Neistota – hnací motor ku kvalitnejšiemu poznaniu

V roku 2010 vyšiel v uznávanom časopise Judgement and Decision Making (Usudzovanie a rozhodovanie) článok od Marijke van Puttenovej a kolegov, v ktorom prišli k záveru, že stavovo orientovaní ľudia viac podliehajú efektu utopených nákladov.

Ak si to rozmeníme na drobné, ich výskum predpokladal, že činnostne nastavení ľudia sa skôr zameriavajú na budúcnosť a nezaoberajú sa veľmi minulosťou, v ktorej „utopili“ zdroje v nejakej činnosti. Skrátka, čo bolo, bolo a treba ísť ďalej.

Na druhej strane stavovo orientovaní ľudia sa viac zameriavajú na minulosť a je pre nich ťažšie zabudnúť na náklady, ktoré už v nejakej činnosti utopili. A práve tieto utopené náklady mali motivovať stavovo orientovaných ľudí k väčšiemu podliehaniu efektu utopených nákladov. To znamená, že investovali ďalšie  zdroje do aktivity, o ktorej výsledku vedeli, že sa ani zďaleka nevyrovná hodnote investovaných zdrojov.

Ako už vieme, to, čo predpokladali im aj vyšlo – stavovo orientovaní ľudia naozaj podliehali efektu utopených nákladov viac. Hurá! Článok od van Puttenovej a kolektívu bol citovaný v desiatkach štúdií a dostal sa aj k nám. S kolegom Matúšom Grežom sme si však v štúdii všimli niekoľko slabších miest, napríklad nízky počet participantov. Rozhodli sme sa preto výskum zopakovať – replikovať. Aj keď nešlo o identickú kópiu výskumu, napríklad sme navýšili počet participantov, koncept sme zachovali.

Naše výsledky, ktoré sme publikovali tento rok, nepodporili výsledky originálnej štúdie, pretože sme žiadne rozdiely medzi činnostne a stavovo orientovanými ľuďmi v podliehaní efektu utopených nákladov nepozorovali. Inak povedané, to, či participanti viac lipli na minulosti, alebo budúcnosti, nemalo žiadny efekt na podliehanie efektu utopených nákladov. Obe štúdie teda dospeli k rozdielnym záverom a otázka znie, čo s tým?

V psychológii už dlhšie trvá takzvaná kríza replikovateľnosti, kedy sa mnohé zistenia brané ako fakt nepodarilo zopakovať, a to môže narúšať nielen istotu, ale aj dôveru ľudí vo vedu. No ľudia často netušia, že cieľom vedy nie je zistenia potvrdzovať ale vyvracať, teda falzifikovať. Iba zistenia, ktoré „prežijú“ viaceré replikácie redukujú neistotu, že vyšli náhodou.

Taktiež je potrebné si uvedomiť, že žiaden výskum, najmä v oblasti psychológie, nie je dokonalý. Tak, ako boli nedostatky v originálnej štúdii, tak boli aj v našej, ale veríme, že boli menej závažné. Neistota však ostáva našou jedinou istotou, a práve vďaka nej sa zlepšujú výskumné procesy.

Jedným zo zlepšení je napríklad vytvorenie medzinárodnej platformy Open Science Framework, ktorá umožňuje predregistráciu plánovaných výskumov a zverejňovanie už nazbieraných dát. Vďaka tomuto prístupu je možné vychytať vo výskumoch mnoho múch ešte predtým, ako sa zrealizujú a ich výsledky sú robustnejšie. Replikácie potom slúžia na vychytávanie múch „v ďalšom kole“. K tejto iniciatíve hlási aj Slovak Reproducibility Network, ktorej členmi sú aj kolegovia z nášho ústavu.

A hoci tu nikto nič nemôže garantovať, nie je to dôvod na nedôveru. Skôr naopak. Neistota je naším hnacím motorom ku kvalitnejšej vede a poznaniu.

Mirka Galasová

Ilustračný obrázok: Ján Kurinec.