Denník N

Sú evanjelia vymyslené?

Na internete sa občas objaví názor, ktorý obviňuje evanjelia z toho, že sa jedná len o vymyslené, mýtické príbehy. Kto boli autori evanjelií, ako vznikali a prečo sú len štyri?

V prvom rade je potrebné vysvetliť pojem evanjelium. Slovo samotné pochádza z gréčtiny a jeho význam je, doslova, „dobrá novina/správa.“ Ich cieľom bolo zachytiť účinkovanie Ježiša Krista a jeho učenie. Každé jedno z týchto 4 evanjelií je nejakým spôsobom prepojené na apoštolov, či už priamo (ich autorom je apoštol), alebo nepriamo.

Žáner a autor(i)

Žáner evanjelií je antický bioi. Jedná sa o rozdielny štýl ako moderné biografie. Treba si uvedomiť, že v antickom svete bol papier cennou komoditou, za ktorú sa platili dobré peniaze. Preto nebolo bežné spisovať iné veci ako tie, ktoré sa považovali za veľmi užitočné. Často  bolo cieľom týchto dokumentov nie len informovať o niekoho živote, no aj vzdelávať či poučovať. Naratív bioi nie je nutne chronologický, čomu zodpovedá aj štýl rímskeho historika Suetoniusa (autor De Vita Caesarum – biografie 12 rímskych cisárov). Keď teda vieme, čo za žáner môžeme očakávať, poďme sa pozrieť na ich historickú spoľahlivosť, no je potrebné spomenúť perspektívu kresťanov.

Kresťania vnímajú ako Bibliu ako „Slovo Božie,“ čo potvrdzuje aj dokument Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum (3. kap. 11:17-20):

„…majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi. Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily, no on účinkoval v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo on sám chcel.“

Nejedná sa teda o diktát, ale o vieru, že Biblia, vrátane evanjelií, nemá protirečenia či chyby, keďže je inšpirovaná Bohom. Skeptik by mohol vytiahnuť tisíc očividných protirečení, no tým sa budem venovať nabudúce, keďže ich vysvetľovanie by zabralo oveľa viac, než len jeden blog. Pri najhoršom sa na evanjeliá môžeme pozerať ako na súbor historických dokumentov so zázrakmi, ktoré v antike neboli ničím zvláštnym v historických dokumentoch. Existujú však nejaké dôkazy, že sa na evanjeliá môžeme pozerať ako na spoľahlivú históriu?

Autenticky historické

V prvom rade vieme, kto boli autori. Tertullian okolo roku 200 n.l. píše v diele Proti Marcionovi o 4 autoroch evanjelií (Matúš, Ján, Marek, Lukáš). Svätý Irenej, žijúci v tom čase vo Francúzsku, nám zasa okolo roku 180 podáva rovnakú informáciu. Klement Alexandrijský opäť ponúka rovnaký zoznam 4 autorov a to isté dosvedčuje aj Muratoriho kanón, fragment pôvodne datovaný okolo roku 170. Posledným dôkazom by mohol byť zachovaný úryvok Papiasa z Heriopolisu, ktorý spomína evanjelium podľa Marka. Ak na mapu Stredozemného mora položíme jednotlivé miesta, v ktorých títo ľudia žili a pôsobili, zistíme, že sa nachádzali v každom jeho kúte. Klement v Alexandrii (Egypt), Irenej vo Francúzsku, Papias v Anatólii (dnešné Turecko) a Tertullian  v Kartagu (dnešné Tunisko). V takomto prípade padá akékoľvek podozrenie o dohodnutej konšpirácii autorov evanjelií – bolo by nepredstaviteľné, aby sa „konšpirátori“ celého Stredozemného mora tajne stretávali a dohadovali si detaily, najmä nie v Rímskej ríši v 2. a 3. storočí. Tiež sa nezachoval žiaden dokument, ktorý by autorstvo 4 evanjelií pripisoval niekomu inému než Matúšovi, Markovi, Lukášovi a Jánovi.

Ako druhý dôkaz môžeme považovať prítomnosť zahanbujúcich skutočností ako zapretie Petrom, útek apoštolov a pod. Ak by si niekto vymýšľal históriu a na nej chcel postaviť svoje náboženstvo, prečo ho nepostaviť na čo najlepšom vyobrazení charakterov? Prečo ponechať takéto „trápnosti,“ ak sa naozaj nestali? Po tretie, v evanjeliách nájdeme znalosť zvykov židov v 1. storočí, rímskeho spôsobu daní, lodných ciest v Stredozemnom mori a pod., čo podčiarkuje fakt, že evanjelia dobre opisujú historické zvyklosti. A po štvrté, a posledné, boli napísané v rozumnom časovom období od udalostí, ktoré opisujú.

Ako ale vznikli tieto evanjeliá? V prvom rade sa formovali ústnou tradíciou. 99% ľudí v antike nevedelo čítať, preto bolo dôležité šíriť udalosti ústne. Aj Ježiš na konci evanjelia podľa Marka (16:15) apoštolom vraví: „A povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ Taktiež mohli existovať aj spísané zvesti o tom, čo sa udialo. Lukáš na začiatku svojho evanjelia píše:

„Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili.“

Je rozumné teda predpokladať, že sa z tohto ústneho kázania a prvých písomných opisov stali evanjeliá. Tie sa čítali v miestnych cirkvách a boli nimi akceptované, ako ich nazýva Justinus v prvej polovici 2. storočia, ako „memoáre apoštolov.“

Synoptický problém

Veľký prekrývanie sa v tom, čo hovoria evanjeliá, nájdeme v podobe Synoptického problému. Synoptický znamená „jedným okom“ či „jedným pohľadom“ a označuje to značné prekrývanie sa medzi evanjeliami podľa Lukáša, Matúša a Marka. Cca 76% evanjelia podľa Marka nájdeme v Lukášovi aj Matúšovi, pričom unikátne udalosti tvoria ~35% evanjelia podľa Lukáša a ~20% evanjelia podľa Matúša. Každý z nich opisuje rovnaké udalosti, no z iného pohľadu. Preto sa objavuje otázka: Aký je medzi týmito evanjeliami vzťah? Ako boli tieto evanjeliá sformované?

Existuje viacero hypotéz na vysvetlenie toho, prečo tieto evanjeliá zdieľajú toľko spoločného. Najstaršou je tá od sv. Augustína. Ten tvrdí, že najprv vznikol Matúš (evanjelium podľa Matúša), tak Marek a následne Lukáš, ktorý ich doplnil. Väčšina akademikov však v dnešnej dobe uvažuje za najpravdepodobnejšiu hypotézu, že prvý vznikol Marek, tak Matúš a, opäť, Lukáš. Najzaujímavejšou je hypotéza o spoločnom zdroji Q (z nemeckého Quelle – zdroj). Q je hypotetický zdroj spoločných učení Ježiša Krista, z ktorého čerpajú spoločne všetky evanjeliá. Proti tejto hypotéze stojí fakt, že žiaden dokument o Q nikdy nebol nájdený a nikde ho nikto nespomína. A teraz už k jednotlivým, ľudským, autorom a ich evanjeliám.

Anjel, Lev, Vôl a Orol

Matúš bol apoštolom Ježiša Krista a bývalým vyberačom daní/mýta pre Rimanov, čo bola, v tom čase, pre židov ponižujúca práca, ktorú židia považovali za zradu ľudu. Tradične je považovaný za autora tohto evanjelia, hoci sám seba opisuje v tretej osobe, čo niektorí antickí historici zvykli robiť (napr. Jozef Flavius). Jeho evanjelium je datovane medzi rokom 60-85. Dôvodom toho je predpoveď zničenia chrámu, kvôli čomu ho niektorí historici zvyknú zaradiť po dátume zničenia chrámu (rok 70). Je však možné, že sa jednalo o naozajstnú predpoveď, keďže ani pre človeka v tej dobe by nebolo také ťažké predstaviť si vyvrcholenie nepokoj v tamojšej Judey. Ďalej sa toto evanjelium silno zameriava na farizejov – triedu kňazov v židovstve úzko spätých s chrámom, ktorí by v Judey po zničení chrámu nemali takú moc a vplyv. Toto evanjelium sa totižto zameriava na kresťanov na Blízkom východe a opisuje Ježiša ako nového Mojžiša.

Marek bol cestovným spoločníkom apoštolov Petra a Pavla (Skutky apoštolov 12:25). Jeho evanjelium je historikmi datované medzi rokmi 50 až 70, keďže nespomína proroctvo o zničení chrámu. Témou tohto evanjelia je vyobrazenie Ježiša ako pravého Božieho Syna so silným zameraným na rímskych kresťanov, bývalých pohanov, ktorý o židovstve nemuseli veľa vedieť. Aj to je dôvod prečo má celé toto evanjelium „akčný“ podtón – voľne previazaná zbierka príbehov silne zameraných na Ježiša. Preto aj mnoho veršov začína v štýle „a vtedy sa udialo…“ či „a nasledovalo…“

Lukáš bol „milovaný lekár“ Pavla a jeho cestovný spoločník (Kol 4:14). Datovanie evanjelia je niekde medzi rokmi 60-80. Lukášovo evanjelium je veľmi detailne vzhľadom na fakt, že bol lekárom. V Skutkoch apoštolov, ktorých je tiež autorom, sa často stretávame s mnohými faktami a detailmi, ktoré potvrdzujú ich historickú autenticitu. Napr. opisujú vyhnanie židov z Ríma za cisára Klaudia okolo roku 41, o čom iné historické dokumenty toho času mlčia. Evanjelium samotné bolo zamerané na kresťanov, ktorý konvertovali z pohanstva, teda prevažne Grékov a Rimanov. Témy evanjelia opisujú spásu pre všetkých, roly žien v spáse a Kristovho uzdravovania všetkých chorých.

Posledné evanjelium je Jánovo. Tu je jazyk použitý v evanjeliu značne odlišný od ostatných a aj myšlienky v ňom sú hlbšie a premyslenejšie než v ostatných troch. Za autora je tradične považovaný Ján apoštol (Jn 21:20). Existuje aj proti názor, že autor bol iný Ján Krstiteľ (nemýliť s tým v evanjeliách), ktorý zachoval pôvodne učenia a spísal ich. Možný dátum vzniku je pomerne otázny a je v rozmedzí rokov 60-90. Pôvodný názor bol rok 150, no nález Rylandského papyrusu z roku ~120 v Egypte túto teóriu položilo, keďže už v tomto období existovali kópie evanjelia. Bolo určené pre židov, ktorý konvertovali na kresťanstvo, keďže sa sústreďuje na Slovo – Boha/Božiu „myseľ,“ ktorá sa stala človekom. Opisuje „povahu“ Boha (tri Božie osoby) a 7 „znakov“/zázrakov (chodenie po vode, uzdravenie slepého od narodenia, atď.) Božskej podstaty Ježiša.

A čo apokryfy?

V poslednom rade netreba zabúdať na apokryfné evanjeliá. Jedná sa o evanjeliá, ktoré sa objavili hlavne v minulom storočí vďaka ich (znovu)objaveniu v podobe zvitkov na Blízkom východe. Prečo neboli tieto evanjelia uznané ako kanón, ktorý sa používal? Prvý dôvod je ten, že ich kresťanské komunity nepoužívali, naproti tomu boli 4 evanjeliá používane naprieč celým Stredozemným morom. Ďalej je téma týchto evanjelií. Mnohé z nich sú gnostické (Gnosticizmus – zbierka náboženských presvedčení siahajúcich pred časy Ježiša Krista, ktorá zažila najväčší rozmach v 2.-3. storočí po Kristovi vo forme kresťanských a židovských siekt). Napr. evanjelium podľa Tomáša je úplne odlišným textom od ostatných evanjelií a to nie len formou akou je napísané, ale aj Ježišom, ktorého opisuje. Po tretie, a možno najzvláštnejšie pre moderného človeka, sa nepovažovali za anonymné evanjeliá. Teda v ich textoch nájdeme explicitne vyjadrenie, že ich písal Peter, Tomáš, Ján, Mária Magdaléna, atď. Zrazu sa objavujúce nové evanjeliá obrazne „smrdeli“ kresťanom asi rovnako tak, ako keby v dnešnej dobe prišiel niekto s doposiaľ neobjaveným rukopisom Winstona Churchilla, ktorý by historické udalosti pomenil k nepoznaniu. Práve pseudo-anonymita pôvodných 4 evanjelií a ich korelácia s tradíciou, ktorá sa ústne šírila medzi kresťanmi tej doby, umožnila odmietnutie týchto apokryfných evanjelií.

Na záver o spoľahlivosti

K dnešnému dňu máme k dispozícii cca. 20 tisíc kópii častí Nového Zákona (Dr. Craig Bloomberg), pričom prevažujú evanjeliá – rozsahom od fragmentov po všetkých 27 kníh Nového Zákona. Kópie v gréčtine, latinčine, koptčine, aramejčine, staroslovenčine, atď. Nemenil sa ich význam počas rokov? Nestratili sa pôvodné udalosti? Máme cca až 4 tisíc variácii naprieč všetkými prekladmi! Lenže variácie sú prevažne gramatické – koniec slova, jeho skloňovanie a pod. Menej ako 1% všetkých rozdielov a variácií sú iné ako gramatické! A aj v takomto prípade sa v lepších bibliách stretneme s anotáciami, ktoré tie rozdiely vysvetľujú, hovoria o rôznych možných významoch daného slova a pod. Máme teda dobrý dôvod spoliehať sa na to, že pôvodné znenia evanjelií jednotlivých autorov sa nám zachovali v pôvodnom význame.

Vieme teda, že evanjeliá sú spoľahlivé historické dokumenty, pričom poznáme, s malými variáciami, ich pôvodný význam. Teraz už len zistiť, či to, čo opisujú, je pravdou.

Teraz najčítanejšie

Ján Čegiň

Študujem PhD v IT, zaujímam sa o filozofiu náboženstva, históriu, apologetiku a teológiu. Konštruktívna kritika a slušná diskusia vítané. Najskôr ma zastihnete na e-maily, keďže FB nepoužívam.