Aby sa naše deti s nami nerozviedli

Janka počúvala od svojej mamy počas celého detstva, že je nemožná, že nič nevie, že všetko čo chytí do rúk, pokazí. Napriek tomu si trúfla ísť na strednú školu s maturitou a aj keď jej mama neustále pripomínala, že na maturitu nemá, zmaturovala.

Už na strednej škole Janka po  stupňujúcich sa výčitkách mamy odchádzala z domu. Najskôr na hodinu, potom na dve, potom na celý deň, neskôr aj na noc, víkend. Po maturite si zobrala pár svojich vecí a odišla žiť s prvým mužom, ktorého stretla. S mužom, ktorý jej povedal, že ju potrebuje, že bez nej nevie žiť, že keď od neho odíde, niečo si urobí,… Čudujete sa Janke? Ja nie. Mama áno a už ju nechce vidieť.

Martin vyrastal s mamou, ktorej duševné zdravie bolo ohrozené už za mladi. Jeho otec si z nej urobil terč posmechu, katalyzátor svojej osobnej frustrácie a boxovacieho panáka. Keď otec od rodiny odišiel, bolo pre Martinovu mamu ešte ťažšie poradiť si so životom a s rodičovstvom. Svojich rodičov už nemala, sestra žila ďaleko a viedla svoj vlastný život, pre svoju sestru robila, čo vedela cez telefón a sem tam návštevou. Martinov otec si založil novú rodinu, posielal peniaze na striedačku – koľko si zmyslel. Mama so svojím invalidným dôchodkom a opakujúcou sa životnou únavou sa ocitala vždy medzi prvými prepustenými z práce. Rodina trpela chronickým nedostatkom peňazí, neustálou potrebou pomoci iných, dlhodobým stresom a nejasnou víziou budúcnosti. Mama ani nedovidela na potreby svojho jediného syna. Tak veľmi potreboval vrúcnosť, ktorej nebola schopná. Už dávno sa uzavrela do svojho sveta. Keď Martin dospieval, hanbil sa za matku i otca, za to ako a kde žijú. Svoju frustráciu dával najavo nadávkami, vyhrážkami, braním peňazí matke a niekedy jej bitím. „Nenávidím ju a hanbím sa za ňu,“ opakuje dvadsaťročný a „chcel by som mať inú rodinu,“ dodá. O otcovi už nepovie nič. Je možné, že za krátky čas od svojej mamy i otca odíde a už nikdy sa neobzrie. Čudujete sa?

Lenka vyrastala v pokojnom rodinnom prostredí až do času, keď sa jej rodičia rozviedli. Zostala žiť s mamou, ktorá „zahorkla“, stratil sa jej úsmev z tváre aj nežné slová pre dcéru. Otec sa v jej živote už neukázal – ani vlastne nevedela, či by to chcela. Keď si po rokoch Lenkina mama našla nového muža, doma bolo viac rodinného tepla, mama žiarila. Ale partner matky si dovoľoval vstupovať do Lenkinej izby bez zaklopania a dotýkať sa jej, aj keď nechcela. Vyhrážal sa jej, že môže odísť a oni budú samy a s málom peňazí. Raz to Lenka mame povedala, ale mama jej neverila a tak Lenka ušla. Ešte chvíľu bývali spolu, ale dôvera medzi nimi sa stávala hmlou. Lenka tesne pred osemnástkou otehotnela so svojím spolužiakom. Povedala to mame, a tá jej odporučila prerušenie tehotenstva. Lenka už domov nikdy neprišla, dieťa „dala“ na adopciu. Keď som ju po rokoch stretla, vravela, že má partnera a spolu vychovávajú jeho dcérku – o jej dieťati mu nevravela, s matkou v kontakte nie je a nechce byť.

Janka, Martin aj Lenka sú skutoční. A vonkoncom nie jediní. Ocitla som sa s nimi  ja a moji kolegovia na cestách ich životom. Ocitli sme sa v ich krajine, kde vládne prázdnota  – vo vzťahoch a aj v sebaláske. Tá krajina je plná zúfalstva, bezmoci a straty nádeje, že to môže byť inak. Ako pomáhajúci profesionáli musíme nachádzať nesmierne veľa síl a dlhodobého času podoprieť ich, aby vládali ďalej.  Nikto z nás im nenahradí to, čo hľadali a ďalej hľadajú. Obdivujem ich.

Naučili ma, že každý túži po tom istom. Po VZŤAHOCH s tými najbližšími. Nič nové, že?

Chcú od života v týchto vzťahoch oveľa viac. Veria, že si to zaslúžia, že to je možné aj pre nich. Túžia po nenahraditeľnej a nevyčísliteľnej špeciálnej hodnote v takýchto vzťahoch.

Každý ju môže nazvať inak, mňa to vracia ku konceptu vzťahovej väzby a liečbe ranej traumy, na ktorej sú vystavané odborné služby organizácie, v ktorej už viac než 22 rokov pôsobím.

Ak VZŤAH rodič a dieťa existuje, o tom čo bude, rozhodne jeho HĹBKA a miera psychického bezpečia v ňom. V zásade nič nové, všetko nám už povedali generácie našich vlastných predkov a tiež odborníkov z oblasti psychológie či neurovedy (J. Bowlby,  M. D. Ainsworth, Z.Matějček, B. D.Perry  a ďalší).

Všetko nám už povedali a napísali. Môžeme to čítať dookola a vzdelávať sa v tom (napr. tu: https://vztahovavazba.navrat.sk). Haldy kníh, výsledky výskumov ani skvelé prezentácie či videofilmy stačiť však nebudú. Je to ako prečítať si všetko o kozmických raketách a potom si myslieť, že už doletím na Mars.

Preniesť všetky tie dobré vzorce od predkov, múdre slová od odborníkov do praktického života vyzerá niekedy ako najťažší projekt. Ale čo keď MAŤ HLBOKÉ a BEZPEČNÉ VZŤAHY s najbližšími je  najdôležitejší projekt života každého jedného z nás?  A ak je to najpodstatnejšie, tak do toho treba dať všetko, či?

Myslím na Janku, Martina a Lenku a cítim obrovskú krehkosť ich sŕdc a mám úctu k ich životom.

Vidím ich pred očami a cítim ich veľkú moc – odovzdať nám odkaz, ktorý máme dekódovať.

Predstavme si, že by  sme žili v krajine, kde sa s nami môže teraz narodené dieťa o 15-18 rokov rozviesť. Čo budeme robiť  a nerobiť najbližšie roky, aby sme tomu predišli? Čo urobíme, ak sa to predsa začne diať? O koho sa oprieme? Ktoré naše terajšie vzťahy budú pre nás také hlboké a plné bezpečia, že sa o ne budeme môcť práve vtedy oprieť? Čo urobíme dnes a zajtra v týchto vzťahoch, aby to tak bolo?

Ak som dobre porozumela tomu, čo mi Janka, Martin a Lenka, moji predkovia, aj odborníci z oblasti psychológie či neurovedy chceli povedať, tak mať hlboké a bezpečné vzťahy a starať sa o ne je mať vlastne plán B pre našu budúcnosť. Keď sa život vyvinie inak, ako sme si predstavovali. Keď bude náročnejší, ako sme boli pripravení. Vtedy budú hlboké a bezpečné vzťahy kľúčové, aby sme našu rolu rodiča „ustáli“. A nielen rolu rodiča.

Dana Koníček Žilinčíková –poradkyňa a terapeutka, supervízorka, koordinátorka centra Návratu v Banskej Bystrici