Denník N

Aj s malým klubom sa dá robiť veľká muzika

Mnohí, skôr narodení máme v pamäti množstvo spomienok na doby minulé, keď sme boli nútení svoje potreby spojené so smädom a hladom po hodnotnejšej hudbe a kinematografii uspokojovať všelijako pokútne a oveľa ťažšie, ako naši rovesníci za železnou oponou. O problémoch s verejným stotožňovaním sa so žánrami a hudobnými idolmi, napodobňovaním ich imidžu, má každý pamätník svoj vlastný kvetnatý a niektorí aj bolestný príbeh.

Taká bola totižto doba. Doba temna, roky cielenej normalizácie, šedivosti a kultúrnej uniformity. Komunistický režim nenávidel inakosť, hudobnú farebnosť, odchýlky a akúkoľvek alternatívu. Subkultúry, ktoré sú prirodzenou súčasťou modernej spoločnosti, nemali podľa strojcov socialistickej spoločnosti právo na existenciu. Prosto zavadzali. Kým v západných demokraciách narážali iba na nepochopenie zo strany starších generácií, na východ od železnej opony boli aj terčom totalitného režimu.

Bolo preto pochopiteľné, že v ČSSR sa kontrakultúra, ktorá je v normálnych pluralitných podmienkach prirodzeným protestom proti dominantnej masovej kultúre, menila aj na politickú opozíciu, a preto bola často cieľom štátnej represie. Tzv. československá závadová mládež musela akoby bojovať na dvoch frontoch konfliktu. Na jednej strane to bol konflikt medzigeneračný, na druhej stáli represívne zložky štátostrany.

Historické bádanie po roku 1989 mnohé tieto zápasy zdokumentovalo. Kompaktnejší obraz tohto obdobia dotvárajú aj mnohé literárne, filmové, autobiografické a beletrizované reminiscencie. Nedávno k nim pribudla aj novinka z vydavateľstva Artforum. Jej autorom je Maroš Pavúk – zakladateľ breznianskeho hudobného klubu Bombura, ktorý je najstaršou baštou nezávislej hudobnej scény na Slovensku.

Jeho zbierka poviedkových spomienok s názvom Bluesman v koberci je milým dielkom o detskom resp. tínedžerskom vzdore, resp. o objavovaní hudobného až existenciálneho vkusu, a s tým spojeným nepochopením zo strany normalizačných štruktúr a ich aparátčikov.

Jeho texty sú výstižné, vypointované a hlavne veľmi autentické. V ponovembrovej literatúre by som jeho prozaický počin zasadil niekde na stred medzi kontroverzné a pre mňa s odstupom času až vulgárne… a bude hůř od Jana Pelca a Občanský průkaz Petra Šabachu, čo je podľa mňa novela mierne patetická a na téme parazitujúca.

Bluesman v koberci je autobiografická malá kronika človeka, ktorý od detstva hľadal dobrú hudbu, túžil po nových hudobných a kultúrnych podnetoch, no pritom narážal na nepochopenie okolia a lokálnych predstaviteľov normalizačného režimu. Autor zlepovaním svojich spomienok, na relatívne malom priestore, vytvára celkom kompaktný obraz o tom, ako fungoval česko-slovenský underground v 70. a 80. rokoch 20. storočia.

Maroš Pavúk je priamym svedkom dezintegračného procesu, keď underground vytváral lokálne ohniská, ostrovy pozitívnej deviácie, a tak prevádzkoval kultúru podľa vlastného vkusu, úplne nezávisle od tej normalizačnej a totalitnej moci. Jeho participácia na tvorbe kontrakultúry však po roku 1989 zďaleka neskončila. V 90. rokoch 20. storočia, na vlne trhovej ekonomiky vytvára nezávislý kultúrny priestor, kde zase na niekoľko rokov naráža na iné sociálno-patologické prejavy transformačného procesu.

Pre politických predstaviteľov malomesta a väčšinu obyvateľov bol jeho klub iba čudné miesto zvláštnej a hlučnej hudby. Na jeho sen o slobodnom priestore útočili tiež hrubokrkí násilníci, ktorých hudobné poznanie ustrnulo na piesňach skupiny Elán. Autorove rozprávanie je však napriek všetkým prekážkam, príbehom vytrvalosti a invencie, a tiež dôkazom, že akákoľvek nepriazeň je vždy skôr výživným substrátom, než herbicídom kultúry.

Maroš Pavúk: Bluesman v koberci, Artforum, 2021

Teraz najčítanejšie