Ad: Veľká časť rodiny neprežila holokaust. …
Pri listovaní elektronickej verzie Denníka N sa na mňa usmiala podobizňa – fotografia môjho spolužiaka z vysokej školy – Ivana Bergidu. V článku organizácia Post bellum popisuje rôzne príbehy z 20 storočia. Tak aj prípad môjho spolužiaka TU. Keďže sme študovali v Prahe, neveľká slovenská komunita v ročníku sa vzájomne evidovala. Teda ja som evidoval študentov zo Slovenskej časti Československa, neviem, ako oni mňa. Veľa študentov bolo najmä z maďarsky hovoriacich častí republiky. Títo naši spoluobčania maďarskej národnosti s obľubou študovali v Českej časti spoločného štátu.
S Ivanom som chodil do jedného ročníka, bývali sme na jednej chodbe, často sme sa stretávali. Aj z toho dôvodu, som si jeho príbeh so záujmom prečítal, a to opakovane. Dozvedel som sa o ňom veľa vecí, o ktorých v tom čase sa nehovorilo. Napr. to, že: „Veľká časť rodiny neprežila holokaust.“ Zrejme to nevedeli ani jeho spolubývajúci. Je to určite smutná udalosť, nechá to ranu na duši a poznačí na celý život. O Ivanovi sme vedeli, že má na Slovensku vážnu známosť, a ako štvrták sa aj oženil. Aj v článku to uvádza. Bol to dobrý študent, ako mnohí ďalší.
K článku som sa opakovane vracal a hľadal som dôvod, prečo dostal tak veľký mediálny priestor, lebo jeho príbeh, podľa mňa, si to nie celkom zaslúži. Nezdalo sa mi, že by Ivan v tom čase bol nejako znevýhodnený, či perzekvovaný. Ba naopak, ako to vyplýva aj z „jeho zverejneného príbehu“. Na základe uvedeného v článku, sa mi zdá, že sa ako rodina vedela dobre „vtesnať“ do daných mantinelov tej doby a vlastne „plávali s prúdom“. V článku sa o.i. uvádza: „Bolo to veľmi komplikované, nebolo ľahké dostať kóšer mäso, ale robili to, mamka bola veľmi pobožná.“ Áno, táto povojnová doba bola veľmi ťažká, pamätám sa, my sme s obtiažami mohli mať hocijaké mäso, bez ohľadu či je, alebo nie je “kóšer“. Mali sme len to, čo sme doma na dedine dochovali, samozrejme, v meste to bolo komplikovanejšie. Nejaký čas boli tzv. „body“, vlastne všetko bolo v obmedzenom množstve a na prídel – múka, cukor, chlieb, ….
Neviem, či Ivan v názve piesne, čo spievali v škole miesto modlitby, sa nemýli, hoci je to jedno. My sme spievali, a to dlho, Pieseň práce. Internacionála pre žiakov 2. triedy by asi bola komplikovanejšia.
„Splynutie“ jeho rodiny s vtedajším politickým systémom sa mi zdá aj z ďalších príbehov v článku. Napr. „… „My sme však neboli postihnutí, lebo my sme boli dobré kádre.“ Preto mohol po základnej škole bez problémov pokračovať na gymnáziu, kde študovala aj jeho budúca manželka Marianna.“ (cit. z článku). Poznal som veľa ľudí od nás z malej obce, čo vôbec nemohli študovať na gymnáziu (vtedy to bola Jedenásťročná stredná škola) napr. preto, že ich rodičia v predchádzajúcom režime mali viac pôdy a vlastne tým dávali miestnym ľuďom prácu Vtedy práca na cudzom sa hodnotilo ako vykorisťovanie, hoci to dávalo len obživu. Napr. známy občan z našej obce nemohol robiť ani šoféra, mohol robiť len zvonára v kostole, kde mohla upratovať jeho manželka. Nič viac. To ešte ho ŠTB sledovalo, či zvonením nedáva nejaký signál, ani neviem komu (je to neuveriteľné, ale tak to bolo).
„Na gymnáziu sa stal predsedom triedneho výboru Československého zväzu mládeže, a keďže bol vynikajúci študent, neskôr aj predsedom celoškolskej organizácie. Z titulu svojej funkcie sa v poslednom ročníku zúčastnil konferencie, kde sa rozhodovalo o odporučeniach maturantov na vysokoškolské štúdium.“ (cit. z článku) – na takúto významnú funkciu vtedy určite nestačilo byť len „dobrým“ študentom, musel byť aj ideologický spoľahlivý. Vyslovujem presvedčenie, že ako účastník v článku spomínanej konferencie, kde rozhodovali o odporúčaní, de facto súhlas na VŠ štúdiu ostatných spolužiakov, nikoho „nekrágľovali“, hoci sa to stalo aj jeho budúcej manželke. Bol teda súčasťou nejakého orgánu, čo nerozhodoval len na základe študijných výsledkov, ale aj „iných“ okolností? Odporúčania takýchto „orgánov“ v tom čase mali rozhodujúci vplyv, ktorý prevážil aj nad študijnými výsledkami uchádzačov o VŠ štúdium. Mal som kolegu, ktorého sestra sa legálne vydala do Západného Nemecka, podľa vtedajšieho zákona sa aj riadne „vykúpila“, teda zaplatila všetky náklady na jej štúdium v ČSSR, napriek tomu jej brat, výborný študent nemohol študovať medicínu, ale len poľnohospodárstvo.
A takto, vo svojich rozpakoch by som mohol pokračovať. Iróniou osudu je, že kým Ivan riešil v Bratislave taxíkom získanie valút a cestu do Rakúska, my sme skladali vojenský sľub ako absolventi vojenských katedier v Liptovskom Mikuláši. Skutočnými hrdinami, podľa mňa, boli chlapci, ktorí krátko po invázii, odmietli podpísať sľub, kde sme sľubovali vernosť Varšavskej zmluve. Boli to najmä českí chlapci. Neutekali za „lepším“ na západ, ale vyjadrovali svoj odpor (v rámci vtedajších možností) doma. Ivan už vtedy mohol mať po vojne, kde ako osvedčený „káder“ zo študentských čias, mohol robiť aj „politruka“.
Z osobných skúseností viem, že po „prevrate“ v roku 1948 príslušníci židovského vierovyznania neboli diskriminovaní, nakoniec sa to píše aj v danom príbehu. U nás v obci lekár aj zubár boli tohto vyznania, o kultúru sa starala „teta Ari“, nacvičovala divadelné hry, ktoré aj s úspechom predvádzali.
Aj tí, čo neemigrovali, mohli byť doma v ČSSR úspešní a šťastní, podobne ako Ivan v Nemecku. Napr. náš ďalší spolužiak Jan D. bol zástupcom IBM pre strednú a východnú Európu. Ďalší bol zástupca firmy WANG, ktorí predávali stolové počítače v ČSSR. Veľa našich spolužiakov sa stali profesormi na VŠ a boli v rôznych akademických funkciách – dekani, či rektori. Zhodou okolností aj náš ďalší spolužiak sa stal dekanom na našej bývalej fakulte FEL ČVUT. Podľa mňa, „príbeh“ Ivana je typickou ukážkou ekonomickej migrácie, čo bola horšia, ako je to dnes s migrantmi do Európy. Tí prichádzajú z biedy, naši emigrovali z dobrého do lepšieho. Určite to nebol len tento, popisovaný prípad. Napr. aj rodina terajšieho ministra Sulíka. Mal som kolegu na VŠ, mladého docenta, ktorý si tu užíval všetky výhody socialistického režimu. Škola ho vyslala na 6 mesačný študijný pobyt na Univerzitu v Mníchove. Tam si „pripravil pôdu“ pre svoju emigráciu. Doma všetko nenápadne predal, kúpil si „old timer“, ktorým išiel akože na dovolenku do Juhoslávie. Predajom svojho auta získal prvé peniaze na život v Nemecku. Je pravdou, že doma všetko vysporiadal, všetky univerzitné veci nechal vo svojej kancelárii na katedre, vrátane preukazu člena KSS.
Prečo som sa rozhodol vyjadriť sa k tejto téme? To preto, lebo prípady, ako sa popisuje ja vôbec nepovažujem za hrdinstvo, ba naopak, za hrdinov považujem tých čo, často aj napriek politickým postihom, zostali doma v ČSSR a nešli za lepšími ekonomickými podmienkami na západ, ako je aj Ivanov príbeh.
