Denník N

Nie si zlá babka, keď tvoje vnúča plače

To je posolstvo a ním by sme vlastne mohli skončiť. Ja ním dnes začnem.

Keď sa stanete rodičom, vždy si vyberáte, ktorý tím ste. Jednou z dilem je aj návšteva ihrísk. Buď ich milujete, alebo len pretrpíte. Alebo tretia možnosť je, že na ne pošlete babku. Babku, ktorá svoje vnúča miluje a urobí preň všetko. Len aby bolo ticho.

Milá babka,

ja viem, že miluješ svoje vnúča. Aj to prejavuješ spôsobom, ktorý ti je vlastný. Určite je napečené, navarené a ak si už z tých mladších babičiek, možno pod rúškom tajnosti bude na obed pizza z donášky. Rozmýšľaš, čím by si to svoje milované vnúča na Vianoce potešila, lebo veď už je čas sa rozhýbať. Aj ho už teraz pred prechádzkou naobliekaš, aby mu predsa zima nebola. Veď je november.

Chceš mu dopriať všetko…

…lebo ho tak veľmi miluješ. Chceš byť tou najlepšou babkou na svete. Vieš, že ňou naozaj si? Ty aj ja, hoci by som mohla byť tvojou dcérou, sme z generácií, ktoré často na to, aby vedeli, či za niečo stoja a či sú dosť dobré, potrebovali potvrdenie z vonka. Mojej generácii to však už naozaj pomaly docvakáva, že nepotrebujeme susedu od vedľa, náhodnú mamičku alebo diskutérku na internete, aby nás utvrdila v tom, že sme dosť dobré mamy. V každej chvíli. Aj v tej, kedy dieťa plače. Vieš to aj ty?

Vieš, čo znamená detský plač?

Neposielam ťa do kníh ani na výchovné instagramy. Len ti to tu tak po mojom zhrniem. Keď dieťa plače, potrebuje pomoc. Tvoju, alebo inej osoby, ktorej verí a ľúbi ju. To, že dieťa ostáva s tebou, ber ako informáciu, že si v tom momente preň najdôležitejšia bytosť. Tá bytosť, za ktorou pôjde, keď príde veľký svetabôľ. A ver tomu, že príde.

Svet človeka sa často rúca

keď nedostane, čo chce, keď sa zraní a nevie vstať, keď to proste v živote vypáli inak, ako očakáva. Život proste vie zaskočiť. Pamätáš sa na situáciu, keď ťa niekto na pošte alebo v obchode obehol? Možno si si len povzdychla nad tými ľuďmi a potom poobede sa susede posťažovala a bol kľud. Možno si hlasno okomentovala celú situáciu a každého naokolo do nej zatiahla, nech v tom proste nie si sama. Alebo si šla do priamej konfrontácie s tým, na koho si sa nahnevala. Si dospelá a máš toho veľa odžitého a teda aj vieš, ako reagovať. Ale tvoje vnúča nemá. Naozaj nemá odžité desiatky rokov. Rok, dva, tri či päť stále nie je dosť na to, aby vedelo, čo funguje a ako zvládnuť tie emócie, ktoré ním lomcujú.

Apropos, emócie,

miluješ, keď sa na teba vnúča usmieva, že? Keď robíš opičky a ono sa rehoce, že si možno aj cvrkne, a možno si aj ty, lebo veď chápeme sa, život. Ja viem, vtedy je to sveta žiť nielen dieťaťu, ale aj tebe. Skús to aj, keď bude nabudúce skrivený úsmev a následný hurónsky plač. Nemusíš situáciu vyriešiť, len tam proste pre dieťa buď. Dieťa má na svoj plač dôvod. To, že mu nerozumieš, je jedna vec. Možno dôvodu na plač nerozumie ani samo dieťa, lebo veď aj také obdobia sú. Ale prejdú. Ako aj každá emócia. Aj rehot, aj plač prejde. Ja viem, generácie silných žien, ktoré často zastávali aj otcovskú rolu, to nemali ľahké. Ale už nemusíš zastávať otca ani matku v rodine. Si babička. Môžeš si dovoliť otvoriť svoju láskyplnú náruč a byť tam pre svoje vnúča. Možno to nepôjde ľahko, ale skús to. Tvoje vnúča nebude o desiatky rokov spomínať na haldy hračiek z týchto Vianoc, ale spomenie si na teba ako na niekoho, kto mu dodal tu skvelú babkovskú iskru do života, veril v neho a bol tam vždy pre neho.

Pár tipov, ktoré aspoň vyskúšaj:

  • Vymaž zo slovníka vetu, že ,,Ale veď sa nič nestalo”. Babi, už tak familiárne. Stalo sa niečo. Naozaj sa stalo. Ak tvoje vnúča ešte nehovorí, nepovie ti, čo sa stalo. Ak aj hovorí, neprepne sa v silnej emócii do vysvetľovacieho módu a tebe to proste nemusí byť hneď jasné. Proste niečo sa stalo a vnúča na to reaguje. Nepopieraj to, povedz mu, že vidíš, že sa niečo stalo a buď tam s ním. Alebo si predstav situáciu z tvojho života. Spadla ti váza, ktorú ti daroval muž pred desiatkami rokov, znova si zakopla malíčkom o roh postele, či čokoľvek iné na pohľad ,,veď to je nič”, no teba to rozplakalo, či rozhnevalo. Fakt by ti pomohlo, keby ti niekto povedal, veď sa nič nestalo?

 

  • ,,Keď neprestaneš plakať, ideme domov”. To fakt babi? Naozaj chceš takto reagovať na to, keď vnúča volá o pomoc resp. sa ti práve zveruje s tým, že je mu ťažko? Áno, plač je informácia. Viem, môže to byť náročné unášať ho, možno aj pohľady okolia. Ver tomu, že pre našu aj tvoju generáciu to nie je niečo prirodzené, ale poď to skúsiť robiť inak. Ja ti za seba vravím, že naozaj nestrácaš nič zo svojej babičkovskej lásky, keď ostaneš na ihrisku s plačúcim dieťaťom. Len tak pri ňom, v objatí, pokojne aj nič nevraviac.

 

  • ,,Pozri sa na to dievčatko, ako pekne hocičo a ty celé zlé.” Naozaj babi? Ja viem, že asi nepoužiješ slovo celé zle. Skôr povieš nešika, pomalý, umrnčaný, nevystáty a neviem ešte aký. Vieš, len toto sú slová, ktoré keď sa opakujú dokola, majú moc. Oni sa na človeka nalepia a nejdú dať dole. Držia prilepené v mysliach ľudí desiatky rokov a bude stáť veľa námahy, aby jedného dňa tieto nálepky zišli dole. Vieš, keď je človek unavený, hladný, alebo len proste nemá svoje deň, naozaj sa mu nemusí chcieť byť medzi ľuďmi. Dieťa je človek, skús nato nezabudnúť. Aj teba by skôr pohladilo také to, že viem babi, je to naozaj ťažké, keď ťa bolia kolená a ty by si chcela za mnou behať, rozumiem ti. Tak ja pôjdem pomalšie. Ako také to, kedy ti vnúča povie, že si už stará a chromá. Expresívne, ja viem, lenže niekedy je to až neuveritelné, čo my dospeláci v návale vlastnej neistoty dokážeme z úst vypustiť.

Drahá babka, opakujem, že viem, že si vyrastala v inej dobe. Každým dňom sa však doba mení každému z nás. Nepovedz si, že veď ty si už raz taká a iná nebudeš. Poď, skús to. Svet potrebuje ľudí, ktorí vyrastali pri blízkych, ktorí v nich verili, vytvorili im bezpečný priestor na prežitie všetkých emócií a brali ich takých, akí naozaj sú.

 

Teraz najčítanejšie

Katarína Žilák

Neprestajne veriaca v silu a schopnosť človeka meniť veci k lepšiemu, s papierom zo psychológie, s láskou k dobrovoľníctvu a neustálemu vzdelávaniu, s takmer nekonečným bucketlistom a bez hanby, že niekedy emócie naozaj nejdú udržať na uzde.