Utrpenie mladého hackera

V Čokoládovom UFE vládlo príjemné ticho, ktoré rušil len mäkký šelesť papiera. V otáčacom čalúnenom kresle sedel muž v bielej cukrárskej čapici. Mimovoľne sa s kreslom krútil zo strany na stranu. V rukách držal otvorenú knihu a usmieval sa. Drevená knižnica pokrývala celú jednu zo stien cukrárne až po strop. Spodné poličky už boli zaplnené knihami, v hornejších bolo ešte dosť miesta. Po chvíli muž knihu zavrel, natiahol sa a uložil ju do knižnice, kam až sediac v kresle dosiahol. Potom vybral z banánovej škatule na podlahe vedľa kresla ďalšiu. S dojatím sa na ňu pozrel, pohladil ju a opatrne otvoril.

„Ujo Iľja, máte tu wifi?“ prehovoril chlapec, ktorý sedel v opačnom kúte cukrárne. V pravej ruke držal vidličku a z tanierika si mechanicky, kúsok po kúsku, do úst nakladal sacherovú tortu, kým prstami ľavej ruky neprestajne čosi ťukal do mobilu položeného na stole vedľa tanierika.

Cukrár s úsmevom zavrtel hlavou.

„UFO nemá wifi, pán Július,“ povedal a prevrátil stránku.

„A to je chyba!“ Julo zdvihol hlavu, „potom tu je tak prázdno.“

Cukrár sa poobzeral.

„Pravda, nie je tu ktovieaký nával,“ zašomral prekvapene, ako keby si až teraz všimol, že okrem Jula v cukrárni nikto nie je.

„Ale to sa zmení,“ dodal a znova sa začítal do knihy, ktorú držal na kolenách.

„Prečo myslíte?“

„Nevidíte?“ Iľja dívajúc sa stále do knižky iba kývol hlavou na knižnicu nad sebou, „oddnes sem ľudia budú chodiť nielen na sladkosti, ale aj čítať knihy. Aj požičať sa bude dať. Medzi knihami som totiž doma. Voľakedy som pracoval ako knihovník.“

Zľahka si naslinil konček ľavého ukazováka a obozretne prevrátil ďalšiu stránku.

„Dnes už aj tak nikto knihy nečíta,“ Julo mávol rukou a chytil do ruky mobil, „všetko je na internete.“

„To je možné, to je možné“ zamrmlal cukrár neprítomne a nevdojak sa usmial, ako keby si práve prečítal niečo smiešne.

„Čo to čítate, ujo Iľja?“

Muž zdvihol oči od knihy a pozrel sa na chlapca.

„Nečítam, len si tak prezerám,“ nadvihol knihu vyššie, aby bolo vidieť obálku, „poznáte, pán Július?“

Julo zaostril zrak: „Cyrano z Bergeracu? Videl som o tom nejaké videjko na YouTube.“

„Videli ste a nečítali? Ako to? Na internete to nie je?“

„Jasne, že je. Vlastne neviem. Ale ja teraz pozerám iné veci.“

„Aké? Dajte typ zrelému človeku.“

Chlapec zaváhal.

„Tomu nebudete rozumieť,“ Julo si strčil do úst posledný kúsok torty.

„Ale hybajte, mladý pánko, ja rozumiem aj čiernym dieram. Nie je to tak dávno, čo som…“

„Memečka,“ prerušil ho Julo, „viete, čo to je?“

„Prirodzená vec,“ cukrár odložil Cyrana na poličku, „memečka, alebo správnejšie mémy, ako ich nazval evolučný biológ Dawkins, nie sú, podobne ako gény, nič iné ako replikátory. V tomto prípade, pravda, replikátory myšlienok.“

Iľja, ktorý do tejto chvíle mohol na povrchnejšieho pozorovateľa pôsobiť dojmom, že podriemkava, vyskočil z kresla a pustil sa do chôdze rozhadzujúc pritom rukami.

„Človek bez fantázie by mohol tvrdiť, a nikto mu v tom nezabráni, že mémy na ľuďoch iba parazitujú, podobne ako vírusy, či kliešť. My, s dušou básnikov, však vieme, že je to číročíra metafora. Roztopaš…“

Julo nikdy nevynikal zručnosťou, ktorú učitelia nazývajú koncentrácia. V oznámeniach pre rodičov zvykli jeho prístup k vyučovaniu charakterizovať ako nesústredený, nepozorný, ba niekedy použili aj výraz – rušivý. Keby však jeho pedagógovia mali možnosť vidieť Jula teraz, museli by si výrazne upraviť svoje závery o ňom. Julo bol sústredený, pozorný a tichý. Pomaly otáčal hlavou v smere prednášajúceho cukrára a v pravidelných intervaloch si kládol do úst prázdnu vidličku. V jednom momente sa Iľja pred Julom zastavil a priamo sa ho spýtal:

„…A tie vaše mémy, čo pozerávate, pán Július, sú akej formy? Piktogramy, impresie, či hádam nejaké melodické motívy?“

„To sú také smiešne tifká alebo gifká,“ odpovedal Julo pohotovo. Nebol to ten duchom neprítomný žiak deviatej dé, ktorý minule na geografii nevedel, aký je rozdiel medzi fénom a mistrálom. Nielen že nepoznal rozdiel, on ani netušil, o čom je reč. – Fén je na sušenie vlasov –, povedal vtedy po minútke uvažovania. Na čo slúži mistrál, už nevedel.

„Ale prečo tu potom vlastne nemáte wifi, ujo Iľja, keď ste taký expert v technológiách?“

„Oj, to nie sú technológie, to je poézia. A načo wifi, keď tu mám sacher? A špice, a krémeše a teraz už aj knihy? To sú vlastne tiež mémy.“

Julo si rukou pretrel ústa, postavil sa a podišiel ku knižnici.

„To si fakt môžem nejakú zobrať? Teda požičať?“

„Ráčte si vybrať,“ cukrár zobral zo stola servítku a pohotovo ju podal Julovi. Chlapec si s nevôľou utrel prsty a spakruky vytiahol z poličky nejakú knihu.

Bez väčšieho záujmu si ju obzrel.

„A máte tu aj niečo o Fornite alebo Minecrafte?“

„Rozhodne musí ísť o veľmi kvalitnú literatúru, ale je mi ľúto, všetky knihy, čo tu mám, boli napísané ešte pred objavením tých vecí, čo ste spomínali.“

„Pochybujem, že si od vás niekedy niekto niečo požičia,“ utrúsil Julo vracajúc knihu odkiaľ ju zobral.

„Budete prekvapený, mladý pánko, ale už si požičal. A zdá sa mi, že to bol váš kamarát. Taký ten kučeravý, vysoký, v okuliaroch. Občas sem zájde na krémeš.“

„Snáď nie Dodo?“ zasekol sa Julo s knihou v natiahnutej ruke.

„Práve ten,“ prisvedčil cukrár s úsmevom.

„Tomu nechápem,“ pokrútil Julo rázne hlavou, „ten v živote neprečítal ani jednu knihu. Oproti nemu som ja čitateľský maniak. On má problém prečítať aj esemesku.“

„Esemesky možno nečíta, ale Hviezdoslava zrejme áno. Ani nie pred hodinou odkráčal mladý pán Dodo s výberom z jeho básnického diela pod pazuchou.“

Julo sa vážne zadíval do cukrárových prižmúrených očí.

„Hviezdoslav? Básne?? A Dodo??? Zašlo to už priďaleko!“ povedal a položil knižku naspäť do regálu.

***

Každý, kto aspoň trošku pozná Doda Bulíka, by zostal zarazený, keby ho videl zo zbierkou básní pod pazuchou. Julo, ktorý ho pozná najlepšie zo všetkých, lebo spolu sedia v lavici už od prvej triedy, bol šokovaný. Dodo a kniha? To nie je možné! Dodo predsa nečíta knihy. Dodo je hacker. Pozor! nie taký ten internetový pirát, ktorý sa podľa všeobecne rozšíreného názoru dokáže nabúrať do intranetových systémov špionážnych agentúr a spôsobiť tak kolaps zemegule. Nie! Ale ako ináč nazvať človeka, ktorý svoj životný štýl zasvätil digitálnym technológiám? Ako nazvať programátorského a herného génia? Hacker.

Denný režim Doda Bulíka sa dá stručne charakterizovať takto: zvonenie budíka z najnovšej mobilnej aplikácie  so zvučkou z Hviezdnych vojen alebo nejakej marvelovky, záchod s kontrolou nových statusov na Instagrame a Facebooku, raňajky s pozeraním nejakého videjka najobľúbenejšieho youtubera, záchod s ešte jedným videjkom iného najobľúbenejšieho youtubera, umývanie zubov podľa stopiek mobilnej aplikácie, obliekanie (bez mobilu), cesta do školy s kontrolou rozvrhu hodín a úloh podľa internetovej stránky školy, škola, obed, návšteva obchodného centra za účelom prehliadky najnovších digitálnych technológií, cesta domov s kontrolou nových statusov na Instagrame a Facebooku, hranie Fornitu so streamovaním na Twitchi, večera s pozeraním nejakého videjka ešte ďalšieho najobľúbenejšieho youtubera, programovanie čohokoľvek, kontrola nových statusov na sociálnych sieťach, spánok s nabíjaním mobilu.

Dodo Bulík patrí k tomu typu ľudí virtuálnej generácie, ktorí sú príliš zaneprázdnení na to, aby čítali knihy. Jednoducho nemajú čas. A predsa. Jestvujú očití svedkovia, teda jeden svedok, ale zato nanajvýš dôveryhodný majiteľ cukrárne, ktorý mladého pána Doda videl odkráčať domov so zbierkou Hviezdoslavovej poézie pod pazuchou. A Julo trocha tuší, čo je vo veci.

***

Vláčik udalostí, ktorý podľa Julových slov zašiel priďaleko, sa dal do pohybu asi tri týždne predtým na pohyblivých schodoch nákupného centra Selanky. Julo s Dodom sa v ten deň hneď po škole vybrali zhodnotiť najnovší iPhone Pst! do autorizovanej predajne Applu. Kým ale Julo na prízemí nastúpil na pohyblivé schody ako Julo a na prvom poschodí z neho vystúpil ako ten istý Julo, s Dodom sa počas tej krátkej cesty niečo stalo. Dodo na prvom poschodí sa veľmi líšil od Doda na prízemí.

„Videl si ju?“ spýtal sa Dodo, keď vystúpili zo schodiska. Stál obrátený dozadu a civel tam, odkiaľ práve prišli.

„Koho?“

„Nehovor mi, že si ju nevidel. Tú v okuliaroch, s tými červenými vlasmi a dvoma vrkočmi. V tej čiernej mikine, čo išla dole.“

„Myslíš Naďu?“

„Ty ju poznáš?“

„Jasné, veď chodí do béčky. To nevieš?“

„Zdalo sa mi, že som ju už niekde videl. Len som nevedel kde.“

„Vo Fortnite asi.“

„Netáraj! Poďme pozrieť kam išla.“

Dodo nečakal na odpoveď a rýchlo skočil na schody klesajúce späť do prízemia.

„Čo blázniš? Chceli sme ísť do Applu!“ zakričal Julo a skočil za ním.

„Tam je!“ Dodo sa naklonil cez pohyblivé zábradlie schodiska, až ho kamarát musel zachytiť, „išla do  Glóbusu.“

Glóbus bolo kníhkupectvo. Najväčšie v centre.

„Tá musí mať dobrú grafiku,“ uškrnul sa Julo.

Povedať o dievčati, že má dobrú grafiku, znamenalo v tajnej reči hackerov, že celkom ujde.

„Ona je fakt pekná,“ šepol Dodo.

„Chceš ísť za ňou? Tam si ty ale ešte nikdy nebol, nebojíš sa?“ spýtal sa Julo sarkasticky.

Dodo nebol žiadny bojko, vo Fornite sa neohrozene vrhal zo striech priamo na nepriateľa, ale teraz si nebol celkom istý, či sa má vrhnúť do nekonečného interiéru neznámej predajne. Po boku mal svojho najlepšieho priateľa, ale v srdci predsa len cítil čosi ako bázeň. A tak tam stáli. Ľudia ponáhľajúci sa za nákupmi ich bez slova automaticky obchádzali, ako keby tam stáli dva nehybné maskoty reklamnej kampane na nejakú novú knihu.

A po celú tú dobu Dodo ani raz nechytil do ruky mobil. Julo nejavil žiadne známky takejto poruchy. Kým Dodo vedľa neho sa plný pochybností a neistoty triasol od hlavy po päty, on pokojne v mobile sledoval, ako jeho obľúbený youtuber kŕmi svoje morské prasiatko.

„Tak čo?“ spýtal sa, keď sa morské prasiatko dostatočne nasýtilo.

Bola to múdra otázka. Nemohli tam takto stáť až do večera.

„Poďme dnu!“ zavelil Dodo.

V tej chvíli sa z útrob kníhkupectva vynorilo okuliarnaté dievča s červenými vrkočmi. Naďa. V rukách držala otvorenú knihu a čítala. Keď prechádzala okolo nich, na chvíľu zastala, prevrátila stránku a potom sa pohla ďalej.

Dodo si sňal zarosené okuliare, mocne vzdychol na sklá a pretrel ich tričkom.

„Videl si, akú to mala knihu?“ spýtal sa.

„Nevidel, ale určite dajaké básničky.“

„Prečo myslíš?“

„Naďa Nivská je najväčšia recitátorka našej školy. Šéfredaktorka Kyvadla. To je taký časopis, školský, vieš? Minulý rok vyhrala krajské kolo Hviezdoslavovho Kubína. Ale na Twitchi to iste nebolo,“ mentoroval Julo.

Ale Dodo ho už nepočúval.

„Naďa Nivská,“ vydal zo seba, „ona je fakt pekná.“

V ten deň Dodo vystúpil z virtuálneho sveta.

***

Počas nasledujúcich troch týždňov sa denný režim Doda Bulíka zásadne zmenil. Záchod, raňajky aj umývanie zubov ostali, vypadlo pozeranie videjok, sledovanie statusov, a dokonca vypadlo aj hranie Fornitu! Mobil slúžil Dodovi už iba na chatovanie s Julom vo veci stratégie ako nadviazať kontakt s Naďou Nivskou z deviatej bé. Nebolo to jednoduché. Problém bol v tom, že to dievča malo denný režim úplne iný ako Dodo. Isteže ráno tiež vstávalo, raňajkovalo a umývalo si zuby, ale literárny krúžok, školský časopis, klavír, balet, volejbal, to všetko boli veci, o ktorých Dodo síce už čosi začul, vedel, že existujú, ale nedokázal o nich povedať nič konkrétnejšieho. Vyjadrené rečou matematikára Kyjanicu, prienik koníčkov Doda Bulíka a Nade Nivskej sa rovnal nule.

Jedného dňa, bolo to v školskej jedálni, dostal Julo nápad.

„Ty, počuj, Dodo, poznáš školskú knižnicu?“ vravel s ústami plnými moravského koláča.

„Poznám“, prisvedčil smutne Dodo, ktorý mal ústa prázdne, lebo nemal na nič chuť, „prečo sa pýtaš?“

„Nuž, je to aj čitáreň.“

„Nevrav. Bol si tam?“

„Ja nie, ale iní tam vraj chodia každý deň.“

„Ona?“ pookrial Dodo.

„Vraj si tam chodí čítať.“

„Kto povedal? To je jedno. Ale ja žiadnu knihu aj tak nemám,“ povedal Dodo skormútene.

„Nevadí, v knižnici sú aj počítače. A v tých si predsa majster sveta. Len si tam sadni, otvor Fortnite a ostatné nechaj na mňa.“

Na druhý deň sedel Dodo v školskej knižnici za počítačom. Za chrbtom mu stál Julo. V kresle pod knihami sedela Naďa a čítala. Dodo hral samozrejme Fornite. Julo jeho hru nahlas, dosť hlasno, komentoval, ale obaja viac ako monitor ukradomky pozorovali dievča v kresle. Miestnosť sa ozývala vystríhavými zvolaniami a oslavnými ódami.

„Pozor, za tebou!“

„To si zahral fantasticky, nemal šancu!“

Dievča ani nezdvihlo pohľad od knižky.

„Je tam na streche!“

„To si mu dal, je po ňom.“

Dievča prevrátilo stránku.

„Sú tam ešte dvaja, to dáš. Ty si najlepší.“

Dievča prevrátilo ďalšiu stránku.

„Už je len jeden hráč, bacha, ten je dobrý!“

Na obrazovke sa objavil nápis Victory Royale.

„Ty si génius, s tebou v tíme ten turnaj vyhráme, uvidíš, budeme milionári!“

Pozreli bokom práve včas, aby videli, ako dievča prevrátilo oči, zavrelo knihu, postavilo sa, zašomralo:

„Tu sa nedá čítať,“ a odišlo z miestnosti.

Dodo sa zadíval na Jula dlhým veľavravným pohľadom. Julo nebol žiadny psychológ, ale v tých očiach jednoznačne prečítal zúfalstvo a beznádej. Bolo to fiasko. Tá vec zašla skutočne priďaleko.

***

Na druhý deň po Julovom šokujúcom odhalení v cukrárni sa v školskej šatni odohral tento rozhovor:

„Počuj, vraj máš knihu!“

„Mám.“

„Akú?“

„Prechádzky letom. Lyrika.“

„Lyrika? To čo je?“

„No, básne, milostná poézia a tak.“

„Do kelu, milostná, čo s tým?“

„No, čítam to.“

„A prečo?“

„Prihlásil som sa do literárneho krúžku.“

***

Dodov vstup do radov literárneho krúžku mal dva priame následky – po prvé, počet členov sa zvýšil o jedného, po druhé, v Dodovom dennom režime pribudla jedna položka. Ak si však Dodo myslel, že sa ako nováčik bližšie zoznámi so skalnou členkou krúžku, šéfredaktorkou Kyvadla Naďou Nivskou, mýlil sa. Naďa si síce všimla, že v zadnej lavici sedí nový chlapec, ale rýchlo na to zabudla. Dodo sa totiž do činnosti krúžku nijako nezapájal, aj keď veľmi chcel. Niet sa čo čudovať. Dodo nemal žiadnu vedomosť o veciach, o ktorých sa tam rozprávalo. O Rómeovi a Júlii síce čosi niekde zachytil, ale nebol si úplne istý, o čo presne išlo, naopak, meno Eugen Onegin mu nehovorilo nič. Ani o žiadnom Wertherovi nepočul a tobôž vôbec netušil, prečo dotyčný tak trpel. Ak však Werther trpel, určite to nebolo nič oproti mukám, ktoré prežíval on – Dodo Bulík.

Čítal Hviezdoslavove lyrické básne:

„Hneď tu, hneď tam ustrnem.

Potácam sa, klátim, zdá sa,

tak ma mámi všaká krása:

poď, človiečku, poď len sem –

ak si znalec i trošíčka,

srdce máš: viď zábron líčka

i kol z perál diadém.“

Napriek tomu, že im nerozumel ani zamak, učil sa ich naspamäť. Avšak vo vzťahu k Nadi mu to nijakovsky nepomohlo. On na ňu myslel neustále, ona o jeho existencii nemala ani tušenia. Na literárnom krúžku sedel úplne vzadu a smutne sa díval na vzdialené červené vrkoče v prvej lavici.

Raz preberali symbolizmus, či čosi takého. Vraj čierny havran a jeho krákanie je symbolom smútku, túžby a opustenosti. To bolo Dodovi blízke. Tomu trošku rozumel. Pomrvil sa, chcel sa aj prihlásiť a čosi k tej veci povedať, ale nevedel čo, tak zostal ticho. Na konci zasadania sa postavila Naďa a všetkým oznámila:

„Nášmu literárnemu krúžku sa podarila veľká vec. Zajtra k nám do školy príde na besedu známy básnik Gejza Gejzír, ktorý Havrana preložil. A sľúbil nám aj nejakú svoju poviedku do Kyvadla. Besedy sa zúčastnia všetci žiaci druhého stupňa. My, členovia redakčnej rady, by sme mali ísť príkladom a pripraviť si na básnika nejaké zaujímavé otázky.“

Dodo celú noc nezažmúril oka, tak tuho premýšľal, čo by sa básnika opýtal. Nič mu však nenapadlo. Na druhý deň po druhej vyučovacej hodine sa všetci žiaci vyšších ročníkov zišli v aule školy na druhom poschodí, presne ako to predpovedala Naďa. Vpredu na pódiu už sedel básnik Gejza Gejzír. Bol plešatý, bradatý a v okuliaroch. Vedľa neho sedela Naďa, ktorá celú besedu moderovala. Mala žlté šaty a červené vlasy, inokedy vo vrkočoch, mala teraz voľne spustené na plecia. Dodo s Julom si sadli úplne dozadu. Dodo nemusel mať výčitky, žiadny člen redakčnej rady Kyvadla si očividne nepripravil nijaké zaujímavé otázky, a tak jediný, kto sa pýtal, bola Naďa. A pripravila si neobyčajne veľa otázok. Básnik sa však nebárs trápil s odpoveďami. Iba odvrkoval:

„Áno.“

„Nie.“

„Neviem.“

„Nepoznám.“

Dodovi bolo Nade aj trošku ľúto, lež nevedel ako jej pomôcť. V jednom momente besedy však maestro ožil. Bolo to, keď sa ho moderátorka spýtala:

„A čo také mobily?“

Žiaci spozorneli a chytro poschovávali svoje telefóny. Bola to však bezdôvodná panika, lebo Naďa pokračovala:

„Nepriniesli mobily, esemesky a internet ako taký, zánik poézie?“

„V žiadnom prípade nie!“ zvolal Gejzír rozrušene, „naopak. Digitálne technológie priniesli neslýchané novátorské básnické prostriedky.“

Gejza po prvý raz odpovedal viac ako jednou vetou a ihneď pokračoval:

„Zoberte si napríklad také mémy, vie niekto, čo sú to mémy?“

Básnik sa postavil a po prvý raz venoval svoj pohľad návštevníkom besedy. Julo sa naklonil k Dodovi a niečo mu pošepkal do ucha.

„Tak, čo? Vie niekto, čo sú to mémy?“

Vtom sa v zadnom rade postavil Dodo a na celú sálu zakričal:

„Mémy sú číročíra metafora. Roztopaš!“

Ešte nikdy v živote sa na Doda neuprelo toľko párov očí naraz. Niektoré hľadeli prekvapene, iné pobavene, učiteľské pohľady boli zväčša pohoršené.

„To je škandál,“ povedala učiteľka informatiky učiteľke geografie a okamžite začali spolu pre Doda koncipovať návrh na dvojku zo správania. Ibaže ich pohoršenie sa prudko otriaslo, keď z pódia zaznelo hurónske:

„Áno! Áno! Áno! A ešte raz áno! Moja duša zaplesala, lebo rozpoznáva básnika. Aké je vaše ctené meno, kolega?“

„Dodo Bulík.“

„Dodo Bulík! Aké to meno. O ňom budeme ešte počuť. Hľa, básnik digitálnych čias.“

A duša Gejzu Gejzíra sa oduševnila ako už dávno nie, nadchla sa natoľko, že celému osadenstvu ešte zo dve vyučovacie hodiny rozprávala o termodynamike mémov, o ich entropii, exponenciálnom raste a zákonitom kolapse. Nikto mu nerozumel, ale všetci boli radi, lebo sa neučilo.

A z pódia na Doda spod červenej ofiny po celý ten čas hľadeli dve oči. Dodo ich nevidel, lebo bol krátkozraký a jeho okuliare neboli najčistejšie, ale Julovi zrak dobre slúžil, a aj keď nebol žiadny psychológ, v tých očiach jednoznačne prečítal vďaku a obdiv. Bol to triumf.

Keď beseda skončila, rozpŕchli sa žiaci do svojich tried. Dodo s Julom nebežali. Kráčali pomaly bok po boku dolu schodmi, dívali sa do svojich mobilov, keď sa za nimi ozvalo:

„Dodo! Dodo Bulík, počkaj!“

Dolu schodmi trielila Naďa.

„Pozdravuje ťa…“

Vtom sa potkla a posledné tri schody, ktoré jej zostávali k obom chlapcom, absolvovala letmo. Padla rovno do Dodovej pohotovo otvorenej náruče.

„…majster Gejzír,“ dokončila odkaz.

A v tom momente vytryskla z duše básnika digitálnej doby inšpirácia:

„Ponad potok lavička,

– nespadniže, Anička…

Oj, nie, Janko! Nespadnem,

Vtáčkom brnknem prez lavičku,

ešte vtom sa, šuhajíčku,

i na teba obozrem.“

Naďa vyvalila oči na svojho záchrancu:

„Ty poznáš Hviezdoslava?!“

„Zbežne, Prechádzky letom, a tak,“ zamrmlal Dodo.

„Ešte som nestretla chlapca, čo by ho vedel naspamäť recitovať.“

Bolo to presne v tej chvíli, keď Naďa prestala vyvaľovať oči a začala sa na Doda prosto len tak dívať. Dodo síce nosil okuliare, ale do blízka videl celkom slušne, a tak v tých očiach rozpoznal okrem vďaky a obdivu aj záblesk čohosi celkom nového.

(z knihy UFO nemá wifi, vydavateľstvo Perfekt, 2021)