Denník N

…aby sa to vedelo:

Bol tam od prvej minúty, nehľadel na osobné riziko. Od prvých chvíľ vedel, že toto je výzva nášho života.

dnes skoro ráno nás opustil  človek, ktorý mal nebyčajné nadanie a veľkú lásku k ľuďom aj tejto krajine. Každý jeho priateľ môže vydať iné skvelé svedectvo a ani tak sa neposkladá celý obraz tejto osobnosti.

Za seba chcem v tento okamih dosvedčiť, že bol to on, Eugen, kto ma ako disidenta a kuriča presvedčil, že stojí za to sa zblížiť so svetom mladých „dreveničiarov“ (Huba a spol.), hoci aj tí pochádzali zväčša zo zámožných rodín, bývajúcich v elitnej štvrti mesta. Eugen bol v tom ich prostredí osobitnou autoritou (aj so slávnymi  hubármi , básnikom Vladom Bednárom a humoristom Julom Satinským). Ako si ľahko každý zistí v jeho filmárskej a scenáristickej tvorbe, Eugen Gindl bol jedným z prvých tvorcov (ak nie úplne prvým?) , ktorý u nás nastolil problém ochrany prostredia a priniesol tému limitov rastu konzumnej civilizácie. Na rozdiel od mnohých, Eugen sa nebál ani tzv. politizácie zeleného aktivizmu. Podporoval , ak v prostredí ochranárov začala pôsobiť protirežimná skupina.

Eugen bol mojou hlavnou pomocou pri redigovaní a písaní publikácie Bratislavy/nahlas (1987). Okrem redakčných prác (kde nezanedbateľne pomohla aj Gaba Kaliská) bol autorom niektorých kľúčových kapitol, napr. kapitoly o Petržalke. Nikde sa tým ale nevychvaľoval – s úsmevom po rokoch znášal aj to, že si jeho zásluhy za Bratislavu/nahlas privlastňovali celkom iní… aj takí, čo nenapísali ani riadok.

Bol to on, Eugen, ktorý po vydaní Bratislavy/nahlas bez zaváhania čelil výsluchom a zastrašovaniu ŠtB a napriek nim sa v nasledujúcich dvoch rokoch  stal  jedným z kmeňových autorov ďalších ochranárskych publikácií, kritizujúcich režim.

V novembri 1989 sa naplno dal k dispozícii Nežnej revolúcii. Stal sa  členom revolučného Koordinačného výboru VPN. Bol tam od prvej minúty, nehľadel na osobné riziko. Od prvých chvíľ vedel, že toto je výzva nášho života.

Eugen Gindl pomáhal tvoriť scenáre, aj obsah tribún v revolučných dňoch. Neskôr bol nápomocný pri tvorbe  obsahu politiky hnutia VPN, patriac k tým nemnohým, čo vo VPN doslova dreli. Do sídla VPN , Mozartovho domu, prichádzal ráno ako jeden z prvých a bol tam aj v neskorú noc, či skoré ráno. Revolučné noviny išli vďaka Eugenovi a jeho tímu (aj vďaka novátorskému dizajnu Mira Cipára!) doslova na dračku. V decembri 89 som mal česť vymenovať ho za prvého šéfredaktora periodika Nežnej revolúcie, Verejnosť. Denník Verejnosť bol impulzom nie iba politickej, ale aj kultúrnej a civilizačnej zmeny. Jeho vplyv a význam nie je podnes zhodnotený.

Eugen Gindl sa nevytŕčal, hoci sa osvedčil aj pri každom verejnom prejave, alebo televíznej diskusii. Zakaždým sa prejavila jeho triezvosť a schopnosť formulovať. Kto chce, ľahko si to overí v záznamoch povestného Štúdia Dialóg, ktorého sa opakovane zúčastnil.

Potom, čo vybudoval denník Verejnosť, prenechal svoje dielo iným a po prvých slobodných voľbách odišiel z politiky. Ale nikdy nerezignoval na svoju, našu víziu, že aj v tomto kúte sveta môže vzniknúť a udržať sa sloboda, moderná , solidárna spoločnosť a hodnotná kultúra.

Bol to preto zákonite on, kto založil a šéfoval prvé vskutku kvalitné liberálne periodikum OS (fórum občianskej spoločnosti), ktorého pozíciu podnes nič nazaplnilo. Bolo to v rokoch mečiarizmu a OS dala vtedajšej mladej generácii všetko, čo im totalitný ani mečiarovský režim nedovolil spoznať o súčasnom politickom myslení, aj o dejinách 20. storočia. Gindlova OS, to boli otvorené okná do Európy a sveta. A podobným oknom bol aj ďalší úspešný projekt „Stredoeurópske noviny“, ktorého slovenská verzia vychádzala  pod jeho vedením počas 5 rokov ako príloha denníka SME, a tiež príloha troch ďalších veľkých denníkov krajín V4. Aj toto Gindlove okno do krajín V4 dnes citeľne chýba – hoci sa situácia vo V4 dramaticky zmenila a týka sa nás to … nič ako Stredoeurópske noviny nemáme. Škoda.

Šírku talentu Eugena Gindla ilustruje jeho divadelný debut : už pred takmer desiatimi rokmi predvídal, že v novej vlne slovenského vývoja sa kľúčovým slovom stane slovo korupcia. Jeho Karpatský thiller (2013) vyvolal prudké reakcie medzi oligarchami, jeden sa dokonca chcel so SND a hlavnou predstaviteľkou  súdiť. Sprvu sa chcel so SND súdiť aj nadnárodný gigant, ktorý tunajšiu korupciu využíval – no napokon namiesto súdnej žaloby poskytol SND na hranie Karpatského thrilleru sponzorstvo. Predstavenie bolo vyhľadávané počas štyroch divadelných sezón (!). V neskorších rokoch zaujala mladých divadelných avantgardistov (Debris Company) poézia Eugena Gindla, čoho výsledkom je multižánrové predstavenie WOW (2021), ktoré sa malo v SND konať práve dnes, kedy píšem tento smutný, bilančný text.

Eugen Gindl patril ku generácii sixties, ktorá sa bytostne zaujímala o filmovú a televíznu tvorbu. Napísal mnohé recenzie, hlavne ale písal scenáre … hoci pred Novembrom mnohé z nich uviazli pre cenzúru nedokončené, alebo neodvysielané. Vidieť sa dali až po r. 1989, lenže to už kvôli zásadnej zmene pomerov boli pre diváka neaktálne. V tomto zmysle sa stala televízna a filmárska tvorba Eugena Gindla obeťou doby. Až dnes, kedy už od zlomu uplynuli tri desaťročia, sú Gindlove filmárske , televízne a rozhlasové diela opäť veľmi zaujímavé, okrem iného aj preto, že nesú silné témy presahujúce z čias normalizácie do dneška (ekológia, zneužívanie moci, korupcia, a pod.).

Za mnohé jeho dokumentárne scenáre spomeniem : Smetisko (1980) Chuť vody (1982) Právo na minulosť (1988) Čistička hrdzavých sĺz (1977), Hĺbkový rekord (1986), Ťažké plechovky… (1980) , Malebná cesta dolu Váhom (1983). Let bocianov/roaming (2005). Vidno tu, že už od  70.rokov sa intezívne zaoberal vtedy celkom novou, environmentálnou tématikou.

Eugen Gindl spolupracoval s vynikajúcimi režisérmi dokumentárneho žánru (napr. Ján Fajnor, Fero Fenič…). Za svoj významný projekt hodnotil E.Gindl dokument o prvom filmárovi na území Slovenska, Eudardovi Schreiberovi (Grimasy Friederiky Schullerovej, réžia Ján Šuda, Marek Šulík, 2015), na ktorom pracoval ako scenárista, aj v ňom účinkuje.

Za veľké filmové projekty spomeniem scenáre filmov „Vynes na horu svoj hrob“ (1979, r. Jozef Zachar) a film „Keď hviezdy boli červené“ (1989, r. Dušan Trančík), ktorý sa dostal do užšieho výberu na Berlinale 1990. V oblasti filmovej a televíznej tvorby spolupracoval s Jánom Pirohom, Martinom Hollým, s Ladislavom Kabošom, Martinom Hanzlíčkom a niekoľko Gindlových televíznych scenárov realizoval aj Stanislav Párnický. Podielal sa aj na scenári debutu režiséra M.Repku „Návrat bocianov“ (2007).

Eugen Gindl svojimi významnými autorskými exkurzami do literatúry, filmu, do politického a verejného života ako aj do divadla, zanechal všade nezameniteľné stopy. Ovplyvňoval, prichádzal s novými výzvami, nachádzal  nikým nevychodené cestičky. Predsa ale jeho domovským žánrom ostala reportáž… Ale nie bežná. V novinárskej brandži sa dokonca už udomácnil pojem „gindlovská reportáž“. Neopakovateľne ju predviedol napr. v knihách ako „Zaživa v Tramtárii“ (2020), „Svetobežník bez pasu“ (2018), „Neznáme Slovensko“ (1992), „Piknik na lietajúcom koberci“ (2005), alebo  „Čelom vzad, ozvena“ (2015).

Na osobitnú knihu by vydalo, ak by sme chceli pripomenúť, o čom všetkom boli tisícky jeho glos a komentárov, ktoré písal od zániku cenzúry pre všetky tunajšie periodiká, (najmä ale pre SME). Odrážajú sa v nich pochybnosti novej doby, ale obsahujú aj mnohé heuristické momenty. Gindl nie iba opisoval, ale aj predvídal zákruty našej cesty za slušným štátom a demokraciou.

Eugen Gindl bol vždy hladným po poznaní. Preňho bol život nie len „trvalým sviatkom“, ale aj jednou dlhou, zaujímavou cestou, pri ktorej sledoval kraj a ľudí s láskavou pozornosťou, akú v sebe majú iba tí vzácni ľudia, ktorým nikdy nič nezovšednie. Po stretnutiach s Eugenom ostával pocit –  aj v neznámych –  že hovorili s niekým blízkym a mladým. Odrazom tejto špecifickej, gindlovskej reflexie bytia, sú brilantné dielka ako „Koloman Sokol“ (2020), „Moje mesto“ (2014), alebo „Two up“ (2006).

Zvláštnosťou Gindlovej porevolučnej dráhy bolo, že v pohode aj nepohode doby odmietal akékoľvek tzv. lukratívne ponuky a ostával šéfredaktorom málo známeho periodika Kozmos. Vyše 32 rokov dokázal nie iba  viesť, ale aj  ekonomicky udržať časopis, popularizujúci vedy o vesmíre a ľudové hvezdárstvo.  Nie je to nič bežné. Inde okolo nás podobné časopisy po pádoch režimov zanikli, iba Gindlov Kozmos prežil.  Eugen  mu dodal kvalitu, takže si v Kozmos-e  našiel svoje aj celkom „nevesmírny“ človek. Ťažko povedať, akú bude mať teraz budúcnosť? Dúfajme, že prežije… Eugen by si to iste prial.

……………………………………………….

Podkrovná redakcia Kozmosu, aj s priľahlou krčmou, boli – rovnako ako samotný Eugen Gindl –  novodobými ostrovmi pozitívnej deviácie. Nejakú dobu dobrácky šéfredaktor ubytoval v redakcii dokonca grafika, ktorý prišiel (tuším pre rozvod) o byt. Dôsledkom boli roky, kedy redakcia páchla konzervami, ktoré si dotyčný ohrieval… ale aj to sme zniesli a napokon sa grafik odsťahoval.  Roky a desaťročia plynuli, ale v redakcii KOZMOS-u sa menilo len máločo. Bolo to oko hurikánu, jediné pokojné miesto v nervóznom hlavnom meste chaotického, začínajúceho štátu. Vysedené staré kreslá, málo denného svetla, všade noviny a knihy… hovorieval som mu, že jeho redakcia je poslednou  kotolňou Slovenska…

Celých tých vyše 30 rokov sme sa tam stretali a debatovali, (a isteže, nie iba tam) –  ale teraz si ani za svet neviem spomenúť, či sme hovorili aj o konci života a smrti. Asi nie. Smrť s Eugenom neladí, vždy  bolo okolo nás toľko živého a aktuálneho!
Dnes ráno nás Eugen predišiel do večnosti. Odišiel preskúmať ozajstný kozmos, aj to, či a o čom pozemskom tam ešte má zmysel hovoriť…?

Jemu sa otvoril nekonečný priestor, ten náš, malý slovenský, sa zmenšil.
Odpočíval, priateľ môj, v pokoji. Ďakujem Ti za všetko to dobro, za trpezlivosť a za vzácne priateľstvo. Spomienka na Teba mi pomôže dôjsť aj tú moju cestu …

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.