Doktor Smrť mení ordinačné hodiny

Takto podvečer som pri srdci pocítil jemné pichnutie, a ešte keď sa k tomu pridal aj kašeľ, objednal som sa ku špecialistovi, o ktorom sa hovorí, že vylieči všetky choroby. Vraj neexistuje neduh, s ktorým by si nedokázal poradiť a ordinuje 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Recenzie som síce nenašiel žiadne, ale chýry o jeho schopnostiach ma zaujali. Termín som dostal hneď, čo som sa objednal.

„Klop, klop!“

„Je otvorené, vstúpte,“ ozvalo sa zvnútra.

Privítal ma milý úsmev, bystré oči a výborná nálada. V stroho zariadenej ordinácii sa vynímala obrovská kartotéka zoradená podľa rokov narodenia. Prekvapilo ma, ako je možné, že jeden doktor zvládne také množstvo pacientov.

„Dobrý deň, ako vám pomôžem?“

„Pichlo ma pri srdci, tak som radšej prišiel.“

„Dobre ste urobil. Sadnite si a povedzte mi, čo vás trápi.“

Nasledovala spŕška upresňujúcich otázok ako „Kedy ste pocítili pichnutie prvýkrát? Stáva sa to často? Cítite tlak na hrudníku?“ atď.

„Teraz sa vyzlečte sa a ja si popočúvam vaše pľúca. Zakašlite prosim.“

Zakašlal som.

„Zakašlite ešte raz a poriadne.“

Zhlboka som sa nadýchol a vyšlo zo mňa prekvapivé Chrrrrr….

„To už bolo lepšie, ale potreboval by som od vás, aby ste zakašľal najlepšie ako viete. Pre takého chlapa, ako ste vy to určite nebude problém,“ snažil sa ma doktor vyhecovať.

Nafúkol som sa ako balón a len čo som začal vydychovať, v ústach som pocítil niečo divné. O sekundu na to som zakašľal ako tuberák a na stole predo mnou pristála krv, moja krv.

„Výborne, presne tak ako som predpokladal,“ prekvapil ma doktor. Až doteraz sa celý rozhovor niesol v príjemnej atmosfére, ale pohľad na vlastnú krv ma zneistil.

„Pán doktor, čo mi je? Veď ja vykašliavam krv! Dá sa to liečiť?“

„Áno, áno, je to klasický prípad bežnej a najrozšírenejšej choroby. Volá sa Život. Hlavne sa nemusíte báť. Všetko dopadne dobre.“

„Život? To akože tento život? Robíte si zo mňa srandu?

„Nie, nerobím. Hlavne sa ukľudnite, všetko bude v poriadku. O pol hodinku už bude po vašich problémoch,“ dodal s úškrnom na tvári.

„A to ma ako chcete vyliečiť? Predpíšete mi na to niečo?“

„Nooo… existuje veľa liekov, ale doteraz sa nám osvedčil liek značky Čas.“

„Čas ako liek? Pán doktor, prestávam rozumieť tomu, čo hovoríte,“ začal som mať o jeho metódach pochytnosti.

„Nič sa nebojte. Nepovedal som vám, že si s vašou chorobou poradíme? Dávkovanie je veľmi jednoduché. Vo vašom prípade to vidím na 10 až 15 dávok.“

„Keď to hovoríte vy, tak dobre. Čiže o dva týždne budem fit?“

„Bavíme sa o minútach. O 10 až 15 minút budete mať po starostiach. Už vás nikdy nič nebude bolieť. To vám viem sľúbiť.“

V tom momente ma pri srdci pichlo opäť. Silnejšie ako predtým a bolestivejšie ako naposledy. Hneď som sa pozrel na doktora, v ktorom som hľadal pomoc. Čakal som, že mi niečo pichne, alebo že zavolá sanitku, alebo spraví hocičo, jednoducho hocičo. Jediné, čo som však našiel bol úsmev na jeho vychudnutej tvári. Hneď som pochopil, že naordinovaná liečba začala účinkovať a ďalšie pichnutie bude definitívne. Aj doktorova veľka kartotéka dostala zmysel. Nebola zoradená podľa dátumu narodenia, ale dátumu smrti. A zatiaľ, čo som sa od bolesti zvíjal na zemi, Doktor Smrť do nej založil další spis. Ten môj.

Už som nemal ani štipku sily na to, aby som sa pozviechal a zmenil krivku svojho osudu. Kŕče ustáli, pesnička v rádiu dohrala a jediné, čo som ako-tak počul bol Doktor Smrť, ktorý sestičke kázal, aby objednala viac čiernych vriec a zmenila ordinačné hodiny, lebo v čakárni sedí čoraz viac pacientov. Ale to už na dvere klopal ďalší z nich.

„Klop, klop!“

„Ráčte vstúpiť!“