Denník N

Ako nevyšetrovať zločin – I.

Viacero hollywoodskych filmov končí happyendom, keď hlavný hrdina zaistí kľúčový dôkaz o zločine, zalepí ho do obálky a pošle prokurátorovi. Prípadne, že sa postaví pred kamery a vyrozpráva svoj príbeh.
Iste je realita aj v USA o dosť zložitejšia, na Slovensku je však možné aj to, že po takom „akte“ sa mesiace nestane nič. Možno skoro nič, možno vôbec nič, resp. niečo medzi tým.
Jednoducho polícia mesiace nezaisťuje dôkazy a zodpovední sa tvária, že je to v poriadku. Lebo je to v súlade so zákonom. A naozaj – je.

Čo sa vlastne deje po tom, ako niekto podá trestné oznámenie?

Byrokratickým jazykom by sa dalo napísať, že podnet na trestné stíhanie sa pridelí príslušnému vyšetrovateľovi, ten ho posúdi a rozhodne o ďalšom postupe.

Tým „ďalším postupom“ sa myslí hlavne to, že rozhodne, či tento podnet zamietne, lebo je zjavne „mimo misu“, alebo začne trestné stíhani, prípadne či ho posunie „priestupkárom“ alebo iným orgánom – lebo hoci možno ide o porušenie zákona, zjavne nejde o trestný čin ale možno je to priestupok, za ktorý sa dá uložiť pokuta.

Zjednodušene: vyšetrovateľ rozhodne o tom, či začne trestné stíhanie, alebo nie.
Inými slovami, či sa vec, o ktorej hovorí trestné oznámenie, bude vyšetrovať, či nie.
Až začatím trestného stíhania sa totiž spúšťa vyšetrovanie – tento moment je kľúčový, pretože až ním vyšetrovateľ získa právomoc napr. vypočúvať svedkov a získavať dôkazy.

Keď sme si urobili štatistiku „ako to šlo“ v prípadoch trestných oznámení podaných Alianciou fair-play v ostatných rokoch, tak táto fáza „posudzovania“ pri trestných oznámeniach (v prevažnej miere išlo o podozrenia na hospodársku kriminalitu) polícii priemerne trvala 208 dní. Len zopárkrát sa polícii podarilo dostať pod 100 dní, no objavujú sa tam aj čísla ako 337, 438, 660, či 748 dní.

Len zdôrazním, že ten čas znamená to, koľko polícia nevyšetrovala (nezhromažďovala dôkazy) podozrenia na trestné činy, na ktoré sme upozornili.

Ako to sľubne začalo

Korene „nevyšetrovania“ siahajú do roku 2002, keď sa Trestnom poriadku (v zákone, ktorý upravuje aj postupy pri trestnom konaní) udiala malá, no revolučná zmena.

Predtým bola podmienkou na začatie trestného stíhania „existencia skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin“. Dôvodová správa k spomínanej revolučnej novele predchádzajúci stav popisovala takto:
„V mnohých prípadoch takýto záver (t. j. o existencii skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin) nebolo možné jednoznačne urobiť už na základe samotného oznámenia, čo si vyžadovalo ešte pred začatím trestného stíhania vykonávať často veľmi rozsiahle a zdĺhavé preverovanie, ktorého podstatnú časť (v prípade, že na jeho základe bolo trestné stíhanie začaté) bolo potrebné neskôr pred tým istým orgánom opakovať.
Takýto postup objektívne viedol k nadmernému obťažovaniu poškodených a svedkov a k zbytočnému predlžovaniu celého konania so všetkými všeobecne známymi negatívnymi dôsledkami.“

Novela problém posudzovania „existencie skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný…“ vyriešila paragrafom v znení: Ak oznámenie neobsahuje skutočnosti vylučujúce, že bol spáchaný trestný činvyšetrovateľ alebo policajný orgán začne bezodkladne trestné stíhanie. Ak je oznámenie potrebné doplniť, vyšetrovateľ alebo policajný orgán oznámenie bezodkladne doplní a začne trestné stíhanie najneskôr do 30 dní od doručenie oznámenia…“

Aby nenastali pochybnosti vo výklade, dôvodová správa jasne popísala, ako to má fungovať:
„Orgán, ktorý prijme oznámenie, už len preskúma (bez vykonávania ďalších úkonov), či priamo v oznámení nie sú obsiahnuté také skutočnosti, z ktorých jednoznačne vyplýva potreba postupu podľa ustanovení § 159 ods. 1 až 3, t. j. v podstate posúdi oznámenie z formálno-právneho hľadiska.
Ak po takomto preskúmaní nedospeje k jednoznačnému záveru, alebo naopak zistí, že na rozhodnutie je potrebné obstarať ďalšie podklady, na rozdiel od doterajšej úpravy už nebude vykonávať preverovanie, ale bude mať povinnosti ihneď vydať uznesenie o začatí trestného stíhanie.
Ak podané oznámenie nebude obsahovať všetky formálne náležitosti na to, aby mohlo byť vydané uznesenie o začatí trestného stíhania, umožňuje sa, aby vyšetrovateľ v lehote najneskôr 30 dní od doručenia prvotného oznámenia tieto náležitosti zistil (ide o opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za akých k nemu došlo, aby skutok nemohol byť zamenený s nejakým iným) a vydal uznesenie o začatí trestného stíhania.“

Aj napriek v práve obľúbeným dlhým nudným súvetiam to znie jasne – ak oznámenie priamo neobsahuje to, že nejde o trestný čin, prípadne že ide o vec, ktorou sa má zaoberať iný orgán ako polícia, musí sa bezodkladne začať trestné stíhanie. Najneskôr do 30-tich dní.

Vyšetrovateľovi v podstate zostala len možnosť nechať si oznamovateľom upresniť to, čo v oznámení popisuje.
Zjednodušene – napr. keď nejaká pani v oznámení uviedla, že partia mladíkov na cintoríne robila pohoršujúce veci, mal možnosť si u nej upresniť, či videla na cintoríne pobehovať výskajúce 10-ročné deti, ktoré sa tam naháňali a oblievali vodou, alebo či niekto močil pri múre cintorína, alebo či dospelí mladí muži sprejovali po náhrobných kameňoch hákové kríže a popri tom hajlovali. Mal doplniť, o ktorý cintorín išlo a kedy sa to stalo.
Podľa toho mohol buď oznámenie odmietnuť ako zjavne neopodstatnené, alebo postúpiť na priestupkové konanie, alebo začať trestné stíhanie. A limit, do ktorého to musel stihnúť, bol 30 dní od podania oznámenia.

Predkladatelia zákona vtedy aj popísali svoje očakávania. „Navrhované vymedzenie podmienok na začatie trestného stíhania by malo významným spôsobom prispieť k skráteniu a zefektívneniu trestného konania, lebo umožňuje z neho vypustiť jednu celú doterajšiu fázu.“

Pri predstave vyšetrovateľov, ktorí po formálnom posúdení bezodkladne vydávajú uznesenia o začatí trestného stíhania, zákon ešte nariadil, aby uznesenie o začatí trestného stíhania vyšetrovateľ doručil prokurátorovi najneskôr do 48 hodín.
Zapojiť prokurátorov už do toho frmolu pred a pri písaní uznesení o začatí trestného stíhania sa zrejme zdalo zdržujúce, neefektívne a hlavne zbytočné.

Ako sa z toho procesu stala využiteľná brzda trestného stíhania?

Ako zmeniť 30 dní hoci aj na 730

Od roku 2002 sa, samozrejme, veci zmenili. Odvtedy sa prijal dokonca zbrusu nový Trestný poriadok. Citovaný kľúčový paragraf sa presunul na iné miesto, niekoľkokrát sa jemne pozmenil, no základná „konštrukcia“ začiatku trestného konania ostala rovnaká.

Z pohľadu možných prieťahov v konaní sa však udiali dve zmeny. Prvá sa zdá v podstate formálna, neškodná a nevýznamná. Pri možnom postupe pred začatím trestného stíhania vyšetrovateľovi pribudla možnosť vyžiadať si písomné podklady „od oznamovateľa alebo inej osoby alebo orgánu“ – ak zistí, že trestné oznámenie je „potrebné doplniť“ . Zdá sa, že takéto vyžiadanie si písomností by nemalo nič komplikovať, pretože má prebehnúť „tak, aby príslušný policajt mohol rozhodnúť … do 30 dní od prijatia trestného oznámenia“.

Vyzerá to fajn, lehotu 30-tich dní na posúdenie o tom, či sa začne trestné stíhanie, či nie, zákon stále ctí. Prichádza však ALE…

Druhou zmenou, ktorá nastala, bolo uvedomenie si niekoho, že tých 30 dní, o ktorých hovorí zákon, pre prax nič neznamená. Dnes nikto z vyšetrovateľov, či prokurátorov, alebo právnikov nespochybňuje, že ide len o tzv. „poriadkovú lehotu“, ktorá k ničomu nezaväzuje. Stala sa ňou tým, že na ňu v zákone nie je naviazaný žiaden ďalší postup – teda niečo, čo by sa malo udiať, ak ju vyšetrovateľ nedodrží.
Dnes tých 30 dní je teda len také nič, čo ostalo v zákone zrejme len na to, aby lepšie vyzeral a miatol laikov. Ide o akési stanovenie štandardu, koľko by to mohlo trvať.
Ale načo je taký štandard, všakže…

Pointa možnosti zneužitia je jasná.
Samozrejme, aktívnemu vyšetrovateľovi nič nebráni začať trestné stíhanie bez zbytočného odkladu tak, ako v roku 2002. Asi nikto však nepredpokladá, že všetci vyšetrovatelia sú aktívni (motiváciu nateraz nechajme bokom). Takýto „iný“ vyšetrovateľ má príležitosť v súlade so zákonom si vyžiadať nejaké písomné podklady, a potom už len trpezlivo čakať mesiace, či roky…

Body pre dôveryhodnosť polície chýbajú

Je asi zbytočné rozprávať, aký takéto „hry s časom“ môžu mať (resp. majú) dopad na dôveryhodnosť polície. Iste si viacerí dokážu spomenúť na pomaly už tradičné výzvy politikov, či vedenia polície, aby verejnosť nahlasovala korupciu a inú trestnú činnosť. Pretože bez spolupráce s verejnosťou sú možnosti polície odhaľovať istý typ trestnej činnosti citeľne obmedzené.
Veľmi nepomohlo. V rôznych prieskumoch a anketách už roky sa postoj časti verejnosti opakovane vyjadruje vetou: „Neverím, že kebyže niečo nahlásim, tak sa tomu bude niekto vážne venovať.“

Po podaní trestného oznámenia, s ktorým sa vyše roka nič nedeje, treba asi hodne optimizmu na to, aby človek veril, že „rozviazanie rúk vyšetrovateľom“ prinieslo zásadnú zmenu.

Peter Kunder
Aliancia Fair-play

*  *  *

Má len Aliancia fair-play smolu na takéto prieťahy alebo ide o skutočný problém? Čo a kto by s tým mohol prípadne niečo urobiť? Na našom blogu čoskoro zverejníme články aj na tieto témy.

Každé euro navyše vytvára možností urobiť viac práce, či urobiť ju kvalitnejšie. Ak sa chcete pridať medzi našich podporovateľov, najjednoduchšie tak urobíte na stránke fair-play.darujme.sk/aliancia

 

Finančná pomoc od individuálnych darcov je pre nás kľúčová  aj pri požadovanom spolufinancovaní získaných grantov. Projekt ‘Návrhy na zvýšenie dôveryhodnosti a vytvorenie podmienok pre dosiahnutie efektívnejšieho a rýchlejšieho postupu orgánov činných v trestnom konaní’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.

Teraz najčítanejšie