Čierna v bielom svete

Adopcia

Jej adoptívni rodičia skúšali rôzne detské domovy, od Bratislavy až po Košice, kde nepochodili. Veľakrát spomínajú príhodu, keď prišli prvýkrát do domova v Prešove a riaditeľka sa ich spýtala, či chcú biele alebo rómske deti. Vtedy jej otec pochopil, že to asi nebude až tak jednoduché a povedal si, že v tom nevidí rozdiel a nech im ukáže oboje.

Natáliinho nevlastného brata našli ako prvého. Natáliu našiel otec v izbe, keď všetky deti spali, a ona jediná kričala na celú izbu. Jej mama pôvodne nechcela dcéru, no keď uvidela Natáliu, neodolala. Natália je za adopciu veľmi vďačná. Vraví, že keby si ju jej rodičia nezoberú, alebo keby jej mama žila, zrejme by žila v osade v Sabinove, odkadiaľ pochádza a bola viacnásobnou matkou. Biologického otca nechce nikdy spoznať. Hovorí, že jej dal život a tým sa to končí. Jej babka bola ochotná sa o ňu postarať, no keď pochopila, že sa musí postarať o ďalších Natálkiných súrodencov, súhlasila s adopciou.

Škola, láska a predsudky

„Ako každé dieťa som začala chodiť do škôlky, čo bolo peklo. Prvýkrát som sa stretla s rasizmom, už v škôlke sa so mnou odmietali deti hrať. Ocina sa pýtalo jedno dievčatko, prečo je Natálka taká čierna, ocino samozrejme odpovedal, že preto, lebo pije veľa kakauka. Začala som to tiež používať, ale dlho to nefungovalo.“

Na základnej škole si musela podľa vlastných slov začať zvykať, že ju ponižujú. Hneď v prvý deň prišla domov s plačom, lebo sa bála reakcií nových spolužiakov. Mama jej vtedy dodala silu:
„Natálka, si výnimočný človek, pamätaj si to. Nikdy ťa nikto nemôže ponížiť tým, že si čierna, alebo že si cigánka, ber to ako veľký dar od mamy, ktorý si dostala a musíš so sebou niesť, že s týmto bude problém.“

Hádzali po nej banánové šupky, zatvárali ju do šatne, na wc, ubližovali jej kadejako. Zo začiatku to nevedela riešiť, pod falošnými zámienkami sa vraj vyhýbala škole aj tréningom, aby nemusela čeliť šikane. V deviatom ročníku jej spolužiak povedal, „že keď je cigánka, tak sa má obesiť, že on keby je cigán, tak sa rozhodne zabije.“

V sedemnástich sa prvýkrát zaľúbila a po rok a pol trvajúcom vzťahu sa stretla s rasizmom aj v láske.

„Môj priateľ mi povedal, že keď som cigánka, tak so mnou nemôže chodiť.“

Bolo to ťažké, Natália sa obávala, že podobný problém bude musieť riešiť pri ďalšom vzťahu znova. Po čase si však povedala, že ju to nesmie odradiť. „Povedala som si, že mu vlastne ďakujem. Naučil ma, že niekto ťa poníži, ty musíš ešte o stokrát vyjsť hore a makať na sebe a dokázať mu, že urobil chybu.“

Nový pohľad a živé knižnice

V istom momente pochopila, že sa na to díva z nesprávneho konca. V piatich rokoch začala tancovať, neskôr s Lacim Strikeom absolvovala mnoho televíznych vystúpení a koncertov, momentálne učí deti latinsko-americké tance. Povedala si: „Prečo? Ja som normálny človek, ako všetci ostatní, prečo by som sa ja mala skrývať doma?“

Veľmi jej podľa vlastných slov pomohli aj živé knižnice. Pridala sa k nim vďaka Janette Maziniovej. Priznala sa, že z prvého školenia živých knižníc vybehla s plačom, príbeh Martina Karena ju veľmi dojal.

Prvotne sa nechcela na projekte podieľať, strach z toho, že na ňu môžu čitatelia reagovať rovnako emocionálne ju vydesil. Nakoniec sa ale rozhodla, že je to správna vec. Keď zistila, že vyrozprávaním svojho príbehu môže pomôcť niekomu, kto má možno podobný problém, ale nehovorí o ňom, zmenilo jej vnímanie. Uvedomuje si tienisté stránky tejto práce, ale berie to s nadhľadom.

„Viacnásobné čítanie, je zložité. Musíte si to v hlave prechádzať stále dookola. Človek sa z toho vyrozpráva, to je dobré, ale asi by som to za iných okolností nerobila. Pochopila som však, že tie deti to fakt potrebujú. A nie len deti, ale aj dospelí ľudia, ktorí možno v sebe potláčajú niečo, s čím nie sú vyrovnaní. Podľa mňa je veľa ľudí, ktorí majú problémy v sebe a keď uvidia takéhoto človeka, tak si povedia: Ja mám ten problém, aj ona ho má, aj on aj on a vlastne sme na rovnakej lodi, len ona tú loď vedie trošku inak a iným tempom.“

Autor: Daniela Mužíková
Fotograf: Ján Skaličan

Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.

Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy menšín, ako je aj ten Natáliin, a to všetkým tým, ktorí by sa s nimi vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:

https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky

Projekt Neposudzuj knihu podľa obalu  bol podporený sumou 4049,55 eur z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009-2014. Správcom Fondu je Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation. Cieľom projektu Neposudzuj knihu podľa obalu je Posilnenie aktívneho občianstva.

www.norwaygrants.org, www.eeango.sk