Denník N

Piaty týždeň v Oxforde: Písanie jednej eseje mi trvá tri dni

V Oxforde vôbec nemáme ústne skúšky. Teda, minimálne v mojom programe sme hodnotení na základe toho, čo napíšeme do eseje. Esejí máme naplánovaných pomerne veľa – jednu až tri každý týždeň. Niekedy mám pocit, že nerobím nič iné, iba dávam dokopy detailné osnovy, ktoré potom štylizujem do súvislého textu. Avšak akokoľvek náročné tvorenie esejí je, môže to byť zábava, keď ma človek správny prístup. V dnešnom blogu opíšem ako pri písaní zvyčajne esejí postupujem ja.

No ale najprv treba objasniť, čo to tá esej vlastne je. V Krátkom slovníku slovenského jazyka som našla takúto definíciu: „Esej je umelecky podaná úvaha o filozofických, umeleckých alebo vedeckých otázkach.“ Myslím, že tento stručný opis pomerne presne vystihuje to, o čo sa v Oxforde každý týždeň snažím. I keď, teraz keď nad tým premýšľam, neviem, či je na mojich esejách niečo umelecké. Píšem ich vždy tak objektívne ako len môžem. Mám ale silný pocit, že od vedeckej eseje sa umeleckosť neočakáva.

Cieľom každej eseje je odpovedať na otázku. Študentom v Oxforde zadávajú esejové otázky ich tútori.  Napríklad, posledná otázka od Fernanda, môjho tútora na predmet Mozog, znela takto: „Ako dokážeme nájsť zväzok kľúčov v taške bez toho, aby sme sa do nej pozerali, iba za použitia rúk?“ V mojom college (St Hilda’s) sme spolu štyri prváčky biomedicíny. My štyri máme tie isté témy esejí, lebo máme rovnakých tútorov a rovnaké tutoriály. Biomedici na iných collegoch majú iných tútorov a tak majú zadané iné otázky. Myslím, že mám veľké štastie na tútorov. Kamarátka z Magdalen College sa mi sťažovala, že dostávajú esejové otázky len pár dní pred deadlinom. Ja ale napríklad viem témy všetkých esejí na tento semester už od prvého týždňa. Je to obrovská výhoda, lebo si môžem vopred naplánovať, kedy sa čomu budem venovať.

Zvykl som si každý týždeň písať dve eseje – prvú v pondelok, utorok a v stredu a druhú v štrvrtok, piatok a sobotu. Áno, písanie jednej eseje mi trvá tri dni. Väčšinu toho času ale zaberá výskum. Na začiatku školského roka sme mali krátky seminár o tom, čo sa od nás pri písaní esejí očakáva. Oficiálne by sme mali stráviť 10 hodín čítaním kníh a článkov na danú tému, 2 hodiny brainstormingom a tvorením osnovy a iba jednu hodinu samotným písaním. Ja sa tohto odporúčania snažím držať.

Prvý deň vždy minimálne 5 hodín študujem učebníc o téme, ktorú mám zadanú. To, aké učebnice použijem, je len na mne. Na výber ich tu máme veľmi veľmi, čo je niekedy stresujúce, lebo nestíham čítať všetky. Naši tútori nám odporúčajú iné knihy ako prednášajúci. V online zozname odporúčanej literatúry sú zase iné publikácie a o tom koľko rôznych kníh sa o konkrétnej oblasti biomedicíny dá nájsť v knižnici ani nehovorím. Vždy sa snažím použiť minimálne dva, tri rôzne zdroje, aby boli moje eseje komplexnejšie. Počas čítania kníh si rovno robím poznámky. Veľa esejí je na témy, z ktorých sme už mali prednášky. Na takéto eseje je ľahšie pripraviť sa, lebo už mám základ, na ktorom môžem stavať. Prednášky ale vedia aj zmiasť. Napríklad tento týždeň nám jeden profesor odporúčal naštudovať si asi 50 strán z jednej 50-ročnej učebnice. Potom celú prednášku spomínal, koľko chýb tá učebnica obsahuje a prečo by sme nemali veriť tomu, čo v nej čítame.

Druhý deň písanie esejí pozostáva opäť z čítania. Čítam, čítam, čítam a píšem poznámky. Ku koncu dňa si začnem chystať osnovu. Do osnovy v bodoch zahŕňam všetko to, na čo nechcem v eseji zabudnúť.  Zameriavam sa iba na obsah – to, o čom budem písať a nie to, ako to vložím do súvislých viet. Do osnovy vždy zapájam minimálne dva dôkazy – stručné opisy experimentov, ktoré podporujú moje tvrdenia. Oxford kladie veľký dôraz na výskum. Polovicu prednášok niekedy tvoria iba grafy z rôznych štúdií, ktoré ukazujú, ako sme prišli na to, o čom sa učíme. Myslím, že oboznamovanie sa s experimentami druhých vedcov je skvelou prípravou na vlastný výskum.

Na tretí deň  a záverečný deň ma čaká prepísanie mojej osnovy do súvislého textu. Okrem toho kreslím obrázky a diagramy, ktoré do eseje prikladám.  Niekedy mám problém s tým, že sa zaseknem pri jednej vete a prepisujem ju aj  30-krát, kým sa mi páči. Tým sa automaticky pretiahne čas, ktorý potrebujem. Začínam si ale zvykať na to, že si nastavujem časovač na 60 minút a snažím sa esej napísať v takomto obmedzenom intervale. Myslím, že na koncoročných skúškach budeme mať na každú esej iba 40 minút, tak už sa musím na to pripravovať.  Za 60 minút stíham napísať medzi 1200 a 1500 slov. Odporúčanie je napísať medzi 1000 a 2000 slov, čiže sa pohybujem v rámci normy.

Všimla som si, že čím menej sa sústredím na to, ako píšem, tým sú moje eseje lepšie. Problém s kvalitou esejí je ale ten, že na Oxforde nás učia len čo písať, nie ako písať. Viem teda približne čo má byť obsahom našich esejí. Nikto mi ale nikdy nepovedal, ako eseje štrukturovať. Čo vložiť do úvodu? Ako začať nový odsek? Ako písať tak, aby sme neodbočili od témy ale zároveň aby sme neunudili čitateľa k smrti? Ako zostrojiť jasné a ľahko zrozumiteľné vety? Na to musíme prísť sami. Ja mám tú výhodu, že som písala eseje už v rámci strednej. Čiže približne viem, ako by mala dobrá esej vyzerať. Mám sa ale ešte veľa čo učiť.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrej podpore Slovákov som od októbra tohto roku začala študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Som tu preto, aby som sa naučila viac o epigenetike a moderných výskumných metódach.  Snívam o tom, že po ukončení môjho štúdia sa budem podieľať na vývoji nových terapií pre chorých pacientov z rôznych kútov sveta. Cez tento blog by som chcela postupne zdokumentovať svoj študentský život v Oxforde. Možno sa mi takýmto spôsobom podarí pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).