Od profesionálneho športu k moderovaniu

V dňoch 27. – 29. októbra 2021 sa v konferenčných priestoroch hotela AquaCity v Poprade uskutočnila DVOJ-konferencia „Šport a médiá 2021“ a „Šport a právo 2021“, organizovaná ako nekomerčné odborné podujatie, na príprave ktorej sa podieľalo občianske združenie Učená právnická spoločnosť s podporou Slovenského futbalového zväzu ako hlavným partnerom podujatia, ako aj s podporou ďalších partnerov, priateľov a spolupracovníkov UčPS.

Súčasťou konferencie “Šport a médiá 2021“ bola aj diskusia s názvom “Športovci v moderátorskom kresle” vedená moderátormi Martinom Čánikom a Jurajom Čurným. Do kresiel sadli bývalí top športovci, ktorí reprezentovali Slovensko na významných medzinárodných športových súťažiach – lyžiarka Jana Wolnerová, divákom známa ako Gantnerová, bývalá biatlonistka Martina Halinárová-Jašicová, bývalý futbalista Marián Zeman a bývalý hokejista Boris Valábik, ktorý nemohol byť fyzicky prítomný, ale vďaka moderným technológiám sa mohol podujatia zúčastniť online.

Ako ste vnímali komentátorov svojich športov? 

Všetci hostia sa zhodli, že si spomínajú hlavne na Gaba Zelenaya, Karola Poláka, Mateja Hajka a a neskôr už aj Marcela Merčiaka.

Prechod od športu ku komentovaniu 

Mariána mali novinári radi už ako športovca. Spomína, ako mu rozprávanie išlo vždy celkom ľahko a uľahčil tak novinárom robotu, keďže nemuseli veľa strihať. Komentovaniu sa začal venovať ešte počas svojej aktívnej kariéry a prechod bol preňho taký plynulý, že nad ním nijak obzvlášť nepremýšľal. S úsmevom povedal, že si zväčša zapamätá iba tie informácie, ktoré ho naozaj zaujmú. Tiež, že pred svojimi komentátorskými výkonmi býval v začiatkoch o niečo nervóznejší, ako pred tými športovými. „Celý život bojujem s tým, koľko mám hovoriť. Väčšinou mi hovoria, že hovorím veľa. V začiatkoch som hovoril málo, teraz to už ide prirodzenejšie“ priznáva a vysvetľuje, že je to však vždy ovplyvnené aj reakciami publika, ktoré ho počúva. ,,Čo sa týka kritiky, v rámci kolektívnych športov je negatívny zápas málokedy dobrý. Trvá dlho a keď deväťdesiat minútový zápas nevyjde, kritika potom tiež zväčša trvá deväťdesiat minút. Je ťažké odhadnúť, koľko hovoriť a koľko kritizovať,“ pokračuje. „Niekedy počúvam, že som nemusel tak veľa hovoriť, niekedy, že tak málo,“ poukázal na obtiažnejšie momenty komentovania bývalý futbalista.

„Vetu „poď ty to dáš na prvú“ som od novinárov počúvala pomerne často,“ spomína Martina. „Spýtaj sa ma a ja ti odpoviem. Myslím si, že debata musí byť konštruktívna. Čo na srdci, to na jazyku,“ stručne opisuje. ,,Každý má iný názor. Každý vníma komentátora úplne inak,“ uviedla príklad zo skúsenosti, kde mali dvaja poslucháči na to, čo v prenose hovorila dva úplne rozličné názory.

,,Bývalé biatlonové vedenie mi za konštruktívnu kritiku raz povedalo, že nie som odborník. To ma vtedy veľmi bolelo, ale bola to ďalšia škola do života,“ spomína.

Na konferencii sa s publikom podelila aj o úsmevnú príhodu, keď pri komentovaní nastal výpadok signálu a musela hovoriť ďalej. Ľudia si absolútne nič nevšimli, situácia bola zachránená a nakoniec bol z toho skvelý výkon.

Komentovaniu sa začala venovať ako štyridsiatnička a poukázala tiež na to, že vďaka svojím životným skúsenostiam nepociťovala pri myšlienke, že ju počúva celá republika žiadnu výraznú trému. „Mám nádherné zážitky a od začiatku ma to veľmi bavilo,“ dodala s úsmevom.

Bývalá biatlonistka so silnou charizmou vysvetlila: „Mám rada pravdu a nemám rada alibizmus, obzvlášť nie v športe.“ Niekedy mala aj neprajníkov a boli aj takí, hlavne samotní biatlonisti, ktorí ju ako komentátorku nechceli z dôvodu, že brali jej pravdu príliš osobne.

Cení si aj dobrú radu do života, ktorú vo svojich začiatkoch dostala. Veta: „hovor len krátke vety,“ jej bola počas tejto kariéry veľmi nápomocná. „Zbytočne sa nezamotávam a snažím sa brať si rady starých kamarátov k srdcu,“ spomína na svoju dobrú kamarátku Jarku Hargašovú, Stana Gálisa či Jána Žgravčáka.

V prípade úprimnej a priamej pravdy sa Boris Valábik stotožnil s Martininým názorom a pridal ešte, že je rád, že tento názor nemá iba on. „Ak budeš pritakávať, nikoho neurazíš. Máš dlhú životnosť. Povedať ale veci priamo, čo je práve to, čo je športovcom bližšie, má väčší efekt. Niekoho si tým získate, iného znepriatelíte. Na Slovensku sa to vníma oproti iným krajinám dosť silno,“ povedal bývalý hokejista.

Bývalá lyžiarka Jana Wolnerová, sa vyjadrila, že bola publikom už veľa krát kritizovaná za to, že neprejavila veľkú nadšenosť, akoby bola fanúšik. „Som tam ako odborník, nie ako fanúšik,“ stručne vysvetlila. „Či budete vysvetľovať chyby ako odborník alebo budete hovoriť veci, ktoré môže povedať aj váš spolukomentátor, alebo hocikto iný, je na vás. Treba vedieť posúdiť, čo je pre diváka väčšia pridaná hodnota. Keby som popisovala jazdu, tak ako ju vidím ja, rozumeli by mi asi štyri percentá divákov a ten zvyšok nevie, na čo sa pozerá,“ priblížila publiku.

Rozhovory hneď po zápase

„Ako bývalí športovci situácie vnímajú trochu inak a častokrát sa stane, že to verejnosť môže vnímať negatívne,“ zhodli sa všetci štyria hostia. Súhlasili tiež s faktom, že po preteku, či zápase sú emócie skutočne obrovské a keď máte zrazu hovoriť plynulé vety v zlomku sekundy, je to takmer nemožné. Veľa krát sa tak stane, že sú športovci verejnosťou kritizovaný za to, že nevedia plynule hovoriť. Tiež poukázali na to, že sama otázka je už častokrát položená tak, že je automatické na ňu odpovedať slovami ,,tak určite“ a podobnými frázami.

Juraj Čurný, nadviazal na tému a poukázal na rozhovory so športovcami počas prestávok hokejových a najnovšie už aj futbalových zápasov. ,,Hráč je nastavený na to, že keď sa odpíska polčas, chce ísť do kabíny, aby si tam mohol sadnúť so svojimi spoluhráčmi a s trénerom. Osobne som sa ako divák ešte nikdy nič podstatné z týchto rozhovorov nedozvedel,“ súhlasil s faktom, že je ťažké hovoriť pod záplavou emócií.

Bývalá biatlonistka a súčasná komentátorka Martina však vysvetlila, že je to s každým športom inak. Pripúšťa, že pri hokeji, futbale a podobných športoch je to iné, ale biatlon je špecifický. Pripomenula nám moment, kedy si Paulína Fialková plačom po výkone získala veľké množstvo fanúšikov a vyzdvihla tým dôležitosť empatického cítenia.

,,V biatlone sa nesúťaží za veľké peniaze, súťaží sa za Slovensko. Je tam ten pocit, že som povinná zdieľať s ľuďmi svoje prvé emócie. Ľudí to baví, vidia, ako vie šport emočne skutočne bolieť,“ vysvetlila a dodala myšlienky, ktoré popisujú rešpekt diváka: ,,Je to borec, ona to dala. Aj s tými slzami to dala.“

Aké to je, keď máte ako moderátorskí experti ohodnotiť niekoho, kto je vašim blízkym priateľom? 

Boris odpovedal ako prvý a vyjadril veľkú vďaku za to, že je s väčšinou súčasných hokejistov kamarát. K faktu, že súčasťou komentovania nie je iba chváliť, ale aj hodnotiť a kritizovať dodal: „Mám obrovské šťastie, že to hráči neberú osobne.“

Skromne povedal, že sa necíti byť silným expertom, iba bývalým hráčom, ktorý jednoducho hovorí zo svojich mnohých skúseností. Tiež vysvetlil, že taký človek, ktorého má každý rád a každý s ním súhlasí, neexistuje. Osobne mu vždy záležalo na tom, ako jeho slová ostatní hokejisti vnímali. Často dostáva spätnú väzbu, že sú hráči radi, že ich konečne niekto pravdivo skritizoval. Vnímajú to profesionálne. ,,Vedia že som ich neskritizoval zbytočne. Vedia, že bola chyba reálna a nie vymyslená. Som rád, že to tak berú. Keby to chalanom vadilo, nerobil by som to.“

Verejnosť a diváci síce kritizujú radi, ale k tomu len dodal: ,,Nebudem sa hrať na niečo, čo nie som. Radšej tú kritiku znesiem.“ Názory divákov ho samozrejme zaujímajú tiež, a veľmi, ale priznáva, že hráči majú prednosť. Je tomu tak, pretože práve oni sú tí, ktorí o tom danom športe vedia najviac. ,,V sebaistom postoji pri mojej kariére komentátora mi najviac pomohli spätné väzby hráčov,“ za čo im ešte vyjadril svoju vďaku.

Marián priznal, že zo súčasnej futbalovej reprezentácie nikoho bližšie nepozná. ,,Základom je nikoho nezosmiešniť a nezhodiť. Stačí iba poukázať na chybu, netreba to o nič viac rozvíjať,“ vysvetlil a poukázal na časté zbytočné poznámky. Publiku pripomenul aj myšlienku, že do negatívnej kritiky treba primiešať pozitívne myšlienky.“

Aký by mal byť dobrý spolukomentátor?

Zaznela odpoveď od Martiny Halinárovej-Jašicovej: „So svojím spolukomentátorom si tiež treba „sadnúť“ a stavať na empatii,“ čo bývalý futbalový hráč ešte doplnil tým, že je niekedy nutné aj prispôsobiť sa, pretože každý má svoj štýl, čo prirovnal k svojej spolupráci s Marcelom Merčiakom. Rovnako to funguje aj s celým tímom, ktorý je navôkol.

Marián prirovnal Slovensko aj k Holandsku, kde dlhšie pôsobil: „Holanďania sú veľmi otvorení. Komentátori sa v štúdiu dokážu hádať, kričať na seba, nesúhlasiť so sebou a väčšinou sa nikto neurazí. Komentátori sa púšťajú aj do hráčov, niekedy až neuveriteľným spôsobom,“ tiež pridáva, že mentalita je tam však iná a ľudia sú celkovo otvorenejší. Naši komentátori sa do svojich odborných názorov väčšinou nemiešajú. Hostia sa však zhodli, že im v štúdiách chýbajú väčšie debaty a výmeny názorov pretože, ľudí takéto veci zaujímajú.

Vidíte sa pri komentovaní v niekom zo športovcov? 

Janka sa vyjadrila, že určite nie, pretože každý pretekár je iný a individuálny. „Nevidím sa v nich, skôr sa z nich teším.“

Boris Valábik s úsmevom povedal, že sa vidí v najmä tých, ktorí urobia nejakú hlúpu chybu. Vždy mu ho príde ľúto a vždy sa do nich vcíti. Má voči takýmto hráčom empatiu. Takéto silné emocie však nemôže prejaviť nahlas, aj tak musí dať do popredia chybu a istým spôsobom ho skritizovať. ,,V hokeji je dobré, že sa to väčšinou rozloží na viacerých hráčov a nenesie tú chybu iba jeden hráč,“ to mu vždy vadilo, pretože to nie je fér. V minulosti mu pri komentovaní vadilo práve to, že sa to hodilo iba na jedného hráča. „V hokeji je to málokedy chyba iba jedného hráča,“ podotkol.

Je komentovanie dobrý zdroj príjmov? 

Nie je to zdroj príjmov ktorý by spravil v živote nejaký výrazný rozdiel. Rokmi sa to zlepšilo, je to badateľne lepšie. Nerobia to však za peniaze. Síce by ich to neuživilo, ale robia to radi.

Spolukomentátorov je ale viac ako v minulosti a zlepšuje sa to.

Budúcnosť spolukomentovania 

Bývalí profesionálni športovci sa vyjadrili, že ich slovenská televízia ako divákov pomaly stráca, pretože je kvalitných odborníkov u nás málo. Zaujímavosť informácií je síce dobrá, no odbornosťje vyššia u našich českých susedov.

„Športovcov by sme mali mediálne trénovať, chýba im to. Ak mediálny tréning budú mať, budú na dobrej ceste k tomu, aby raz mohli byť spolukomentátormi. U nás v športe chýbajú dobre edukovaní moderátori a naši športovci nie sú cvičení na to, aby po športovo aktívnom živote fungovali ďalej, napríklad, ako komentátori,“ vysvetlila bývalá profesionálna lyžiarka Janka Wolnerová.

,,Hráči musia vedieť, o čom môžu a o čom nemôžu hovoriť. Vo futbale to funguje iba v špičke, ale v posledných rokoch sa to zlepšuje,“ súhlasil Marián.

„V hokeji sa veľmi dbá na to, aby sa nepoškodilo meno a vizáž klubov, tímov, či hráčov. Niekedy sa zdá, že sú chalani skúpi na slovo no vo väčšine prípadov je to práve z tohto dôvodu,“ nadviazal na tému Boris a pochválil hokejový svet za stále sa zlepšujúci mediálny tréning hráčov.

Rada do budúcnosti od Borisa…

,,Šport nie je iba zábavka, je to oveľa viac. Dieťa sa vďaka športu naučí mnohým veciam,“ Boris vymenoval príklady ako disciplína, dochvíľnosť, kolektívne vnímanie a schopnosť postaviť sa znovu na nohy, keď niečo nevyjde.

Bývalý profesionálny hokejista ešte poradil, aby deti nerobili šport iba preto, aby jedného dňa dosiahli obrovské úspechy, ale radšej kvôli tomu, čo ich do života môže naučiť. Poukázal na to, že vďaka športu sa z vás dokáže stať lepší človek a je to škola života ako žiadna iná.

Myšlienka na záver: „Je dôležité dobre sa prezentovať v médiách. Všetky druhy komunikácie sú dôležité, pretože aj to zvyšuje samotnú popularitu športu a športovcov.“

 

Článok bol pôvodne publikovaný na stránke www.ucps.sk a beta.ucps.sk.

(Foto: M. Petrášová)