákony z čias ministra Zajaca a upravovala ich tak, aby ministerstvo mohlo vydať potrebné podzákonné normy (napr. typológiu, upravené indikátory kvality, EBHR limity) a návrh bol aj vymožiteľný. Stratifikácia bola pomerne pro-trhová, spoliehala sa na to, že poisťovne reguláciu vymôžu a cez selektívne zazmluvňovanie vystratifikujú sieť podľa predstavy ministerstva.

OSN nič nenecháva na náhodu a vytvára si kompletne nový zákon o niekoľko desiatkach strán, ktorý popisuje ako bude ministerstvo zaraďovať, či vyraďovať zo siete poskytovateľov (či meniť typológiu a iné parametre regulácie). Je to teda výrazne silný regulačný prvok, ktorý diktuje poisťovniam, či nemocniciam presne čo môžu a musia vykonať. Celý proces je odkopírovaný z procesu zaraďovania liekov, čiže vytvára komisie a rady, kde budú zástupcovia nemocníc, krajov či poisťovní a budú hlasovať o tom, či daná nemocnica spĺňa parametre, alebo nie.

Ťažko sa posudzuje, čo je lepší prístup. Stratifikácia mohla zlyhať na tom, že ZP by sa nezladili a vytvorila by sa paralelná sieť, alebo proces stratifikácie by trval niekoľko rokov. OSN necháva enormnú regulačnú silu v rukách komisie (a v prípade odvolaní v rukách ministra) a slovenské skúsenosti s nastavovaním a vymáhaním prísnej regulácie nie sú práve tie najlepšie. To, že priemerné politické dožitie ministra zdravotníctva je 22 mesiacov a každý „nový“ si zväčša prinesie svoje predstavy a regulácie, pripomínať asi nemusím.

Technických drobností a otáznikov v OSN, ktoré vznikajú novou legislatívou je viacero. Presné znenie bude treba veľmi opatrne doladiť, aby sa vybalansovala súťaž medzi nemocnicami (čiže kvalita a efektivita) s reguláciou (čiže garanciou dostupnosti siete) a nenastavili zbytočné bariéry vstupu do na trh. Práve preto je presné znenie vykonávacích predpisov kľúčové, avšak nie je nevyhnutné na to aby sa schválila kostra reformy. Práve naopak.

Najskôr je potrebné schváliť zákon, ktorý umožní ministerstvu vydať vykonávacie predpisy, zbierať dáta a doladiť systém. Áno, v ideálnom stave by sme mali finálne znenia všetkých vyhlášok či nariadení už dnes. Na to však chýbajú presné dáta, nehovoriac o tom, že keď sa raz začne niečo sledovať, tak sa to obratom začne inak vykazovať. Preto je kľúčové postupne „dávkovať“ reformu a v rámci prechodných opatrení a období postupne dolaďovať sieť, počty výkonov či iné parametre reformy. Postupné zavádzanie plánovala aj stratifikácia a podľa informácií z materiálov a vysvetlení ministerstva sa tak plánuje zavádzať aj OSN.

Rozumiem, že bez finálneho znenia všetkých vykonávacích predpisov existuje obava, že sa schvaľuje „mačka vo vreci“. Avšak, ak sa schváli OSN a nevydajú sa vykonávacie predpisy – v systéme sa nezmení nič. Zákon len definuje procesy a postupy a určuje oblasti ktoré chce regulovať. Vykonávacie predpisy (aj tie čo sú už teraz pripravené) musia ísť samostatne cez pripomienkové konania a Vládu, čiže priestor na kontrolu, či sa schvália dobré predpisy ešte bude.

Ak sa na nich nenájde dohoda, tak sa reformou nezmení nič. Ak sa napríklad podarí zmeniť len minimálna časová dostupnosť a počty výkonov (EBHR), ale nezmení sa politikmi „obľúbená“ sieť – tak reforma nepadá. Nevyužije sa jej celý potenciál, ale aspoň čiastočne sa zlepší systém. Schválením zákona sa teda celá táto téma začína, nie končí, ako je často mylne uvádzané.

Kedy sa mali realizovať reformy?

Stratifikácia mala mať pozvoľný nábeh až do roku 2030. Každé dva roky sa mala prehodnocovať sieť, minimálne počty výkonov aj indikátory kvality a tým sa postupne stratifikovať. OSN má síce tiež víziu na roky vpred a postupné prehodnocovanie, ale kvôli EÚ fondom z plánu obnovy viac „tlačí“.

Ak chce ministerstvo čerpať zdroje, musí byť reforma schválená. Ak chceme aby zdroje šli všetkým oprávneným čerpateľom a nie len „istým“ v sieti (čiže univerzitným a fakultným nemocniciam), tak musí byť schválený zoznam nemocníc v sieti v čo najfinálnejšom znení. Inak hrozí neoprávnené čerpanie, či vracanie zdrojov.

Tento tlak spôsobuje, že OSN pôsobí agresívnejšie a stanovuje si oveľa odvážnejšie míľniky ako stratifikácia. Aké? Napríklad návrh prvej prechodnej siete do roka až dvoch (stratifikácia mala 4-5 rokov). Táto situácia zobrazuje lesk a biedu EÚ fondov. Na jednej strane sú financie kľúčovým facilitátorom zmien, na druhej strane vyvíjajú enormný tlak a tým nepomáhajú samotnej reforme.

Ktorá reforma je teda lepšia?

Napriek spoločným základom a cieľom, existujú rozdiely medzi stratifikáciou a OSN. Z toho čo bolo predložené do parlamentu a odkomunikované vieme, že OSN má lepšie nastavené medicínske profily, delenie výkonov, odvážnejšiu a komplexnejšiu víziu. Stratifikácia mala na druhej strane menej prísnu reguláciu, bola viac pro-trhová a mala „sociálnejšiu“ sieť nemocníc. To, že obe reformy sú výrazný posun oproti súčasnému stavu detailnejšie vysvetľovať určite nie je potrebné.

Je pravda, že až presné znenie vykonávacích predpisov povie aké presné sú riziká či výhody OSN. Vykonávacie predpisy majú však „čas“ a viaceré neponáhľajú. Potrebujú priestor na ich správne odkomunikovanie a doladenie, na čom tím z ministerstva nepretržite pracuje. OSN má teda v súčasnom znení správne „našliapnuté“. Základ reformy je prepracovanejší a kvalitnejší. Aj preto reformu podporujem.

Rozumiem, že viacerí politici chcú v regiónoch pomôcť. Neuvedomujú si však, že blokovaním reformy tým regiónom len blížia. Mať nemocnicu „za rohom“ neznamená mať dostupnú kvalitnú a bezpečnú starostlivosť. Áno, majú pravdu že podobne ako mala stratifikácia, aj OSN má viaceré oblasti na dopracovanie. Sieť, čakacie doby či počty výkonov. Na nich sa intenzívne s odborníkmi pracuje a väčšina podzákonných noriem musí tak či onak prejsť cez medzirezortné konanie, dostať požehnanie od Vlády a potrebuje roky praxe a dát na doladenie. Reforma teda nie je žiaden bianko šek. Je to nástroj, ktorý umožní síce postupne, ale za to výrazne zlepšiť kvalitu a bezpečnosť nemocničnej starostlivosti.

Verím preto, že tento týždeň vyhrá zdravý rozum nad politikou a krátkozrakosťou. V rezorte nám chýba vízia, pravidlá a smerovanie. Práve to táto reforma prináša. Ak totiž OSN neschválime, tak reforma príde sama. Organicky, chaoticky a neplánovane. Porazení budeme my všetci.

P.S: Áno, reforma nemocníc nepomôže, ak nebude mať kto v nemocniciach pracovať. To, či sa MZ SR podarí navýšiť mzdy zdravotníkom a/alebo iným spôsobom zastabilizovať personál už čoskoro uvidíme.

Taktiež je pravda, že logické je začať od primárnej ambulantnej sféry, pokračovať cez špecializovanú a končiť pri ústavnej starostlivosti. OSN síce v návrhu rieši časť reformy primárnej sféry, ale ambulantných špecialistov „nerieši”. Stratifikácia sa v čase keď bola v parlamente týkala len nemocníc.

Dnes to spätne hodnotím ako najväčšiu slabinu a chybu pri prípravách stratifikácie. Nemocničná sieť (kde je pár desiatok nemocníc) sa ľahšie reguluje ako ambulantná (niekoľko tisíc ambulancií), avšak, bez funkčnej ambulantnej sféry nebude tá nemocničná nikdy efektívna. Z tohto hľadiska tu teda pokrivkávajú (viac či menej) obe reformy.