My tu tie univerzity asi naozaj nechceme…

Dosť trpím, keď v médiách vidím vyjadrenia o kvalite našich vysokých škôl. Čítam o zatuchnutých univerzitách, prednášajúcich odtrhnutých od reality, teplých miestach. Naše univerzity sú zaostalé a nehodné, „akademickou mafiou a klientelizmom prelezené“, akademická samospráva „kontroluje svoje výhody a rozdeľuje ich ako lénny pán verným lenníkom“. Treba to tu od základov vyčistiť. Zreformovať. Povyhadzovať neschopných a lenivých akademikov.

Podobne nás prezentuje aj aktuálne navrhovaná novela vysokoškolského zákona. Hlavne treba dostať akademikov pod priame riadenie ministerstva. Akoby univerzita bolo niečo vymknuté spod kontroly, neformovateľné, prehnité. Niečo, čo tu nechceme.

Skúsim ukázať svoj pohľad na tú „nešťastnú“ univerzitu.

Na špičkových zahraničných univerzitách často vidíme, že webové stránky zdobia tváre svetoznámych prednášajúcich ovenčených cenami – no bežný študent sa k nim spravidla priblíži tak na vzdialenosť jedného post-doca, prípadne jeho doktoranda. Aj tí často prídu v septembri na prvú hodinu, rozdajú sylaby, nadiktujú termín konzultačných hodín a vidíme sa v januári na skúške. Aj na našej univerzite sú prednášajúci, ktorí to berú poctivejšie, aj takí, ktorí to skôr flákajú. Ale to, že niektorí prednášajúci chodia na prednášky nepripravení a majú iné priority (spravidla výskum), je predmetom sťažností aj na tých najprestížnejších univerzitách. Otázkou skôr je, čo robíme pre to, aby sme tých lepších motivovali. Ako im pomáhame rásť. Verím však, že kvalitou prednášok sú mnohé odbory na UK porovnateľné s bežnými univerzitami v zahraničí.

Kvalita univerzít sa často meria kvalitou výskumu. V mnohých odboroch sa poznanie mení veľmi rýchlo a ak nevedia prednášajúci „držať prst na pulze“ nových trendov v odbore, ich poznatky začnú byť rýchlo nepoužiteľné. Preto je vo väčšine odborov dôležité, aby prednášajúci boli aj výskumníkmi. Kvalita výskumu sa nedá merať len čisto scientometricky, ale je to dobré orientačné kritérium. Sme naozaj až takou perifériou svetovej vedy? Naše tri profesorky na Ústave aplikovanej psychológie FSEV UK, kde prednášam, majú h-index na úrovniach 10, 12 a 42. Toto sa za svetovú úroveň vedy určite označiť dá. Ja sám ešte dvojciferný h-index nemám, ale len za tento rok mám akceptované štyri texty vo WoS. Tu je jedna z ich, ktorú sme publikovali s mojím talentovaným doktorandom Marekom Lukačovičom; časopis má IF 5,009. S takýmito číslami by sme sa nestratili ani na tých „najznačkovejších“ školách.

Sme zapojení do projektov s tými najlepšími v našej oblasti, ktorí k nám pravidelne chodia prednášať. Keď ich už nevieme zaplatiť, tak sa aspoň snažíme v Bratislave organizovať medzinárodné konferencie. Moji študenti si vďaka tomu mohli opakovane vypočuť autorov tých najznámejších článkov či učebníc vo svojom odbore.

Robíme všetko pre to, aby sme našim študentom odovzdali to najlepšie. Teda, v rámci možností. A tie možnosti limituje hlavne to, že takmer všetci musíme mať popri práci pre univerzitu aj druhú prácu. Nevyžili by sme, nie v tomto meste. Preto musíme po prednáške utekať do ďalšej práce, a nemôžeme sa študentom venovať nad rámec povinností.

Okrem toho nás ničí neskutočná byrokracia verejného obstarávania. Mnohí z nás zažili situáciu, že aj keď sme získali grant, nedokázali sme prejsť Rubikonom byrokracie a peniaze nám prepadli. Ak chceme počítač alebo knihu, alebo ísť na konferenciu, tak nám často neostáva nič iné ako vytiahnuť kartu od osobného účtu. A to ešte nehovorím, akým administratívnym labyrintom je napríklad rekonštrukcia internátov.

Aj z toho by sa dala nájsť cesta von, ak by sme mali k dispozícii kvalitnú administratívnu podporu a  profesionálov, ktorí nás papierovými džungľami prevedú. Len je tu problém. Keď hľadáme akýchkoľvek profesionálov do našich tímov – ajťákov, majetkových právnikov, správcov sociálnych sietí, fotografov, účtovníkov, expertov na obstarávanie – tak sme viazaní tabuľkami. Práca vás môže akokoľvek baviť, ale to rýchlo prejde, keď vám v skúšobnej dobe vychádza mesačný plat ledva 500 eur v čistom. Len v mojom tíme na rektorátnom oddelení pre vonkajšie vzťahy podali tento mesiac výpoveď traja ľudia. Už si na tie rozhovory pomaly zvykám. Prebieha to dosť podobne: „Prepáč. Už to nedávam.“ Ťažko robiť špičkové PR, keď sme v stave neustáleho zháňania nových ľudí a zacvičovania mladých absolventov.

Podčiarknuté a sčítané: to, že Univerzita Komenského stále funguje, že mladým ľuďom v mnohých odboroch dávame vzdelanie porovnateľné s medzinárodnou úrovňou (pričom ich diplomy nie sú vykúpené horou študentských dlhov), a že sa pravidelne umiestňujeme v tisícke najlepších univerzít sveta podľa snáď každého relevantného rebríčka, to všetko je vlastne malý zázrak. Pripravujeme tých lekárov, farmaceutov, virológov či psychológov, ktorí nás počas pandémie držia nad vodou. Niekedy sám nechápem, ako to ešte zvládame. A potom sa dozvedám, že naša vláda plánuje opäť znižovať dotácie vysokým školám, a hlavným cieľom aktuálnej „reformy“ je dostať nás pod priamu kontrolu politických nominantov. Takže sa budeme každé štyri roky triasť, ktorej strane práve pripadne ministerstvo školstva. A či sa ten človek nebude riadiť známym švédskym príslovím „The Winner Takes It All“ a nasledujúce štyri roky si univerzitu prispôsobí svojej predstave. Tým strácame aj poslednú motiváciu robiť za týchto podmienok takmer nemožné. Relatívna sloboda našej kreatívnej práce je to jediné, čo nás pri tej práci doposiaľ držalo.

Nie je to len o peniazoch, ale moja najbližšia čistá mesačná výplata z fakulty, kde prednášam a skúšam a robím výskum, vediem bakalárske a magisterské a doktorandské práce, spolugarantujem študijný odbor, dosahuje po 21 rokoch praxe sumu 1051 eur v čistom. Akonáhle skončím pôsobenie na rektoráte a vypadne mi odmena za prácu prorektora, budem si musieť k tomu rýchlo hľadať druhú prácu. Z tej tisícky za prácu výskumníka a prednášajúceho nevyžijem. Možno začnem opäť tlmočiť. Alebo sa vrátim k marketingovým prieskumom. Alebo zvážim ponuky iných škôl. Najnovšia, ktorú som dostal z istej českej univerzity, znela asi takto: tá istá práca, plat trojnásobný. Keď som sa potenciálneho šéfa prekvapene pýtal, ako vedia ponúknuť takéto podmienky, povedal mi: „Naše mesto aj náš kraj robia všetko pre to, aby sme sem dostali talentovaných ľudí.“

Smutne som sa na neho pozrel. Nielen vaše mesto. Nielen váš kraj. Dosť pomáha aj naša vláda. Preto budem v utorok 16. novembra 2021 na tomto pochode. Nemôžem inak.