Denník N

Intermezzo I. – tzv. literárne

Jochanan Butterbrod pozoroval holuby, ktoré sa vznášali nad strechami a ich komínmi. Cigareta, ktorú držal proti svojmu zvyku v ľavej ruke, kazila svieže ráno svojim jedovatým dymom. Ľudia vravia, že v budúcnosti už nebude fajčiť nik, pretože to bude drahé, a okrem toho, ľudia pochopia ako dym škodí zdraviu. Jochanan odul pery a zamrmlal si niečo pre seba. Mohla to byť nadávka, mohlo to byť nezmyselné slovné spojenie alebo len citoslovce, ale čokoľvek to bolo, vyjadrovalo to znechutenie hlúposťou ľudí.
Holuby sa vrátili k počiatočnému bodu svojej dráhy a znova stúpali okolo komína tehelne, zmizli za ním aby sa vynorili nad strechou väznice, rýchle ju minuli a stratili sa za korunami gaštanov pri Štvoričnom kostole.
Jochanan Butterbrod zahasil cigaretu v malom mosadznom popolníku, ktorý zdedil spolu s domom po strýkovi, ktorý ani nebol jeho strýkom a sadol si ku klavíru. O chvíľu sa spoza nadúvajúcich sa záclon ozývali prepletence motívov, jedny rušili druhé a spoluvytvárali tretie, ktoré zhasínali pod návalom nových nápadov. Jochannan pracoval.

Mestečko, čo je dokonca exaktný sociologický termín, malo asi 10 tisíc duší, dve základné školy, jedno gymnázium a jednu väznicu, tri kostoly a jednu synagógu, do ktorej však nemal kto chodiť, odvtedy čo sa obyvatelia rozhodli, že izraeliti musia zmiznúť z tváre zeme. Okrem toho, kúsok za mestom bola továreň , ktorá vyrábala pušky a pištole, v ktorej pracovali skoro bez výnimky obyvatelia Kolónie, osady zbitej z dreva, papiera a plechu , v ktorej neboli ulice, iba v lete okrovoprašné chodníky a po zbytok roka rozbahnené cesty s asfaltovými mlákami, z ktorých to smrdelo ako z psej papule.
Meštiaci do Kolónie nechodili, s kolonistami sa nestýkali a raz do roka usporadúvali na kolonistov hon. Bola to veľká udalosť, ktorá sa s malými odchýlkami odohrala asi takto:
Na námestí Sv. Štvorice sa najprv vykonala procesia, v ktorej na čele sprievodu kráčal mestský biskup s relikviou z Kostola Sv. Bachara, obuškom, ktorý podľa legendy defloroval
každú pannu, ktorá mala hriešne myšlienky a zmlátil do bezvedomia každého, kto sa rúhal štátnemu kultu. Tradovalo sa niekoľko neuveriteľných legiend: napríklad ako obušok pri omši rozrazil oltárne dvere aby rozbil hlavu kanonikovi, ktorý potajme čítal zakázanú literatúru alebo ako raz na Štedrý večer zavítal do rodiny starostu aby povečeral v kruhu bohabojných a požehnal ju tak pred zrakom obyvateľstva na všetky budúce veky.
Procesia prešla za zvukov mestského orchestra hlavnou ulicou a zastavila sa na Štvoričnom námestí kde starosta oficiálne vyhlásil hon. Zo všetkých ulíc sa k sprievodu pridávali obyvatelia ozbrojený puškami a pištoľami z miestnej továrne a všetci spoločne zamierili ku Kolónii, ktorá však bola už od predošlého večera prázdna, pretože Kolonisti utiekli do lesov, takže hon končil nanajvýš tak podpálením ich chudobných obydlí, občas roztrhaním neopatrných sirôt, ktoré sa nestihli ukryť. Nikdy ich ale nebolo viac ako 10. Potom nasledoval ples. Až neskoro v noci zmĺkol aj opitý krik a vyspevovanie a druhý deň ráno iba dym z tlejúcej Kolónie a čierny prach na oknách pripomínal pamätný deň.

Domom Jochannana Butterbroda začínala Cintorínska ulica. Dom to bol pekný, ani veľký, ani malý, pekne zasadený do kopca, na ktorom bol cintorín aj krematórium , celé, až na komín zo skla. Okrem Cintorínskej ulice viedlo na kopec niekoľko schodíšť , viac či menej strmých, na ktorých boli kde tu umiestnené kamenné lavičky obklopené v lete bujnými okrasnými krami a v zime holými pahýľmi konárov na ktorých viselo kdejaké svinstvo, ktoré sem odhodili meštiaci na prechádzke, či ich deti na večerných potulkách za dobrodružstvom. Toho bolo v Lovákove pomenej ale zaručene k nemu patrilo popíjanie alkoholu, inhalovanie riedidla, a v poslednom čase i hašiš, amfetamíny, podomácky spracované opiáty ale hlavne kurvy a kurváci, ktorí zjari obsadili cintorínsky kopec a striehli na svoje obete vytrvalo bez ohľadu na počasie a dennú dobu.
Mestský strážnici sem chodili len výnimočne. Ak chceli kurvu alebo kurváka s veľkými očami, vzali si ho priamo z Kolónie. Aby nedráždili nevyspytateľnú verejnú mienku, držali takéto obete v mestskom väzení, kým nestratili rozum a krásu neustálym prznením až ich mestský kat ubil reťazou a nakŕmil nimi strážne psy.
Jedným z koníčkov Jochanana Butterbroda bolo nočné pozorovanie diania na kopci. Kedže vlastnil kuker po starom otcovi, ktorý bol veliteľom mestkých strážnikov, večer čo večer sedával po práci v kresle a medzerou v závesoch sledoval žlté kužele svetla pri lavičkách a striehol na pohyb či zrazu odhalenú nahotu vzrušujúcich častí nielen ženského tela. Sám na kopec chodil iba zriedka, približne raz za dva mesiace i keď v jeseni by ho mohol jemu podobný pozorovateľ uvidieť, ako posedáva na lavičke skoro pri bráne cintorína, na ktorej žiaril neónový nápis memento mori skoro každý deň okrem nedele, kedy skúšal s detským zborom v kostole Sv. Bachara.
Detský zbor založili na priamy Jochannanov podnet pred štvrť storočím a odvtedy sa žiadna veľká udalosť nezaobišla bez jeho infantilnej krásy. Mal dva druhy kostýmov – jeden na udalosti slávnostné a veselé – ten bol karmínovočervený a druhý, čierny, bol na udalosti smutné ale o to slávnostnejšie. Z akéhosi zvláštneho dôvodu sa obyvateľstvo viac nadchýnalo smutnými príležitosťami. Možno to pramenilo zo všeobecného sklonu radšej smútiť ako sa radovať. Ľudia si radšej spoločne poplakali a potrápili sa, ako by sa mali spolu smiať.
Medzi najobľúbenejšie smutné príležitosti patrili pohreby a výročia pohrebov význačných osobností mestečka akými boli napríklad 140. výročie smrti starostu Gottlieba, ktorý dal postaviť tehelňu, takže odvtedy sa domy stavali už iba z tehál, alebo 112. výročie smrti šarhu Vincovského, ktorý zaviedol verejné popravy neposlušných a túlavých psov ukameňovaním.
Náboženské sviatky ako Deň nanebovyhodenia či Deň deflorácie alebo hoci aj Deň nevydareného potratu sa slávili zvlášť okázalo, pričom atmosféru žiaľu, depresie a frustrácie dotváral detský zbor interpretáciou Butterbrodovych príležitostných skladieb. Jeho melancholická a mizantropická povaha sa dostávala na svetlo práve prostredníctvom troj a viac hodinových gesamkunstwerkov akou bolo minuloročné Inter arma silent Jude – epos o ťažkom údele izraelitov a ešte ťažšom osude ich pomáhačov počas šesť rokov trvajúcej diktatúry biskupa od Sv.Bachara. Jochannanovi sa skrz tóny podarilo nemožné. Presvedčil malomešťanov, že na genocíde nenesú žiadnu vinu ba dokonca naznačil, že aj diktátor bol vlastne iba dobrodinec, ktorému išlo len o blaho ľudu. Pre jasnosť treba povedať, že Jochannan komponoval zásadne bez libreta a bez akéhokoľvek vzťahu k skutočnosti. Libreto, naštudovanie a celá pointa boli v moci mestského kronikára, knihovníka, historika a cenzora Juraja Lugenhafta, šesťdesiatnika telom no mladíka duchom, ktorý ženbou s jedinou dcérou starostu Biankou Picz získal neotrasiteľné postavenie medzi mestskou honoráciou.
K tej patrili ešte vdova po poštárovi  Ludolfina Pí, inak starostova sesternica z druhého kolena, ktorej prsty boli považované za jeden z najkrajších divov mesta, ďalej veliteľ hasičského zboru, veliteľ mestských strážnikov, šarha, lekárnik s trocha cudzokrajným menom, pre ktoré sa naň nejeden díval cez prsty / Jean d´ Arc á Deux Rotules /, notár, ktorého sestra založila v Kolónii nálezinec, ktorý dodával pracovnú silu všetkým trom mestským kurvincom a lekár Anton Pavlovič , ktorý sa nevedel vzdať cvikra po svojom otcovi Nikolajovi Vasilievičovi a staromódnej koženej brašne rovnako ako pijavicí, amputácií a pokusov inscenovať svoje dramatické výtvory v krematóriu, ktoré malo podľa neho jediné v meste vyhovujúcu akustiku a scénu.
Anton Pavlovič bol častým hosťom u riaditeľa gymnázia, ktorý vyzeral skôr ako pankratista s vyrezaným jazykom. Jediné slová, ktoré vyslovil povedali jeho oči ale ich jazyku nik nerozumel a tak sa pri ňom všetci cítili trochu nesvoji a tak z nervozity prechádzali podobne ako Anton Pavlovič do monológu. Ten lekárov bol žiadosťou o dodanie hercov pre jeho zamýšľané divadelné predstavenia. Divadlo si ale akosi nenašlo v meste obdivovateľov, možno i preto, že nemalo stálu budovu ale hrávalo sa na námestiach, v parku pri fontáne, ktorá nebola od Vassareliho alebo v bráne na cintorín. Jediným, kto zdieľal nadšenie Antona Pavloviča pre divadlo bol hrobár Albín Pinski ale jeho rozhovory s lekárom končili obojstrannou opitosťou, pri ktorej asistovali mestský strážnici Basta a Fidli. Ich veliteľ, nevlastný brat Jochannana Butterbroda, štyridsiatnik s tvárou dieťaťa a záľubami komára, ktorý si dal zmeniť meno na Pavol Šeol sa nikdy nezúčastňoval bežných obchôdzok. Dni trávil čítaním Suetonia pričom vedel naspamäť štvrtú a šiestu knihu, večery zase návštevami väznice, ktorej bol zároveň riaditeľom. Šepkalo sa, že tam navštevuje svoju dcéru – 13 ročnú Agátu , ktorá je vraj taká krásna, že ju otec z chlípnosti ukryl pred svetom aby sa jediný mohol tešiť jej krásou. Reči sa hovoria, a niekde sa je i chlieb. Tak či onak, Jochannan Butterbrod hral a hral až kým sa neozvali zvony všetkých troch kostolov. Vtedy vstal, vyšiel na balkón a zapálil si druhú z dvadsiatich cigariet, ktoré za deň vyfajčil.
Slnko sa predĺženými lúčmi naťahovalo nad mestečkom, padalo kamsi za obzor, ešte chvíľu a zmizlo úplne. Iba červenkastý opar na západnom horizonte naznačoval, že jestvuje aj niečo iné ako noc. V uliciach pod ním zablikali a rozsvietili sa lampy. Vyzerá to tak, že holuby už spia, povedal si v duchu Jochannan a uhasil cigaretu.

Teraz najčítanejšie