Denník N

Ako nájsť v práci väčší pokoj

V dnešnej dobe málokto môže povedať, že má vo svojej práci pokoj. A nemyslí sa tým len atmosféra na pracovisku. Hoci tá je dôležitá. Ale predovšetkým, taký ten vnútorný pokoj…

Dnes si priblížime knihu Anslema Grüna – Žijte nejen o víkendu. Anselm je manažérom v benediktínskom opátstve. Má pod sebou veľa dielní a firiem. Pod jeho rukou opátstvo prospieva a ľudia majú veľmi slušné pracovné a aj platové podmienky. Vo svojej knihe prináša množstvo rôznych úlomkov – zamyslení nad prácou a ako ju premeniť na lepšie miesto pre život. A tieto úlomky si dnes priblížime. Verím, že každý si nájde niečo, čo ho povzbudí, poteší a posunie ďalej.

Vnútorný pokoj je dôležitý. On preniká zvnútra smerom von. Človek ktorý má v sebe pokoj, prináša ho všade so sebou, dokáže upokojiť situáciu a doslova tým pokojom „nakaziť“ aj iných. Pokoj, to je aj rozvážnosť. Schopnosť robiť dobré rozhodnutia. Trpezlivosť. Dopriať veciam čas. Môžeme povedať, že sú to podmienky potrebné k tomu, aby sme dobre robili svoju prácu. Bez zbytočných stresov. Mať takéto zázemie a pokoj, je v dnešnej dobe ťažké. Žijeme totiž v rýchlej dobe. Pokoj je dôležitý, aby sme si zachovali chladnú hlavu a všetko dobre premysleli. Vedieť zachovať pokoj, napriek okolnostiam, je veľkým pokladom. A ako to pri pokladoch často býva, treba preň niečo urobiť.

Anselm Grun vo svojej knihe Žijte nejen o víkendu, siaha po inšpirácií v podobe života benediktínov – rehole, ktorá je známa životným krédom: „modli sa a pracuj“. Nemusíme byť „veriaci“, aby sme v ich živote našli pár inšpirujúcich úlomkov. V ich živote bola prítomná pravidelnosť. Vo všetkom bola pravidelnosť. Vstávali, išli spať, jedli, pracovali, venovali sa štúdiu a oddychovali v určitom (pravidelnom) čase. Čas modlitieb a omše môžeme vnímať ako relax. A jeden deň v týždni dali všetku prácu bokom. Vďaka tomu našli rovnováhu. A patrili k špičke aj v oblasti technologického pokroku, či pri správe majetku. Profesor Thomas E. Woods o tom napísal vynikajúcu knihu, ale o tom som dnes nechcel…

Anselm píše, že firmy a zamestnania ktoré kladú dôraz na rituály, sú ekonomicky úspešnejšie. A je to pri tom paradox, pretože každý rituál vyžaduje čas. Pretkať pracovný čas oddychmi, dopriať pracovnej dobe usporiadanie a rád, je cestou k výkonnosti. Človek nie je stroj a prestávka je dôležitá pre výkonnosť. Okrem toho, vďaka rituálom sa ľudia počas oddychu medzi sebou zdieľajú. Rozprávajú sa medzi sebou. Budujú siete vzťahov. Dochádza k sprostredkovaniu informácií a k odovzdávaniu emócií. A tie sa menia na energiu, ktorá dá ľuďom chuť a silu pracovať. Rodí sa spoločenstvo ako tím. Rituál tiež pomáha utvárať firemnú identitu. A chránia nás pred tím, aby nás pohltil čas. Rituály – teda okamihy oddychu, ale aj vzájomného zdieľania a komunikácie, pomáhajú zlepšovať postupy a zvyšovať efektivitu a produktivitu. Je to tiež dobrý spôsob, ako prácu premeniť na niečo kreatívne a tvorivé.

Niektorí ľudia vzťahujú prácu na seba. Vnímajú ju, len ako nástroj vyjadrenia či uskutočnenia a uplatnenia seba. Ale vtedy ich práca slúži len im. Práca je vtedy len ich prejavom a prezentáciou. Ostatní akoby na nej nemali účasť a nebola ich obohatením. Možno aj dokážu rozbehnúť niečo veľké, či ohúriť, ale ľahko odídu a všetko vezmú zo sebou. Nič po nich neostane a nepretrvá. Ako veľmi sa to líši od podnikateľov typu Baťa, na ktorého si v dobrom spomínajú celé generácie a hľadajú ako sa ním inšpirovať…

Je dôležité, aby práca nebola len priestorom ako sa uplatniť, ale aj nás naplniť a obohatiť iných. Nikdy to nie je niečo, čo má len jeden rozmer. Nikdy to nie je „len“ práca. Nikdy to nie je len o peniazoch a o zabezpečení potrieb a zaplatení účtov. Iste, pre niektorých je práca „len“ o tom, ale vtedy ochudobňujú iných, aj seba. Tá práca, hoci aj dobre urobená, akoby bola bez života. Je to podobné, ako keď stretnete niekoho, kto svojou prácou doslova žije a urobil z nej svoje poslanie. V práci ktorá nie je poslaním, chýba niečo osobné, taký ten rukopis a život.

Pre mnohých je práca len nástroj, ako dosiahnuť isté postavenie. Odhliadnuc od skutočnosti, že to často dosiahnu na úkor vlastných síl – a následne sa ľahko unavia, či vyhoria. Ich motivácia nie je správna. Mnohí tiež siahnu po spôsoboch a metódach, ktoré nie sú v poriadku. Doslova niekoho zneužijú, či potopia. Často je to za cenu, že rozbijú celý kolektív, alebo narušia vzťahy okolo seba, prípadne skritizujú všetkých a všetko. Ostane po nich len spúšť, ako po nájazde Vikingov.

Niektorí ľudia nastúpia do práce s prehnanými očakávaniami. Pomerne rýchlo sa však ukáže realita. Pre vysoké očakávania sa pomerne rýchlo znechutia. Ľahko skĺznu do frustrácie. A bez boja majú sklon odísť. To však neznamená, že je v poriadku ak firma zahmlieva situáciu a snaží sa vykresliť v lepšom svetle. Ak zamestnanec po nástupe zistí, že situácia je oveľa horšia než mu bolo prezentované – to je naozaj zlá štartovacia línia. Pre neho veľmi náročná. A zamestnávateľ si tím koleduje o krach, pretože toto nemôže skončiť inak, ako veľkou fluktuáciou, prepadom kvality služieb, či poklesom zisku.

Je však pravda, že mnohí majú vysoké očakávania o sebe. Chcú mať hneď veľké možnosti, právomoci, moc, či právo rozhodovať. Nechápu, že pre každú dobrú firmu je dobré človeka si najprv „oťukať“ a ako hovorilo jedno príslovie zo stredoveku – „kto sa osvedčí v malom, osvedčí sa aj vo veľkom“. Je potrebná trpezlivosť a tá je prísľubom vytrvalosti a húževnatosti. Každá rozumná firma by išla proti sebe, ak by nedala priestor tomu, kto sa osvedčí a kto má čo ponúknuť.

Ak už postavenie dosiahneme, alebo máme moc primeranú našej kompetencií – mnohí ľudia s ňou nevedia narábať. Majú pocit, že tá moc hovorí o ich dôležitosti. A pritom je o ich službe. Moc sa tak stane nástrojom ponižovania, dokazovania si a strachu. Veľkým pokušením je nechať druhých čakať a dať im pocítiť, kto je v danej chvíli v akej pozícií. Bez ohľadu na postavenie, moc má byť len nástrojom a má slúžiť pre prospech firmy, podriadeným, nadriadeným a zákazníkom. Všetko iné je nepochopením hierarchie a logistických postupov.

Ale problémom je aj určitá chamtivosť. Nemyslím tím, že istá chamtivosť je v poriadku a časť z nej nie je v poriadku. Pod chamtivosťou sa myslí zdražovanie za účelom neustáleho rastu ziskov, ale aj neplatenie primeranej mzdy, meškanie s platbami partnerom… Peniaze sú finančným tokom, ktorý má tiecť a prinášať život všade kam príde. Ak voda ostane stáť, začne smrdieť. Hromadenie peňazí a robenie vecí len pre peniaze, z toho nič dobré nevzíde. Peniaze si ľahko podmania myseľ. Firma začne strácať zamestnancov, klientov, nebudú sa robiť dobré rozhodnutia a nakoniec aj tie peniaze prestanú tiecť. A začnú „smrdieť“.

Ľudia ktorí vyrastali bez otca, sú často v práci nedôverčiví a majú problém s autoritou. Snažia sa vyhnúť konfliktom a majú problém robiť rozhodnutia. Ľudia ktorí vyrastali bez matky, často hľadajú v práci uistenie a istoty. Nič z toho im však práca nedá. Dnes má človek jedinú istotu – ak bude tvrdo pracovať, nebude bez práce. Ale lojalita, tá sa dnes nenosí ani na jednej strane. Mnohé firmy pri najlepšej vôli nedokážu nič garantovať povedzme v horizonte troch či piatich rokov. A ešte stále sme v situácií, kedy ľudia potrebujú odísť za lepšími podmienkami, aby dokázali prežiť. Tlak trhu, ale aj situácia na trhu a náklady spojené so životom vytvárajú tlak na obe strany. Ani jedna strana potom nemá ten povestný pokoj na svoju prácu.

Pomôže nám, ak si uvedomíme kto sme, aké sú naše silné a slabé stránky. A tie slabé príjmeme a začneme na nich pracovať. Ak nevieme, aké sú naše slabé stránky, alebo ak sme ich neprijali, pomerne rýchlo ich začneme projektovať do iných a kritizovať ich za to. A ak ich majú, rovno ich začneme kritizovať. Vzťahy na pracovisku to naruší. Atmosfére to nepomôže a my nebudeme rásť. Tadiaľ cesta nevedie. Nie je dôležité, aby sme našu slabú stránku zmenili na silnú, ale aby nebola našou slabinou.

Práca nemusí byť pre človeka povolaním. Ale môže sa v nej nájsť. Môže si ju zamilovať. A môže ju premeniť na svoje poslanie – zasvätiť jej svoj život. Vtedy mu bude potechou. Bude ho baviť. Bude stále premýšľať nad tím, čo a ako zlepšiť a bude mať radosť z práce samotnej.

V slove povolanie sa skrýva nebezpečenstvo a riziko. Mnohí vnímajú povolanie ako vyvolenie. A prestanú rásť a napredovať. Ako by samotné uvedomenie si vyvolenia, bolo zárukou a už netreba nič robiť. Mnohí premrhali športový talent, pretože k nemu nič nepridali. Niekedy je otázkou, či skutočne ide o povolanie. Či to volanie nepochádza z ich egoizmu. Možno je výsledkom perfekcionizmu. Vtedy vedie k preťažovaniu. Obidve cesty sú však neplodné. Pri prvej sa človek uzavrie do seba, pri druhej vyhorí a nebude z neho úžitok.

Tu je dôležitá pokora. Prijať prácu a robiť ju najlepšie, ako viem. Rešpektovať svoje hranice. Hľadať cestu ako napredovať. Vedieť doceniť, čo sa mi podarilo a mať radosť zo seba. A zároveň, dopriať si oddych, nepreťažovať sa a nepreceňovať. Práca je priestorom realizácie, nesmie byť nástrojom vykorisťovania.

Je dobré premýšľať nad tím, ako svoju prácu premieňať. Niekedy však nadriadení, či okolností sú proti. Riešením môže byť čakať na svoju príležitosť. Niekedy je riešením situáciu prijať. A niekedy pomôže odísť. Riešenie je individuálne. Ktorá z možností Vám prináša pokoj? Možno je naozaj cestou odísť…

V dnešnej dobe je to ťažké, ale naozaj by sme nemali prácu prijať len podľa toho, či zarobíme dosť, alebo podľa inej kľúčovej podmienky (napríklad pracovná doba, či vzdialenosť). Ak ju máme robiť dobre a v dobrej nálade, potom sa v nej musíme vedieť realizovať. Mať možnosť jej vtlačiť svoj rukopis. Ak už príjmeme prácu pre iné dôvody a dali sme bokom seba a svoje schopnosti, potom je dôležité nikdy nezabudnúť na to pekné, čo je v nás a hľadať možnosti, ako to usmerniť a realizovať. Mnohí popri práci rozvíjajú svoj talent a mnohých táto aktivita časom dokázala uživiť.

Niektorí ľudia sa pri práci preťažujú a tím sa vystavujú riziku zranenia. Okrem toho, tento ich postoj je nezdravý. Často majú prehnané očakávania aj smerom k iným. Aj od iných očakávajú veľa, tak ako od seba. A ak tomu nedochádza, skĺzajú do kritiky a nespokojnosti.

Niektorí ľudia sú v práci pomalí. V skutočnosti majú problém, prípadne problémy, ktoré ich oberajú o energiu a tá im potom chýba v práci. O energiu však môže oberať aj samotné pracovisko, ak podmienky nie sú dobré, ak vo firme vládne nespravodlivosť, ak sú narušené vzťahy, ak nadriadení nezvládajú svoju prácu. Nadriadený by si nemal cez benefity kupovať priazeň, či sympatie, alebo robiť si z niektorých zamestnancov kamarátov. Benefity musia byť naviazané na pravidlá. Ak nie sú, okruh vyvolených začne strácať motiváciu, veď benefity má tak či tak a tá väčšina ktorá kmitá, tú to prestane baviť, pretože bude zrejmé, že to čo malo byť povzbudením, sa stalo príčinou frustrácie…

Niektorí ľudia sa tak odosobnili od práce, že chodia do práce a pracujú bez duše. Cieľom síce nie je ich preťaženie a ani to aby v práci aj prespávali. Ale keď k práci majú laxný prístup, ochudobňujú ju o seba a pre ostatných je ťažké sa s nimi stretnúť. Pracovisko sa mení na niečo neosobné. Bez života.

Dnes sa to často nenosí. Ale naozaj je dôležité, aby sa ľudia nebáli povedať, čo si myslia. Pomáha to vytvoriť prostredie, kde nie je zákernosť, či postranné úmysly. Pomáha to prečistiť vzťahy, navzájom sa pochopiť a hľadať riešenia. Potláčanie či zákulisné ťahy a kritizovanie (za chrbtom), neprinesú riešenie. Nie sú cestou k progresu, skôr časom vedie k rozvratom, k poklesu výkonnosti a k odchodom. Žiaľ, vedenie často takéto vzťahy na pracovisku podporuje, inak by hrozilo, že tí dole si uvedomia, že problém je hore. Vo vedení. Rozdeľuj a panuj.

Ak majú ľudia vytvoriť tím, potom musia dostať priestor byť sami sebou, musia sa navzájom rešpektovať, musia mať priestor realizovať sa, ale aj niesť svoj diel zodpovednosti. Navzájom sa skĺbiť a využívať silné stránky jednotlivých ľudí. Ako často vedenie, hoc v dobrom úmysle urobí rozhodnutie (od stola) bez toho, aby poznalo okolnosti. A tým paradoxne zhoršia pracovné podmienky a situáciu na pracovisku. Majstrovstvo vo vedení je rozlíšiť, kedy zasiahnuť a kedy nie.

Niektorí ľudia potrebujú mať všetko pod kontrolou. A aj keď tento prístup nepožadujú od druhých, stojí ich veľa energie. A je príčinou toho, že sa ľahko nechajú znechutiť. Je v tom kus perfekcionizmu. Ten možno usmerniť a niečo z neho aj využiť – napríklad dôraz na detail, ale treba ho hlavne dostať pod kontrolu a stanoviť mu hranice. Inak začne byť kontraproduktívny.

Mnohí ľudia sa boja, že urobia chybu. A tak sa vyhýbajú iniciatíve, ale aj kreativite. Radšej neurobia nič. Alebo budú stále v zabehaných koľajach. Možno sa boja, či sú dosť dobrí… alebo sa boja kritiky. Ale kto nič nerobí, nič nepokazí. A preto robiť chyby patrí k práci. A je dôležité vytvoriť prostredie, aby sa ľudia nebáli urobiť chybu a neprežívali ju tragicky. Je v tom kus ľudskosti, ale tá prináša veľké obohatenie.

K práci patrí aj odpočinok. Ak si máme prácu vychutnať, ak máme mať z nej radosť, potom musíme mať priestor na dozvuky – relax a oddych, kedy doceníme čo sa nám podarilo a načerpáme silu k ďalšiemu výkonu. Bez oddychu bude krivka výkonnosti klesať. Investovať do oddychu sa vyplatí.

K práci patrí aj silná vôľa a disciplína. Je to vytrvalosť a húževnatosť. Schopnosť zorganizovať si prácu a pracovať tak, že sám pred sebou mám byť na čo hrdý a nikto ma nemusí kontrolovať. Pevná vôľa a disciplína, to je naša schopnosť vnášať poriadok do práce (a dať jej rád). Všetko má potom svoje miesto a svoj čas. A my máme pokoj.

V podstate je nepodstatné, či ide o striedanie sa v tom, kto sa kedy pôjde najesť, alebo o výšku odmien. Podstatná je spravodlivosť. Ak v týchto veciach nie je spravodlivosť, kazí to pracovnú morálku, ľudia začnú medzi sebou bojovať a intrigovať, nastane fluktuácia a poznačí to výkonnosť firmy. Vo všetkom čo majú ľudia ako zázemie a pracovné podmienky, musia byť férové a spravodlivé podmienky. A kde to je možné, musí byť zrejmé kedy a čo je v „hre“.

Na pracovisku často dochádza k rivalite. Ak sa muži boja žien, často majú sklon ich zhadzovať. Ak sa ženy boja mužov, snažia sa presadiť za každú cenu. Nie je to dobré, ani pre jednú stranu. A pre obidve je to vyčerpávajúce.

Pre tímovú prácu je dôležité, aby ľudia boli tímovými hráčmi. Ich silné a slabé stránky, povahy, temperament, či zvyklosti. To všetko je možné skĺbiť. Ak sú tímovými hráčmi. Je však pravda, že niektoré povahy či osobnosti sa nemusia. Je potrebná znalosť psychológie a istý cit pre správne skĺbenie ľudí – kto s kým bude pracovať a kto bude v ktorom tíme. Ale je to možné. Rôznosť a rozmanitosť je pritom cestou k obohateniu a k zaujímavým výsledkom.

.

Prísť z práce domov a nechať prácu pred dverami. Pracovať a mať čas aj pre seba, pre rodinu či svoje záľuby. To je základom spokojnosti, ale aj predpokladom dobrej práce a výkonnosti. Oddych a relax je pre človeka tím posvätným časom, ktorý mu pomáha obnoviť svoje sily a mať radosť zo seba, ale aj zo života. Prichádzame do obdobia, kedy bude potrebná renesancia pracovných podmienok s dôrazom na oddych a čo najväčšie právomoci a realizáciu. Že to bez poznania seba a sebadisciplíny nepôjde, to je fakt. Anselm je vo svojej knihe pracovne nekorektný – pranieruje zlozvyky a neduhy obidvoch strán – nadriadených a aj zamestnancov. Pre dobré pracovné prostredie a podmienky je potrebná spolupráca oboch strán. Ani jedna nemá čakať na tú druhú a mala by začať od seba.

Tomáš Hupka

Anselm Grün je benediktinským mníchom. Napísal množstvo kníh, pričom v nich často rezonuje vplyv Jungovej psychológie. Anselm sprevádza ľudí na ich duchovnej ceste a pracuje tiež ako manažér a správca opátstva. Jeho kniha Žijte nejen o víkendu, sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www. ccl. org

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Prajem Vám príjemné čítanie! Tom