Klimatický COP 26 – Prezidentka – Veľké uznanie  Dorote Nvotovej

Glasgow a Z.Čaputová

Aj slovenské, inak svetové dianie prehliadajúce média sa zhodujú, že v Glasgowe sa deje významná udalosť. Menej počuť, že čím je významnou? Komentovalo sa aj vystúpenie p.prezidentky pri otváraní summitu. Dala prejav, ktorému nechýbalo odhodlanie a autentická angažovanosť, hoci bol všeobecný.

Niektorí sú sklamaní, ale ja si myslím, že urobila dobrú prácu. Pani prezidentka nie je Grétka. Núkal sa jej síce  jeden bombový aktualizačný moment, ale to by musela v Glasgowe zreferovať, že akurát v deň, kedy sa na COP26 ohlásila dohoda o zastavení odlesňovania, vyštartovala na Slovensku drevárska a poľovnícka lobby do ofenzívy za udržanie kontroly nad lesmi v národných parkoch. S týmto posolstvom by iste zaujala a   dostala sa na prvé stránky, ale doma by sme ju tzv. zožrali…

Summit COP26 bude významným a preto bude aj kritizovaný a napádaný, vlastne už sa to deje. Kritici zľava aj sprava  sa zišli  aj priamo na mieste.  Jedni demonštrujú za svet bez politikov, iní zasa chcú takých, čo napr. zakážu bohatstvo (štátov, resp. jednotlivcov) a tým razom, ako veria,  vyriešia aj klimatickú krízu.

Kritici majú v jednom pravdu – hlas svetových politikov z Glasgowa neznie tak jasne a odhodlane, ako by bolo treba. Chýba účasť Putina  a čínskeho prezidenta  Si Ťin-pchinga, tzn. predstaviteľov tých  štátov, ktoré majú v klimatickej oblasti najviac čo naprávať.

Náreky a nadávky protestantov na COP26 ale nemieria voči Moskve alebo Pekingu, všetci „alternatívci“, ku ktorým sa tentoraz zaradila aj globálna klimatická celebrita, Grétka, kopú najmä do  vlastných, európskych  politikov. To všetko ovplyvňuje aj slovenský ohlas… iste sa aj v ňom bude skloňovať spojenie  „zbytočný summit“ .   K tomu zopár slov.

Nie je to zbytočné

Vlády stoja pred úlohou zmeniť dlhodobé hospodárske a sociálne politiky svojich štátov, o ktorých sa od pádu sovietskej ríše verilo, že už majú byť iba vecou vzťahov na slobodnom trhu.  Toto už celkom neplatí… resp. nestačí.  Na Západe sa ide meniť všetko – od vzdelávania, cez  kultúrne stereotypy až po  globálne pôdohospodárstvo a rovnakou neostane ani  bezpečnostná architektúra sveta.

Je preto v poriadku, že Glasgowom ide aj nespokojnosť a pouličné demonštrácie. Pokiaľ sa ulica nedá zneužiť extrémistami, potom  takéto open air akcie robia z rokovaní politikov vec verejnú, maximalizujú  okruh zangažovaných, aj ohlas v médiách.   To je potrebné a prospešné, pretože život v ére klimatickej zmeny zvládneme iba vtedy, ak si to otvorene vydiskutujeme a vec záchrany našej civilizácie prijmeme ako spoločné úsilie.

Chceme to tu a hneď!

Ale dôležité napokon budú vždy rokovania politikov, hoci nám neprinesú všetko „tu a hneď“. Na posun našej civilizácie na trajektóriu trvalo udržateľnej budúcnosti potrebujeme správne rozhodnutia vlád, ktorým dáme dôveru, hoci sa nás nepríjemné zmeny nebudú týkať len ako daňovníkov, ale aj ako príslušníkov druhu,  ktorý ovládol Zem. Nebude ho už tvoriť len súčasných 7,7 miliardy, ale o pár rokov už 10-12 miliard jedincov. Verte, že tá doba príde veľmi rýchlo – to pripomínam ako starý človek, ktorý sa učil (v dobe maturity), že svet má 3,5 miliardy obyvateľov… Už vtedy (1970) sa vedelo, že existujú „hranice rastu“ (tak sa volala štúdia knihy tzv. Rímskeho klubu ) , ale ľudstvo tie varovania slávnej knihy nerešpektovalo.

Poznámka : tu sa po prvý krát požilo v súvislosti so životom na Zemi slovné spojenie „trvalo udržateľný“ , bolo to ale v súvise so slovom „budúcnosť“. Zmanipulovaná obdoba tohto pojmu sa ale ujala viac než pôvodina. Už roky počúvame nelogickú formulku o „trvalo udržateľnom raste“, čo je z hľadiska záverov Rímskeho klubu nezmysel. Hlavným posolstvom  Rímskeho klubu je totiž, že rast má konečné hranice. Je neuveriteľné, ako sa  manipulácia pôvodného pojmu vydarila a že je až podnes súčasťou nejedného environmentálneho prejavu vo vysokej politike.

Za ignoráciu vedeckých varovaní zodpovedajú  politici…ale nie iba oni. Konzum a neustály rast nárokov poháňa  túžba ľudstva po nových veciach, po pohodlí, po bezpečí a vlastnení…   túžba každého jedného z nás. A že sa politici obávajú postaviť proti najtypickejším túžbam vlastných voličov? To predsa nemôže v demokracii nikoho prekvapiť. Bez rozumného prístupu sa ciele nedosiahnu.

Pomalosť?

Je úplne v poriadku, že časť aktivistov prišla do Glasgowa prejaviť nespokojnosť s pomalosťou a opatrnosťou politických lídrov. Ale tá opatrnosť neznačí, že je klimatické úsilie demokratického sveta predurčené na neúspech. Je iba dôsledkom toho, že demokratickí politickí lídri si uvedomujú náročnosť úloh, vyplývajúcich z boja s klimatickou krízou. A že popri radikálnych aktivistoch vnímajú aj oveľa väčšiu, hoci zatiaľ tichšiu masu tých, čo vidia len svoje momentálne materiálne záujmy a kašľú na budúcnosť ľudstva.

Nemôžu ich ignorovať a to nie iba preto, že sú voličmi. Nemožno ich nechať bokom aj preto, lebo táto zmena si vynucuje spoluprácu celého nášho druhu. Máme predsa čerstvé  skúsenosti ako to končí  v prípade  antivaxerov. Hoci pandémia je nepomerne menšia katastrofa, ako klimatická kríza , aj na nej sa dá ilustrovať, že  „odmietači systému“ ostávajú jeho súčasťou, a dokážu zmariť úsielie ostatných. V prípade očkovania ich postoj dokázal  napr. na Slovensku (alebo v Rumunsku)  sťažiť , ba dokonca znemožniť úsilie celej komunity.

Podobne to bude s bojom s klimatickou krízou.

Ten stavia svetových lídrov pred nevyhnutnosť presadiť a  dlhodobo realizovať také náročné politické programy, aké sa doposiaľ dali presadzovať iba v diktatúrach, donucovacími nástrojmi štátu. Napr. už len také zákazy rôznych pohodlných a lacných technológií (v doprave, v kúrení domov, a pod.). A čo ešte požiadavka sebaobmedzenia spotreby?  Ľudstvo by malo (podobrotky – pozlotky) odstúpiť od využívania existujúcich  lacných (no klimaticky škodlivých) fosílnych zdrojov energie. Kto bude mať odvahu nebyť populistom?

Z hľadiska mechanizmov demokratickej politiky bude najťažšie, že politickí lídri si budú žiadať  od ľudí súhlas na zásadné zmeny v ich živote vopred – tzn. ešte predtým, než na nás doľahnú dôsledky x-krát zvýšených  nárokov ľudstva na energie, vodu, pôdu….

Demokrati

Nemusím  hádam podčiarkovať, že najťažšie to majú volení politici zo štátov, kde sa demokracia nepredstiera. Tí navyše zastupujú štáty so silnou ekonomikou a aj s účinnou distribúciou vytvoreného bohatstva. Týmto štátom sa darí priblížiť život svojich občanov ich predstavám o dobrom živote. Nie je to vec nejakej šťastnej náhody, dosiahli to stáročným civilizačným a ekonomickým úsilím. Vďaka dobrej sebaorganizácii a právnemu štátu dosiahli občania najvyspelejších demokracií vysokú mieru blahobytu a majetnosti. Teraz by mali súhlasiť so sebaobmedzovaním a vzdávaním sa časti bohatstva? To je program, aký sa v demokratickej politike ešte nikdy nepresadil.

A nemyslime si, že nás sa to netýka.

Poznámka : Ak hovoríme o majetnosti – až 92% obyvateľov Slovenska vlastní dom resp. byt, čím sa v majetnosti nehnuteľností radíme na čelo štátov EÚ. Aj v počte vlastnených aút sa radíme medzi najbohatšie a tým aj najkonzumnejšie národy sveta (nevraviac, že v ich výrobe sme svetová jednička). Slovenská úroveň  konzumu,  či už ho meriame podľa miery  nadobúdania hnuteľných, alebo nehnuteľných majetkov,   v uplynulých desaťročiach výrazne rástla. Najkonzumnejšie štáty sveta dobiehame aj v spotrebe každodenných komodít  (napr. spotreba mäsa vzrástla za ostatných 5 rokov o 37%).

Aj u nás by politici mali – ako v celom vyspelom svete –  v nasledujúcich rokoch  dosahovať opak , než dosahovali doteraz. Voliči od nich vždy chceli ďalší hospodársky rast,  rast blahobytu a spotreby. Terza treba presadiť rozumné ciele, ktoré nás neprivedú do konzumného raja, ale zastavia otepľovanie a stratu biodiverzity.  Kto sa teraz postaví na tribúnu za záchranu budúcnosti?

Západ – Východ. Opäť železná opona?

Napriek faktu, že sú západné spoločnosti na civilizačnú a hospodársku  zmenu nepomerne pripravenejšie, „zelená revolúcia“ rozdeľuje aj tie. Extrémna pravica aj tam živí hnutie spochybňovačov všetkého a všetkých. Stáva sa, že dezoláti a extrémisti sa dostávajú do parlamentov a siahajú po víťazstvách pri voľbe hláv štátov.   Ale zatiaľ nič nerozbili,  keďže Západ stojí na pevných a  hlbokých základoch racionalizmu, aký si tieto spoločnosti vytvorili v dobe renesancie a osvietenectva.

A tak hrozí, že na mapu EÚ pribudne ďalšia deliaca hranica, potvrdzujúcu odlišnosť jej východnej, postsovietskej časti. V tej totiž zanechali dve totality iný hlboký základ – betón iracionality, lávu intolerancie a náhle vybuchujúce gejzíry agresivity (voči vlastným ľuďom, aj vlastnému  životnému prostrediu).

Po prelomení Železnej opony sa k nám zo Západu neprevalili humanistické a riacionalistické tradície,  ani sme sa masovo nezháňali po dovtedy nedostupných kvalitných knihách. Prevalil sa kult spotreby a obdivu ku majetku. Je taký silný, že roky sa nevieme dištancovať a zbaviť politikov – kriminálnych zločincov, ktorí sa ostentatívne pýšia svojim násilníckym životom a bohatstvom… našinci sú schopní ich voliť. Náš človek povie, sú proste „šikovní“, a povie to s obdivom.

Rozhliadam sa naokolo a hľadám, kto z mladších politikov bude  schopný a ochotný angažovať sa za zmenu, ktorá nás čaká? Však všetci sa chcú páčiť , zháňajú si „lajky“ a chcú potlesk  – ale medzi voličmi  ešte fičí strach z nedostatku. Strach pred nedostatkom dobrodení konzumu má moja generácia  doslova hlboko vštepený… a aj tí mladší sú, ako sa zdá, infikovaní. Tí sú od nás starších len hladnejší…

Poznámka :

Spomínam napr. ako došlo ku odmietnutiu šance postaviť v rámci predvstupovej pomoci EÚ (PHARE) tunel z južnej strany Tatier smerom na Krakov, ktorý mohol priniesť celému regiónu veľký prospech. (bolo to okolo roku 2000). Domáci sa ale vraj báli, že Poliaci ich budú „vykupovať“ a „vyjedať“. Preto nechceli tunel. Pre ten ich strach napokon prišli Tatry o jedinečné prepojenie (Podpora z fondu PHARE sa potom preniesla na most Márie Valérie v Štúrove, ktorý sa aj postavil).

Hodnoty?

Prvé porevolučné roky sme si konzum chodili obzerať  iba „von“. Ale prinajmenej od Mečiarovho pádu sme aj u nás  spoznali veľké, väčšie a ešte väčšie nákupné vozíky, aj nový význam slov ako „akcia“ alebo „Black Friday“… Naplno sa nechávame rozmaznávať , lákať aj klamať tými, čo nám predávajú užitočné aj neužitočné veci. Neskôr sme sa naučili žiť na dlh. V uplynulom desaťročí sme sa doslova  skokovo zadlžovali a tento trend stále (a hrozivo) pokračuje. Ruka v ruke s tým idú exekúcie. Päť miliónové Slovensko ich máva  cca 3 milióny a počet exekvovaných Slovákov je vyšší o cca 100%, než v Česku (čoho dôsledkom je aj politický populizmus, sľubujúci nemožné).

Od Novembra by sme mali vedieť, že súčasťou slobody je zodpovednosť za úspech/neúspech našich snažení – ale stále hádžeme všetko na štát, režim, na politikov… na EÚ. Ostali sme unariekaným národom, ktorý skoro 3 desaťročia  viedli samí alibisti. Až na súčasnú prezidentku všetci naši prezidenti išli poruke zločineckej komunistickej strane. Tieto alibistické elity v nás pestovali hodnotový relativizmus a vyhováranie sa na okolnosti.

Dôsledkom politického vývoja po r. 1993, najmä početných úspechov  kontrarevolúcie,  je aj to, že väčšina autorít nás neviedla ani ku právnemu štátu – stále sa u nás všetko „vybavovalo“ , rozhodovali známosti a systém „našich ľudí“ – čo nesmierne zabrzdilo dynamiku spoločnosti, ktorá mala prísť so slobodou. Najschopnejší sa nepresadili. Preto  ak mohli , odchádzali a odchádzajú masovo preč.

Žiaľ, v tomto sa nestali  tým čakaným zlomom ani voľby 2020. Ukázali totiž, že úslovie o vymetaní augiášovho chlieva na Slovensko nestačí. Tých „chlievov“ sa otvára bezpočet  – v polícii, v súdnictve, na prokuratúre, na ministerstvách a úradoch, na najvyšších poschodiach politiky…a tí, čo sa pustilôi poctivo do tejto úlohy, padajú únavou, hádajú sa a niektorí strácajú nádej.

Spoluvinu na desaťročia vývoja podľa hesla  „jeden krok vpred a dva – tri vzad“ majú aj naše verejné inštitúcie (školy, televízia a pod.) ktoré u nás ľudí neučili ako žiť v nových časoch, ale bedákali za tými starými (na tento účel si platíme dokonca jeden verejnoprávny kanál). Dnes vidíme dôsledky toho, že politickej a hodnotovej zmene roku 1989 veľká časť elít neporozumela resp. ju potichu odmietali. Najhoršie dôsledky to zanechalo v školstve, ktoré generovalo túto chybu v DNA slovenskej spoločnosti ďalej a ďalej. Ak dnes Európania nasadajú na vlaky nových revolúcií 21.storočia  (environmentálna, digitálna a bezpečnostná) , my, na Slovensku, sa nechávame zlákať, aby sme  pozerali iným Smerom – dozadu.

Zo slobody a novosti  sa u nás robil odjakživa strašiak, to bolo súčasťou viac než polstoročnej  ľudáckej aj boľševickej propagandy. Dnešné naše problémy vyplývajú aj z toho, že sme zo Slovenska nevyhnali ich tiene. Druhou príčinou je, že sa  štát a verejné inštitúcie nevenovali a nevenujú  obhajobe humanistických hodnôt Západu a povzbudzovaniu úsilia tunajších ľudí ku férovému úspechu a zodpovednosti.

Dôsledkom toho neúmerne rastie v slovenskej spoločnosti  rozkladný vplyv neonacistických a ruských síl. Ich deštruktívne  pôsobenie cítiť nie iba za antivaxerskými výčinmi, ale aj pri presadzovaní potrebných reforiem , či už ide o životné prostredie, súdy a spravodlivosti, alebo vzdelávanie… Všade sa postavili na odpor staré štruktúry, ktoré nechcú zmenu, relativizujú jej potrebu a strašia verejnosť.

Pohnúť Slovensko dopredu by mali pomôcť aj v tomto prípade verejnoprávne média, ale tie  opakovane zlyhávajú. A tie privátne, tie  na Slovensku vlastnia zväčša oligarchovia. Sociálne siete ovládol hejt a lži. Ich pôsobenie nahráva ďalšej dehumanizácii pomerov… a organizovaniu násilníckych akcií proti lekárom, demokratickým politikom alebo hoci aj proti bežnej verejnosti v nákupnom centre. Sú to pokusy o rozvrat !

….  zdalo by sa, že všetci tomu už môžeme iba viac menej bezradne prizerať.  To , samozrejme, nie je pravda.

Neprizerajme sa rozvratu

Pre toto všetko veľká vďaka Dorote Nvotovej a ďalším organizátorom aktivít na podporu ochrany životného prostredia , slobody a demokracie. Zvolali dokonca verejnú demonštráciu ! Státisíce ďalších občanov podpísali petície za ochranu lesov. Ozvala sa tá časť Slovenska, ktorej ide o budúcnosť pre seba a svoje  deti. V tomto kontexte bolo dôležité aj to,  že pani prezidentka vyslala v Glasgove aj za nás dobré signály…

… mimochodom , aj po jej odchode  ostávajú na summite COP26 experti MŽP a na odborných debatách sa zúčastnia aj ďalší povolaní ľudia… Diskusia o klíme  bude, ako verím, pokračovať aj na Slovensku.

Takže tak… všetky negatívne hrozby, o ktorých bol tento text, treba nahlas pomenovať – ale nie sa pred nimi zložiť!  Slovensko má dosť ľudí zajtrajška, únos štátu mafiou sa už nikdy nesmie zopakovať!

Na záver  osobne ku čitateľovi : zápas o také Slovensko, ktorému raz povieme že fajn štát, potrebuje aj Tvoju účasť. Poď do toho!