Očkovaní sú chránení, neinfekční, …láskaví
Pripomína mi názov tohto blogu známu pieseň: Zaľúbení, sú chránení… Ale vlastne v ďalšom texte ide skôr len o rannú úvahu.
Apel… Teda, aby som trochu povedal, čo sú možno i vedecké otázky, na ktoré nemáme podľa mňa odpoveď: Do akej miery fakt, že niekto je zaočkovaní bráni tomu, aby nešíril infekciu? Hovorím o tom víruse, ktorý tu mutuje – Covid 19… Tada, ak niekto požaduje, lebo je vedec, fyzik, profesor, aby zamestnávateľ mal právo kontrolovať všetkých zamestnancov, či sú zaočkovaní, má to vôbec zmysel (bez ohľadu na to, že tým dostáva práva nad rámec Občianského zákonníka, (princíp rovnosti občanov, ľudské práva)??? Hm. A táto snaha o kontrolu, dozor, sledovanie skupín obyvateľstva, čo je vlastne následok snahy o to, aby boli všetci zaočkovaní (lebo to je údajne jediná nádej), je vôbec zmysluplná? Zdá sa, že tieto nápady, racionálne, akože vedecké (imidž bielych plášťov…) v praxi narážajú na jednoduchú ľudskú skúsenosť, ktorá vyrastá z prirodzeného chápania života, rodiny, choroby…teda skúsenosť, ak som chorý, idem k lekárovi. Mám s ním vzťah, cítim záujem, povzbudenie, ľudskosť, etiku, dôveru a v určitom čase, ktorý musí v živote uplynúť, sa veci vyriešia, budem silnejší, skúsenejší, odolnejší. Strach, nádej v určitú ideu, šírenú plošne,..to sú veci opačné…akoby ľud cítil, že neprirodzené, v podvedomí cítil, že nemôžu priniesť dobro. Totalita nikdy dobro nepriniesla. Apel na ľudskosť, rešpekt, srdce…
Tak podarila sa mi vcelku zaujimava kresba, namet, ked som sa tak s „imaginaciou“ pozrel do poloprazdneho pohara od rannej kavy.
Pozeram teraz i z okna a naozaj, uplne tradicny november, po „dusickach“. Vrany, hmla, mokre listie na chodnikoch sa zo zltej farby pomaly meni na hnedu kasu…
A teraz, ked uz mam stiahnute ranne fotky kresieb, napadla mi este uvaha. Vlastne k teme kultury. k spolocenskej teme.
Predstavme si casy nacionalneho socializmu NSDAP (Nemecko, Hitler). Ten spolocensky etos bol vlastne taky, ze vy, prislusnici naroda, ste privilegovani, mate pravo i na veci, na ktore ini pravo nemaju. A boli tam i ludia, spoluobcania, ktori zrazu nemali privilegia, mali bilag viny, kolektivnej viny, na zaklade povodu, vzhladu… teda, ake mali myslenie ti prvi? Mozno pocit pychy, namyslenost, euforia, ze to pojde. Dostali majetky od tych druhych, stacilo si vybavit papier, zazvonit a zobrat si…
A otazka je, ak by im vtedy niekto povedal, ze skuste sa na to pozriet „zo sirsieho uhlu“, ze ste sucastou procesu, politickej sily, totalneho nasadenia, snahy zaviest novy poriadok, co by spravili? Boli by schopni to pochopit? Prijat?
A ako je to dnes? Co ak i dnes ide o nejaky zamer, prejav politickej sily, snahy o nieco? Co je za emociou namyslenosti na svoju pravdu, pocitu, ze patrim do toho spravneho tabora – a mozem i sudit i trestat ineho obcana – z toho ineho tabora, len preto, lebo mam dovod (je temna sila, mafian, predstavitel mafianskeho statu proti ktoremu bojujem).
Je to vztah dojmu (emocie) s pravom (s opravenim porusovat prava ineho – pravo na spravodlivost).
Otazna je vlastne forma spravania, reakcia na tych, ktori (mozno opravnene) na nieco upozornuju.
Ako sa pozrieme na problem? Obvinime ich, ze uverili hoaxu, ze su konspiratori? Alebo skusim pozriet na ten problem a zistit fakty, ako to naozaj je (vedecky pristup overovania hypotezy).
Teda problemom je vela:-) Skor ma vsak mrzi to skutocne, ked mi zmizne FB kamarat, ktory roky „fici“ na zomri.sk, ked mu nieco z mojich postojov, snahy o znizenie nenavisti, sikany, cybersikany, prekaza…ked zmizne ako para nad hrncom…
Tato emocia, ze zaplavila vedomie i nevedomie ludu…zamerna, sirena vladou, vladami…nezodpovednostou ci neschopnostou…
Udajne i skupina tych, ktori prezili koncentraky, pokusy o vyhladenie etnik a nepohodlnych, terajsi skoro storocni ludia, sa ozvali, upozornili, ze tato atmosfera im pripomina to, co bolo predtym.
Najskor zosmiesnovanie, ostrakizovanie, potom vylucenie, zbavenie prav, a casom vysidlenie, snaha zabit, zlikvidovat…
Mne sa paci myslienka slavneho nacelnika Tecumseha: Najviac sa tesia z pokoja a mieru ti, ktori vcas myslia na svoju obranu.“
Mali by sme poznat co je riziko i ohrozenie..
Nieco je mozno symbol, idea, a ine je to, co to sposobuje. Ak vztycim zastavu strachu, ak ozamienku za nieco, potom mozem sledovat, co ten sireny strach sposobi…ci to je riziko, ci ohrozenie….
To su pojmy z BOZP, a ja, ako byvaly inspektor prace, som na tych pojmoch „fical“…
