Najkrajšia balada

Chcem sa ospravedlniť svojej sestre, že reagujem až dnes: Včera som sa o Teba bála…

Volám ju Mirka Žbirková…

Veľmi, veľmi mu pristala slovenčina. Odpustite ďalší, ak cítite, že mi nerozumiete.

V jeho kariére sa darilo vytvoriť spomienky na prvé počutie. V mojom prípade je to Balada o poľných vtákoch. Pamätám si aj dnes, ako mi ju otec prvýkrát pustil na magnetofóne. Bola som maličká, ale okolo mňa bolo zrazu toľko svetla ako niekde na poli…

Nejako si pamätám len dlhé roky „pauzy“ a potom som ju opäť  počula tak nečakane…

Zázrak. Peteraj jeden. Podarilo sa niečo na závisť. Takú tú blahodárnu, inšpiratívnu, fascinujúcu.

Stále, stále nemám rada Jesennú lásku. Veľmi. Ale niekedy nemusíme rozumieť básnikom, autorom, kolegom…

Ďakujem, Mirko, pretože viem, aké je krásne mať za spoločnosť umenie. Hoci sa to dokáže hodnotiť aj tým časom.

*

Nemeníš

veľmi intenzívne spomienky

na prvé počutie.

Znie poučne:

Zvon kľačí,

k čomu predbehnúť smieš.

Rýchlosť odtajňuje.

Rozpráši z krídel

väčšinu bremien.

Bez nich to nejde

na prsty z pier,

ako to chceš.

*