Denník N

Ako sa chrániť pred konšpiráciami

Nikdy predtým konšpirácie tak veľmi nehýbali spoločnosťou a nebolo tak dôležité hovoriť o konšpiráciách – o tom ako vznikajú, ako ich rozlíšiť a ako sa pred nimi chrániť. A v neposlednom rade, prečo sú tak príťažlivé a ako im nepodľahnúť…

Náklonnosť veriť konšpiráciám prvý krát opísal psychológ Serge Moscovici v roku 1987 a do odbornej praxe ju zaviedli v roku 2014 Roland Imhoff a Martin Bruder. Mohli by sme byť v pokušení predstaviť si či predpokladať, že niekto bude viac podliehať konšpiráciám a ľahšie im podľahne. Skutočnosť je však taká, že uveriť konšpirácií môže prakticky každý človek. Nikto nie je voči nim imúnny. A do istej miery je to prirodzené. A tak, aj keď sa nám to nepáči, miesto ohŕňania nosom nad inými, musíme sa hlavne zamyslieť sami nad sebou. Čo urobiť preto, aby sme sa nestali obeťou konšpirácie. Podkladom pre skúmanie konšpirácií nám bude kniha Falšovaná pravda.

Konšpiračná terminológia

V súvislosti s konšpiráciami sa často používajú rôzne pojmy ako konšpiračné príbehy, konšpiračné mýty , viera v konšpirácie, konšpiračná ideológia, či konšpiračná mentalita. Skúsme sa na ne pozrieť bližšie.

Konšpiračná teória. V skutočnosti nie je teóriou vo vedeckom zmysle slova. Vedecká teória stojí na predpokladoch a podlieha overeniu. A je možné ju zopakovať (overiť).

Konšpiračné príbehy okrem toho, že majú príbeh, tento príbeh sa nedá overiť. Ten plán na jednej strane nie je dosť tajný na to – aby sme o ňom vedeli a na strane druhej je dosť tajný (záhadný) na to – aby sa dal overiť. Táto (konšpiračná) teória sa preto overiť nedá.

Konšpiračný mýtus je niečím, čo je hlboko zakorenené v spoločnosti. Ak sa pozriete do minulosti, ľudia verili na víly, vodníkov, či čarodejnice. Všetko sú to postavy, ktoré majú v kolektívnom podvedomí / alebo u značnej skupiny ľudí pošramotenú povesť. Dnes by sme to vtiahli na utečencov, migrantov, ale aj Rómov a osvedčením „evergreenom“ sú židia. Pri mýtoch je dôraz na dôveru, nie dokázateľnosť a rozumové argumenty. Dôvera toho, kto to hovorí a pošramotená povesť niekoho, komu ľahko možno niečo „prišiť“. Tu ešte do hry vstupuje aj identita väčšej skupiny. Napríklad rokmi overené presvedčenie na Slovensku prijaté s materským mliekom – že Maďar = nepriateľ.

Konšpiračná ideológiamentalita hovoria o sklone jedinca veriť konšpiráciám. Na jednej strane máme schopnosť konšpirácie niekoho osloviť a na strane druhej ochotu jedinca ju prijať. Podľa psychológov ide o istú osobnostnú črtu. Preto často platí, že kto verí jednej konšpirácií, často verí aj ďalším. Ale skôr než podľahnete pýche, nejakú tú konšpiráciu môžeme nájsť u každého človeka. Takže ostaňme radšej pri zemi. A s o tou väčšou ľudskosťou pristupujme k niekomu, kto uveril konšpirácií. Nie sme na tom o moc lepšie.

Konšpiračný príbeh

Na úvod by nám pomohlo, keby sme sa pokúsili zamyslieť nad konšpiračným príbehom. Konšpirácia má príbeh, to je ten dej a plán za tím – nič sa nedeje len tak. V tomto prípade ide o tajný plán, ktorý je dosť málo tajný na to, aby sme o ňom vedeli a dosť veľa tajný na to, aby sme o ňom vedeli viac. Vždy som si myslel, že tajné je to, čo vie len pár ľudí, ideálne dvaja. No a tu to môžu vedieť aj milióny, ale je to „tajné“. V tejto podobe je to podozrivé. Je zrejmé, že hlavným cieľom je vystrašiť. Preto o tom vieme, ale nie dosť.

Existencia tajného plánu by sama o sebe nebola dostatočným motívom. Musí byť v hre niečo, čo je naozaj veľké a dôležité. Váš sused môže mať v pláne kúpiť záhradu, ale je to prakticky významné len pre neho. Ak by však išlo o pozemok s jediným prístupom k vode široko ďaleko, už by to bolo dôležité a priťahovalo pozornosť. Konšpiračné príbehy sa spájajú vždy s niečím veľkým, ako sú prírodné katastrofy, tragédie, nešťastia, ale aj choroby. Môžete si spätne všimnúť, koľko teórií sa vyrojilo pri rôznych problémoch a často pritom boli protichodné.

Ďalším dôležitým prvkom konšpirácie je zlý úmysel. Vždy tu je niekto, prípadne skupina ľudí, ktorí sa spriahli proti ostatným a chcú niečo urobiť / získať na úkor iných. Okrem toho, musí ísť o ľudí, ktorí majú – aspoň sa usudzuje že majú takú moc. Preto aj v súčastnosti sa tak často za sprisahaním hľadajú politici, finančníci, tajné spolky, alebo určité skupiny obyvateľstva. Taký Fero z Hornej Dolnej asi ťažko spôsobí svetovú krízu a slovenskí politici môžu akurát tak dopatlať ďalší zákon a x krát ho novelizovať. Bez úspechu. Toto pravidlo však neplatí vždy. Môžete si spomenúť na príklady z histórie, kedy za príčinu problému bola označená úzka skupina ľudí, prípadne jeden človek. A nasledoval pogrom, alebo stretnutie pri hranici.

Takže scenár konšpirácie je nasledovný – je tu niekto, kto to spôsobil, kto má zlý úmysel a koho konanie spôsobilo ostatným škodu (a je to vymyslené, nie je to vyčíňanie nejakého kriminálnika).

Konšpiračné myslenie

Konšpiračné myslenie sa stalo predmetom výskumu v roku 1994 vďaka sociológovi Tedovi Goertzelovi. Práve ten si pri skúmaní konšpirácií a jeho publika všimol, že často ide o konšpiračnú mentalitu. V praxi to znamená, že hoci každý môže a mnohí veria nejakej tej konšpirácií, tak zároveň platí, že ten kto verí konšpiráciám, často verí viacerým naraz. A čo je zvláštne, môže veriť naraz viacerým, ktoré sú protikladné – teda navzájom sa vylučujú. Ako už asi tušíte, zásadný problém spojený s konšpiráciami, nie je spojený s logikou. Lebo ak by to bolo o logike, nebol by priestor na konšpirácie.

To čo si často všimneme pri konšpirácií –  že stojí na slabých nohách a nedáva zmysel, je pravda. Dôležitejšie než argumenty, ktoré si môžu protirečiť je viera toho, kto uveril. Ako uvidíte aj nižšie, v diskusií nejde len o to, čo hovorí konšpirácia, ale prečo jej niekto verí. Preto nestačí argumentovať.

Konšpirácie nie sú niečím novým. V skutočnosti s nimi ľudstvo zápasí už pomerne dlho. Ten pocit, že nič nie je bez príčiny a že vždy je za tím niekto, ten sa s nami tiahne pekne dlho.

Za všetkým hľadaj strach

V záplave informácií, ale aj voči zoči všade prítomnému strachu, strácame schopnosť premýšľať. Buď prepíname na jednoduchšie „okruhy“, alebo premýšľame útržkovito. Máme totiž pocit straty kontroly. Niečo sa deje. Úplne nechápeme čo. Máme strach. Nevieme, čo čakať. Tento pocit nám nie je príjemný. A hľadáme, čoho sa chytiť.

Stratu kontrolu však necítime len zoči voči pretlaku informácií, či pri náročných problémoch. Ale aj v bežnom živote. V práci, v osobnom živote… pri ochoreniach… pri tragédií… keď sa niečo pokazí… Často sa stane niečo, ani poriadne nevieme čo. A hľadáme odpoveď. A chceme ju poznať rýchlo. Hľadáme protiváhu ku strate kontroly. A často ju hľadáme v konšpiráciách (lebo je to jednoduché a rýchle). O prácu som prišiel, lebo sa proti mne spikli. Ochorel som, lebo výrobca potravín nedodržal predpisy. Auto sa pokazilo, pretože v autoservise na ňom niečo pokazili, aby som musel prísť zas.

Keď sa náš svet otrasie, konšpirácia prináša niečo, o čo sa môžeme rýchlo oprieť. O čo väčšie otrasy nastali, o to viac potrebujeme niečomu veriť. A tak ide bokom, či to je hodnoverné. Ono sa to nezdá, ale aj konšpiračná teória prináša poriadok do toho chaosu. A tak napríklad veríme, že z práce nás prepustili, pretože nás čaká niečo lepšie…

To však nevysvetľuje všetky možnosti. Konšpirácia nie je len odpoveďou na absurditu života. Pre niekoho sú konšpirácie príťažlivé, pretože vďaka nim sa cíti hodnotne a výnimočne – on vie niečo, čo nevedia všetci. A preto pre neho nie je nutné, aby o tom všetci vedeli. Dokonca by to nebolo vhodné, pretože potom by si už nepripadal výnimočný.

Vo všeobecnosti ľudia skôr vyhľadávajú názor väčšiny. Nie je nám príjemné ísť proti prúdu.

Okrem týchto dôvodov – konšpirácia ako reakcia na stratu kontroly, ako zdroj pocitu výnimočnosti a túžba zapadnúť, je tu ešte niekoľko dôvodov, prečo ľudia vyhľadávajú konšpirácie. Tím prvým je nuda. Konšpirácia sa spája s iným tajomstvom, ako je hľadanie pravdy. Je tu stále niečo tajomné a v pozadí, čo stále podnecuje zvedavosť. Ako látka, ktorej sa nemožno nabažiť.

Ak dieťa v detstve malo neistú väzbu k rodičom, teda nebolo tu puto plné dôvery a bezpečia, potom má sklon o niečo viac veriť konšpiráciám – je to ľahká a rýchla náhrada a pocit istoty.

Špekuluje sa aj o narcizme. Ale narcisti si skôr vymýšľajú, aby podporili svoj obraz dokonalosti a neuchopiteľnosti. Život na obláčiku a bez zemskej príťažlivosti. Tí majú k pochybným pravdám blízko, ale z iného dôvodu.

Nebude sa Vám to páčiť. Ale aj tak stále ako dôležitý faktor ostávame mi sami. O tom či podľahneme konšpiráciám v najväčšej miere rozhodujeme mi sami. To by nás malo viesť k pokore a k opatrnosti.

Prečo veríme konšpiráciám

Pri práci s konšpiráciami sa používa metóda debunking – nepravdivé informácie sú tu konfrontované s faktami, až sa celá konšpirácia zosype, ako domček z karát. Bojovať s konšpiráciami nie je jednoduché. A nejde o okrajový fenomén, ktorý sa vytratí sám od seba.

Americký historik Richard Hofstadter v roku 1964 ako prvý použil v politike pojem paranoja. Použil ho pre politika, ktorý zveličuje, podozrieva a konšpiruje. Často sa o priaznivcoch konšpirácií hovorí, ako o paranoidných. Neviem, či ide o snahu zaškatuľkovať ich. Alebo uveriť, že nás sa to netýka. Ale ľudia ktorí veria konšpiráciám, nie sú chorí, narušení, paranoidní, či blázni.

Vezmime si paranoju. Paranoidný človek verí tomu, že všetci prenasledujú jeho a tak podozrieva všetkých. Tí čo veria konšpiráciám, vidia istú skupinu, ktorá ohrozuje inú skupinu a ich cieľom nie je jedinec. Mohlo by ísť o toho predka, čo v noci stál na stráži, aby ostatných vzbudil – keď sa objaví nepriateľ, akurát tu nepriateľ nie je skutočný. Pripomínajú organizmus, ktorý bojuje sám proti sebe a nevie o tom. A nemajú zlý úmysel. Človek ktorý šíri konšpiráciu, nemá zlý úmysel. Verí tomu, že jej šírením ochráni dobro. My sa tu nerozprávame o jedincovi, ktorý chce niekoho poškodiť (kriminálnik), alebo vymyslí celú tú šialenosť (konšpiráciu).

Konšpirácia ako chyba v programe

Ak chceme pochopiť úspech konšpirácií a situáciu konšpirátora, musíme opustiť predstavu, že konšpirátorom podliehajú jednoduchší, či „hlúpejší“ ľudia.

Ak ste sa už niekedy pustili do diskusie s niekým kto verí konšpiráciám, potom Vás prekvapia a zaskočia dve veci. Tak za prvé – je to množstvo vecí, ktoré dotyčná osoba má načítané. Taký novodobý polyhistor, ešte keby to aj dokopy pasovalo… A pomerne rýchlo budete čeliť otázkam, na ktoré nepoznáte odpoveď. Jednoducho Vás prekvapí, čo všetko tá problematika zahŕňa. A vy dokonca aj keď ste odborník, nemusíte vedieť z „fleku“ odpovedať na všetko…

Je to na jednej strane inšpirujúce, koľko času tomu venujú a už zasvätili. Len im chýba schopnosť často pochopiť základné veci. Akoby ste si prečítali jednu knihu z chirurgie a hneď išli operovať…

Kameňom úrazu tu je schopnosť premýšľať racionálne. Ako si v diskusií s niekým, kto verí konšpirácií môžete všimnúť, aj keď vyvrátite jeho argument, nepomôže Vám to. Ako by ste drakovi usekli hlavu a narástli mu ďalšie dve.

Asi naozaj žijeme v zložitom svete, v ktorom strácame schopnosť premýšľať o jednoduchých veciach. Možno ste si všimli, že ľudia ktorí veria konšpiráciám, v mnohých oblastiach robia dobre svoju prácu, dokonca ide o dobrých ľudí. Žiadna štúdia nepotvrdila, že by išlo o jednoduchších ľudí. Skôr to pripomína situáciu, kedy dáte preskenovať počítač a ten nájde niekoľko poškodených fragmentov, bez ktorých môže fungovať ďalej, ale ktoré môžu spôsobiť kolaps, ak by bol potrebný ten konkrétny, ktorý už nie je schopný dobre plniť svoju funkciu.

Pretlak informácií

Konšpirácie sú podstatne staršie, ako internet, či tv. Zároveň je však pravda, že nikdy nebolo jednoduchšie šíriť konšpirácie, ako je tomu teraz. Nebol to svet selekcie, alebo manipulácie. Jednoducho bol v tom systém. K témam sa vyjadrovali ľudia, ktorí boli odborníkmi. Ak sa niekto zjavil v tv, bola to odborná autorita – niekto, kým sa dalo inšpirovať a koho bolo vhodné nasledovať. Informácií bolo menej a navyše, mali sme ich pretriedené. Menej sme boli vystavení hlúpostiam.

Teraz žijeme v dobe, kedy je kríza autorít a každý chce mať názor na všetko a bez potrebného vzdelania. A všade okolo nás je veľa možností, ako šíriť rôzne názory a tvrdenia a to bez spätnej väzby a kritiky. Mnohé novodobé celevriti majú hoci len s nálepkou odborníka väčšiu váhu a mienkotvornosť, ako skúsený odborník. Ako by povedal klasik, ľudia otupjejajú.

Množstvo informácií vedie k istej neprehľadnosti. Na druhú stranu, ak si dáte tú námahu, nikdy pred tím ste nemali takú príležitosť si prečítať niečo odborné povedzme z druhého konca planéty. Ale je pravdou, že vedieť si zachovať správny smer a nestratiť sa v tom svete informácií je ťažšie, než v minulosti.

Konšpirácia ohrozuje život

Keď sa začítate do niektorej konšpirácie, môžete mať pocit, že ide o veľmi zlý / vtipný príbeh. Nechce sa Vám veriť, že niekto tomu uveril. Príde Vám to dosť absurdné. Žiaľ, bolo by to vtipné, keby to bolo zverejnené v rubrike zábavné a keby zostalo pri pobavení.

Mnohé tie konšpiračné teórie majú praktický dopad na život. Spomeňte si na všetky tie zázračné recepty na rôzne zdravotné problémy. Niektoré vyvolávajú len úsmev na tvári, ale mnohé stáli niekoho život. Teória, že  zem je plochá je zdraviu neškodná. Presvedčenie, že kovid je len chripôčka, vás však môže zabiť.

Konšpirácie sa nespájajú len s ohrozením zdravia a života, ale aj s násilím. Aj v našej histórií máme príbeh, kedy sme spojili problém s vymyslenou skupinou a pokúsili sa ju vyhladiť. Koľké konšpirácie stáli za vraždami celej skupiny ľudí, či národov. Podľa vedeckých štúdií konšpirácie podporujú a podnecujú násilie. Všimnite si, ako sme zhrubli v celej tej diskusií o kovide. Ako si nevedia prísť na meno dvaja susedia. Do kovidu chodili na pivo a teraz…

Konšpirácie často legitimizujú násilie voči niekomu a vedú k radikalizácií.

Čo nás chráni pred konšpiráciou

Slovo konšpirácia sa objavilo v 19 storočí. Ale výrazne zarezonovalo s filozofom Karlom Popperom v roku 1945.

Vraciame sa na začiatok. Ak dáme bokom všetky tie možnosti, ktoré zvyšujú riziko že podľahneme konšpirácií, tak o tom či jej podľahneme do veľkej miery rozhoduje to, aký je náš postoj k pravde a ako veľmi ju túžime spoznať.

Vo vede vedec načrtne všetky hypotézy, hoci o niektorých úprimne pochybuje. Rad za radom jednu za druhou preveruje a nakoniec nájde riešenie. Zistí, kde je pravda a čo je skutočnosť. Je to časovo náročné a nie je to jednoduché. Aj ten vedec musí veľa skúšať, priebežne sa vzdeláva a hlavne, stále je ochotný sa učiť a aj už prijaté pravdy preveriť – podrobiť kritike. Ak sa pozrieme do histórie, mnohé veci v určitom okamihu boli prijaté ako fakt, aby neskôr boli prekonané. Môžeme sa mýliť. A je dobré si to pripustiť, dokonca s tím rátať.

Neostáva nám nič iné, než dobre si preverovať informácie a úprimne hľadať pravdu. A s odstupom sa nebáť mnohé z toho podrobiť kritike. Možno sme sa mýlili.

Keď sa to tak vezme, sme si bližší, než sme si mysleli. Pred konšpiráciou nás chráni väčší dôraz na preverovanie informácií, ale aj ochota skúmať fakty a overovať ich. A ochranným faktorom je túžba spoznať pravdu, pre pravdu samotnú, nech to stojí čokoľvek.

.

Podkladom pre dnešný článok bola kniha Falšovaná pravda od autorov Kathariny Nocun a Pia Lamberty. Podnázvom knihy je – o vplyve konšpiračných teórií na naše myslenie. Kniha je naozaj odborne bohatá a rozmanitá. Samostatné kapitoly venuje aj témam ako je očkovanie (vo všeobecnosti), ale aj klimatickej zmene, či farmaceutickým spoločnostiam. Môžete sa tak viac venovať jednotlivým témam a argumentom ktoré tam rezonujú.

Tomáš Hupka

Katharina Nocun vyštudovala politické vedy a ekonómiu. Pracuje ako novinárka a občianska aktivistka. Téma ľudských práv a rovnováhy v spoločnosti rezonovala už pri jej prvej knihe venovanej fungovaniu internetových platforiem.

Pia Lamberty vyštudovala psychológiu a dlhodobo sa venuje konšpiráciám. Pôsobí na univerzite v Nemecku a v Izraeli. Je členkou medzinárodnej skupiny ktorá sa venuje konšpiráciám a v tejto oblasti je vyhľadávaním odborníkom.

Zdroj fotografie:

eu. ustoday. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Prajem Vám príjemné čítanie! Tom