Denník N

Legenda o jazdcoch a priateľoch od Gejzu Vámoša

Hovorí sa, že čitatelia Gejzu Vámoša sa delia na dve skupiny. Tí, ktorí jeho knihy majú radi a tí, ktorí ho nepochopili. Aby sa rady druhej skupiny rozrástli do čo najväčších počtov, ktosi prezieravý a múdry kedysi zaradil medzi „povinné čítanie“ na niektorých školách Editino očko. Aj vďaka tomu sa čitatelia ani nedostanú k iným knihám, hoci ako odrazový mostík k dielu tohto autora by poslúžila oveľa lepšie dlhšia novela Jazdecká legenda.
Dej knihy je jednoduchý. Štvorica lekárov je pridelená na polročný vojenský jazdecký kurz. Lekári, ktorí nie sú nadšencami jazdy vedia, že v prípade, že budú musieť nastúpiť, čaká ich nepríjemná skúsenosť. Kým v ich predchádzajúcej praxi sú pánmi celej situácie, v jazdeckom areáli sú ako v inom svete, o čom svedčia už ich prvé reakcie:

– Pozrite sa, pozrite, – tahali ich za kabát Marhuľa, – pozrite sa na tú beštiu.
Z maštale vyrazil krásny koník. Hnedák s čiernymi mohami, čiernou temperamentnou hlavou a výrazným, divým pohľadom. Obzeral sa dozadu do maštale – a keď videl, že ho koniar nalseduje, kričí a chce ho zaviesť naspäť, mykol zadkom, až tak zasvišťalo, napol sa – a hajde s vetrom opreteky po rozľahlom dvore kasárne. Priamo k štyrom doktorom.
– Beda nám, teraz nás pošliape ako chrústy, – nariekal Marhuľa a skrýval sa za ostatných. Ani tí si nedali dvakrát povedať a ozlomkrky bežali za ohradu, a vôbec sa pritom nestarali, že tam vhupli až po kolená do hnoja…

Komické udalosti, pri ktorých sú naši jazdci iba okrasou na chrbtoch koní sa striedajú jedna za druhou a okrem toho sa nájde aj miesto na výsmech armády, ktorý sa viac približuje cynickej Hlave XXII, ako k Švejkovskému humoru.

Chlapi celý týždeň nerobili nič iné, len ohromnými štetcami mazali, natierali kone na dvore kasárne. Natreli na ne veľa kilogramov hypermangánu a efekt bol ohromujúci. Koňstvo päťdesiateho pluku malo skvelú hrdzavú uniformu. Pán plukovník Pskatschek sa niesol ako Napoleon. Každý mu gratuloval a spomínalo sa skoré povýšenie na generála. Mali ho povýšiť hneď v tej veľkej radosti a nečakať na daždivé dni budúceho týždňa, ktoré dokázali, že hypermangán nie je o nič trvalejším farbivom, pokiaľ ide o jednoliatosť, než hociktoré iné. Keď však kone umývali, chceli priviesť do pôvodného stavu, ukázalo sa predsa len natoľko trvanlivé, že len tak nepopustí a udržalo nemožný výzor konstva ešte dlhé týždne. – Zaujímavá, rozhodne zaujímavá kombinácie farieb! – konštatovala vyslaná komisia, ale zato kone pluku ešte tri mesiace nemohli na ulicu. Márne radil pán Piskatchek, aby ich znovu a sústavne natierali. Nik ho neposlúchol a kone bledli tri mesiace…

V celej tejto komickej a niekedy aj šialenej situácii víťazí priateľstvo lekárov, ktorí dokážu prekonať okolnosti do ktorých boli hodení.  Vámoš aj napriek komike, irónii a veselým príhodám zaklincuje svoj román komentárom hodným majstrov nihilizmu. Prvé vydanie vyšlo v roku 1932 so skvelými ilustráciami Jaroslava Vodrážku. Škoda, že ďalšie vydania (aj to najmodernejšie) ilustrácie vynechali.

Ak chcete spoznať „iného“ Gejzu Vámoša, prečítajte si knihu Jazdecká legenda, alebo si vypočujte rozhlasovú hru v archíve RTVS.

Igor Čonka
OZ Zabudnuté knihy
www.zabudnuteknihy.eu

Teraz najčítanejšie