Denník N

Sebapoškodzovanie je trochu ako závislosť, hovorí mladá žena so psychickými ťažkosťami

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Len 24-ročná Linda si v živote prešla peklom. Zažila domáce násilie, vlastný rozvod a pod vplyvom negatívnych životných okolností u nej prepukla bipolárna porucha spojená s bulímiou a sebapoškodzovaním. V rozhovore hovorí: „Stále som v procese hľadania sa a nachádzania svojho vnútorného zmierenia s minulosťou a so mnou samotnou. Ale konečne som šťastná. Stále bojujem s bipolárnou poruchou, ktorú nemôžem úplne vyliečiť, no sebapoškodzovanie mám oveľa viac pod kontrolou.“

Kedy si po prvý krát siahla po niečom ostrom, aby si si ublížila?

Moje prvé sebapoškodzovacie metódy boli škrabance. Doma sme to mali náročné a teraz už viem, že som sa týmto spôsobom snažila ventilovať emócie. Nie je to ten najlepší spôsob, ale iný som nepoznala a toto bola najrýchlejšia cesta, ako uniknúť psychickej bolesti. Mala som 12 rokov, možno aj o čosi menej, keď som prvýkrát siahla po žiletke.

Pamätám si, že si niektorí spolužiaci na základnej škole všimli moje jazvy, ale nič nepovedali. Jeden spolužiak sa na mňa so strachom pozrel. Dodnes si pamätám jeho výraz tváre a to zahanbenie, ktoré som cítila. Postupne sa to iba zhoršovalo.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Čo sa dialo u vás doma?

Celé detstvo som mala problémy s otcom. Bol chladný, niekedy agresívny. Už ako 8-ročná som vedela o jeho milenke a snažila som sa chrániť mamu. Tesne pred ich rozvodom som videla, aký bol k nej hrubý. Bála som sa ho. Neskôr, keď som bola v prvom ročníku na strednej škole, mi mama povedala všetky podrobnosti, pretože som potrebovala vedieť všetko. Doteraz ľutujem, že som sa to dozvedela.

Od toho momentu sa môj stav rapídne zhoršoval. Postupne u mňa prepukla bipolárna porucha a moje myšlienky na sebapoškodzovanie sa vrátili. V tom období mala moja mama priateľa, ktorý občas nevedel kontrolovať svoje výbuchy zlosti. To mi pripomenulo otca, preto som sa od strachu asi rok každý deň zamykala v izbe hneď po príchode zo školy. Nejedla som, ani som nebola schopná ísť do obývačky a byť s maminým priateľom v jednej miestnosti. Plakala som na zemi a vtedy som opäť siahla po žiletke, no rany boli tentokrát hlbšie.

Keď sa situácia po čase upokojila, prestala som s tým. Vrátilo sa to až pred pár rokmi, keď som si prechádzala vlastným rozvodom. Dá sa povedať, že v tých najťažších situáciách, ktoré úplne nezvládam, do toho vždy spadnem. Sebapoškodzovanie je trochu ako závislosť.

Ako sa u teba prejavuje bipolárna porucha?

Začalo sa to depresívnymi epizódami už vo veľmi skorom veku, neviem však popísať, kedy presne. Veľa som spávala, trápila ma únava, veľký smútok, až to prešlo do fázy, kedy som nechodila ani na záchod. Bežne som mávala zatiahnuté závesy, bolievali ma oči pri akomkoľvek svetle, smútok sa striedal s prázdnotou a ja som deň čo deň katatonicky ležala a čas pre mňa prestal existovať.

Na prvé mánie si živo spomínam. Úplne som prestala spávať, všetko som triedila a upratovala. Mala som neskutočne veľa nápadov, trysk myšlienok, nevedela som však nič poriadne dokončiť. Bola som ako na drogách. Mánia sa u každého môže prejavovať trochu odlišne. U mňa sa prejavuje hlavne neskutočnou obsesiou poriadku, triedením, vyhadzovaním, nakupovaním v sekáčoch, bláznivých nápadoch, no najmä nedostatkom spánku. Spomínam si, že som asi 2 roky počas manických epizód verila , že ja spánok nepotrebujem. Že som akási výnimočná bytosť, ktorú Boh poslal na zem. Občas som mala pocit, že mám aj výnimočné schopnosti, ktoré nik iný na zemi nemá. Dosť som frčala na fantasy príbehoch.

Dnes sa mi skôr objavujú depresívne a zmiešané epizódy, čo je stav, kedy sa v tom istom čase vyskytujú príznaky depresívne aj manické. Som smutná, úzkostná a zároveň môžem mať obrovské množstvo myšlienok, ktoré mi bežia hlavou v jednej chvíli, rýchlo a nezrozumiteľne rozprávam, no nedokončím ani jednu vetu. Stále mám však záchvaty plaču, prázdnoty, zúfalstva. Jednoducho zmixujte depresiu a mániu dohromady a dostanete túto podivnú epizódu, v ktorej sa človek stráca oveľa viac ako pri tých dvoch protipóloch osobitne. Vtedy je aj riziko samovraždy oveľa vyššie, u mňa teda určite. Dokonca môžem povedať, že v každom záchvate sebapoškodzovania som prežívala zmiešanú alebo depresívnu epizódu.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Spájalo sa ti sebapoškodzovanie niekedy so samovražednými myšlienkami?

Áno, ale nie vždy. Na samovraždu som myslela už na základnej škole. Na strednej to bolo oveľa intenzívnejšie. Rok po maturite som musela byť hospitalizovaná, pretože som vedela, že ak nebudem pod dohľadom, tak spácham samovraždu. Bola som odhodlaná odísť z tohto sveta, no malý kúsok vo mne túžil žiť, a tak som to povedala mojej psychiatričke. Ešte v ten deň som ležala na akútnom oddelení psychiatrie v mojom rodnom meste.

O niekoľko rokov som na samovraždu znova myslela veľmi intenzívne pri už spomínanom rozvode. A tak ako predtým, aj tentoraz som bola hospitalizovaná, bolo to so mnou veľmi zlé. Mala som silnú manickú epizódu, a všetky lieky som začala zapíjať alkoholom, aj keď som predtým vôbec celé roky nepila. Čudujem sa, že som pri nástupe na oddelenie nenafúkala. Bola som úplne mimo reality.

O polroka na to som mala opäť veľký záchvat sebapoškodzovania a myšlienok na samovraždu. Tentoraz som to však ustála a bolo to zároveň posledný raz, čo som si ublížila. Myslím, že tie myšlienky nikdy neodídu, no viem ich kontrolovať a už viac neovplyvňujú môj život. Najmä odkedy mám pod kontrolou aj epizódy v rámci bipolárnej poruchy.

Ako veľmi sa počas tých rokov stupňovalo tvoje sebapoškodzovanie?

Začalo to škrabancami, ktoré zmizli po niekoľkých týždňoch. Neskôr som sa povrchovo rezala žiletkou na rukách aj nohách. Postupne boli jazvy zase o niečo hlbšie a hlbšie. Najhoršie som bola na tom vtedy, keď tie jazvy boli vhodné na zašívanie. No ja som s tým nikam nešla. Iba raz som v záchvate a strachu išla na pohotovosť, keďže bola bližšie ako úrazovka. Odtiaľ ma vyhodili, ani sa nepozreli, či krvácam. Ostala som v úplnom šoku, držiac si gázu na krvácajúcej ruke. V tej chvíli som jednoducho sklamane išla domov a čakala som, kedy sa to zahojí. Trvalo to mesiac aj viac. Doteraz tam mám veľkú jazvu.

Od toho dňa som začala záchvatom úzkosti, paniky a pocitmi viny prepadať viac. Začala som sa páliť cigaretami, doslova som ich na sebe hasila. Niekedy som si tiež trhala vlasy, búchala päsťou do steny alebo sa hrýzla. Tiež som mávala bulimické záchvaty, kedy som sa z pocitu viny trestala tým, že som všetko jedlo musela ísť vyvracať. Raz som si v zlosti veľmi nepekne doškriabala hrdlo kefkou na zuby. Hrdlo mi opuchlo tak, že som opäť skončila na pohotovosti, pretože som pár dní vykašliavala krv a zle sa mi dýchalo. Tvárila som sa však, že je to len silná angína z prechladnutia.

Čo si cítila, keď si si ubližovala?

Keď som videla, ako mi tečie z rúk krv, na malú chvíľu som necítila zdesenie ani strach. Bola som pokojná, skôr prázdna a cítila som úľavu, že to všetko trápenie konečne pominie. Ale ono sa vždy po hodine vrátilo. Nič sa nezmenilo. Bolo to len horšie, pretože som mala nutkanie to spraviť znovu a ublížiť si ešte viac v nádeji, že tentoraz to určite zaberie ako náplasť na moju boľavú dušu. Je to akási forma trestu. Vyrastala som s vedomím, že trest je to, čo si zaslúžim. Že nech sa stane čokoľvek, je moja vina. S tou mám obrovský problém, no dnes už vidím východisko. Pochopila som koreň tohto môjho problému a začala ho riešiť.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Ovplyvňuje bipolárna porucha tvoje sebapoškodzovanie?

Určite, no nesúvisí s ňou na sto percent. Moje sebapoškodzovanie začalo ešte pred prvou manickou epizódou. Avšak s kolísaním epizód je to ťažšie. Naposledy, keď som tomu prepadla, bolo obdobie okolo môjho rozvodu. Pred ním aj po ňom. Epizódy sa mi extrémne striedali, zažívala som ťažké stavy derealizácie a depersonalizácie, sebaobviňovania, trýznenia seba samej a jediné potešenie som nachádzala v bolesti. Upokojovalo ma to viac ako všetky stabilizátory, antidepresíva, antipsychotiká, benzodiazepíny a hypnotiká dohromady. Ale iba na malú chvíľu.

Vtedy som si veľmi uvedomovala, že akonáhle som mala obdobie remisie, toto nutkanie zmizlo. A keďže mi bolo v remisii oveľa lepšie, mojou prioritou sa stalo sa v nej udržať čo najdlhšie. Jednoducho som si povedala, že ak budem naozaj na sebe pracovať a liečiť sa, môže sa mi podariť žiť plnohodnotne mimo zariadení psychiatrickej liečebne s prácou, v spoločnosti. Skrátka žiť tak, ako som si to vždy predstavovala. Naplno.

Akým spôsobom si na sebe pracovala?

Aby sa mi polepšilo, musela som pravidelne užívať lieky, dodržiavať istý spánkový režim, obmedziť alkohol na minimum, učiť sa dopriať si oddych a hovoriť o všetkom, čo ma trápi, nič v sebe nedusiť.

Čo ti najviac pomohlo pochopiť tie záchvaty, pri ktorých si si ubližovala?

Po rozvode som si uvedomila, že som bola vo vzťahu s rovnakým mužom ako bol môj otec. A že manžel mi ubližoval a manipuloval so mnou presne tak, ako otec s mojou mamou. Asi rok mi trvalo, kým som sa z celého toho vzťahu dostávala. Za ten čas som aj s pomocou psychológa prišla na to, kde to všetko začalo, prečo som ostávala v toxickom vzťahu, prečo som sa nechala zmanipulovať. Niesla som na sebe všetku vinu, aj za veci, ktoré so mnou vôbec nesúviseli. Takto sme sa v rámci psychoterapie dostali do minulosti a môjho detstva.

Stále som v procese hľadania sa a nachádzania svojho vnútorného zmierenia s minulosťou a so mnou samotnou. Ale konečne som šťastná. Stále bojujem s bipolárnou poruchou, ktorú nemôžem úplne vyliečiť, no sebapoškodzovanie mám oveľa viac pod kontrolou. Pevne verím, že sebapoškodzovania sa dá zbaviť, respektíve dostať ho pod kontrolu. No musíte si prejsť procesom liečby, ktorý vás z toho nesprávneho vnímania vlastnej sebahodnoty postupne oslobodí. Vždy tu bude tá myšlienka, spomienka na to, aké je jednoduché tento spôsob rýchlej úľavy aplikovať na rôzne ťažké situácie. No teraz už vidím, že existuje množstvo iných spôsobov, ako spracovať silné emócie. Pre každého platí niečo iné.

Keď ma prepadne nutkanie si ublížiť, dám si ihneď ľadovú sprchu, hoci aj oblečená. Veľmi mi pomáha sa vyplakať a nebyť v tej chvíli sama, zavolať blízkemu priateľovi a aj o polnoci ísť za ním, aby som sa odreagovala, prípadne požiadať niekoho, aby ihneď prišiel za mnou.

Myslím, že na začiatku je dôležité pochopiť, prečo si niekto ubližuje. Potom treba hľadať spôsoby, ako tomu predchádzať a ako to spracovať, keď už taký záchvat nastane. Dôležité je nájsť si svoj vlastný spôsob a tempo uzdravovania. A taktiež vyhľadať odbornú lekársku aj psychologickú pomoc. Bez nej by som bola ja sama stratená.

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Text: Ivana Kriek

Jazyková korektúra a fotografie: Klára Kusá – IG

Odborná korektúra: Matúš Alexander Lavrík

Respondentka si želala zostať v anonymite, jej meno sme zmenili. Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.