Doba je zlá! Je?

Žijeme si zvláštnu dobu. Koronavírus nám robí škrty cez rozpočet v každej možnej oblasti, ničí našu ekonomiku, zdravotníctvo, školstvo, medziľudské vzťahy. Môže za to koronavírus a ďalšie nepriaznivé okolnosti. Neschopná koalícia, zdivočelá opozícia, náročný šéf a nepríjemná suseda. No a tiež liberálni novinári, konzervatívni politici, zlé kresťanské speváčky, nekvalitný program v televízii, príliš drsný alebo potom príliš jemný toaletný papier. A všetko to vlastne platí Soroš, ktorého bytostným záujmom je vývoj na Slovensku. Aj tých 95 % lekárov a vedcov, ktorý ťažko môžu s 5 titulmi a 30-ročnou praxou niečo vedieť o tom, o čom hovoria. Aj tie preplnené nemocnice sú len fingované a všetci tí ľudia v tomto období zomierajú čistou zhodou okolností. Akosi sa to tak všetko stretlo a doba je zlá, najhoršia. A môžu za to všetci okolo mňa, len keby som tak s tým mohol niečo urobiť… Ja chudák, žiaľ, na všetko iba doplácam, každý mi ubližuje, obmedzuje moje demokratické a ľudské práva, lebo na Slovensku vládne diktatúra, fašizmus, nacizmus, marxizmus-leninizmus a ešte by sa pár cudzích slov napísať dalo. A žijem v absolútnej biede na hranici chudoby, pretože mám doma iba 2 autá, počítač, notebook, televízor, 2 mobily, mäso jedávam iba niekoľkokrát za deň, môžem si dovoliť vyfajčiť iba jednu krabičku cigariet denne a vypiť pár pív. Doba je proste zlá…

Naozaj? Naozaj sa chceme stále ľutovať a obviňovať všetkých a všetko z našej blbej nálady, hnevu, arogancie a ľahostajnosti? Naozaj s tým nevieme urobiť nič? Nijako priložiť ruku k zlepšeniu, keď aj malému? Skutočne je zlá doba?

Áno, nežijeme jednoduché časy a sú niektoré negatívne okolnosti, ktoré jednoducho sú vo svete prítomné. A môžeme povedať, že sme ich nespôsobili, aj keď ani to nie je tak celkom pravda. Aspoň niektoré z nich. Zrejme aj do veľkej miery. Akokoľvek to však je, doba je proste doba. Nie je ani dobrá ani zlá. Je len taká, akí sme my ľudia. Akú si ju vytvoríme. Ako sa k tým daným okolnostiam, ťažším či ľahším postavíme. Aj keď je tu korona a všetci sme z nej už unavení, stále žijeme asi najúspešnejšie, najbohatšie a najbezpečnejšie obdobie dejín ľudstva, náš život má najvyššiu kvalitu, akú kedy mal, dožívame sa najvyššieho možného veku. A tak ďalej. Aspoň teda pokiaľ hovoríme o rozvinutom západnom svete.

Otázka potom je, prečo nie sme spokojní a šťastní? Prečo máme stále potrebu na niekoho a niečo nadávať. A stále chceme viac a viac a lepšie a lepšie a pokiaľ to nemáme, hneď a bez akejkoľvek námahy, sme nervózni, frustrovaní a rozzúrení. Deti sú často lenivé, drzé, závislé od techniky a bez základov slušného správania. Možno preto, lebo ich k tomu správaniu nemal kto viesť a radšej ich pri tej technike nechal sedieť, aby mal pokoj.

Áno, doba nie je ľahká a asi je aj zlá, pretože my sme zlí. Nikto z nás si nevyberá mnohé životné okolnosti, do ktorých sa dostane. Ale každý z nás si vyberá, ako sa v tých okolnostiach zachová. Len sa pozrime na mnohých, životom ťažko skúšaných ľudí, ktorí v živote alebo v rodine zápasia s nejakou zákernou chorobou alebo skutočnou chudobou. Mnohokrát sú to ľudia, ktorí sú napriek skutočne ťažkým okolnostiam, ktoré si sami nespôsobili, neuveriteľne pokorní, srdeční a pracovití.

A čo my? Aké sú tie moje životné okolnosti? Ako sa k nim môžem postaviť a čo môžem robiť, aby som zlepšil situáciu seba, svojej rodiny, okolia, mesta či krajiny? Kedy sa namiesto všetkých ostatných vinníkov konečne pozrieme do zrkadla, aby sme zistili, kde sami robíme chybu, čo môžeme zlepšiť, ako môžeme pomôcť druhým? Je naozaj také ťažké prejavovať si navzájom základnú slušnosť, rešpektovať svoje rôzne pohľady na svet, dokázať si pomôcť alebo spoločne niečo posunúť vpred, vybudovať? Alebo budeme naozaj navždy čakať, že to za nás spraví ten druhý? Je naozaj také ťažké počúvať a rešpektovať skutočné autority, ktoré veciam rozumejú, miesto toho, aby sme ku všetkému mali svoje „rozumy“?

Z každej ťažkej situácie sa dá vyjsť so cťou, všetky veľké prekážky sa dajú zdolať, ale iba s pokorou, rozumom, skutočnou odvahou a súdržnosťou. V opačnom prípade prekážky nezdoláme, ale budeme nimi zdolaní, neprekonáme koronu, ale korona prekoná nás. Tak medicínsky, ako aj ľudsky. Je to len na nás. Či sme naozaj ten bájny „národ holubičí“, ktorý víta hostí na prahu s „chlebom a soľou“. Alebo sme nesúrodá skupina rozhnevaných ľudí, ktorí hostí na prahu vítajú s „bejzbalovou pálkou“. Aby mi radšej nič neukradli, nezjedli viac ako majú alebo aby som dokonca nezistil, že sa majú lepšie ako ja. Lebo spokojnosť cítime až vtedy, „ak mne zdochne jedna koza, susedovi dve“.

Máme za sebou ďalšie výročie „Novembra ´89“, opäť „znásilnené“ rôznymi pofidérnymi zhromaždeniami organizovanými rôznymi zoskupeniami bez ohľadu na nebezpečnosť katastrofálnej pandemickej situácie. Skúsme znova dôstojne zodvihnúť zo zeme pravý odkaz „Novembra ´89“, resp. v sebe skúsme znovu objaviť a pozbierať všetku ľudskosť, toleranciu, odvahu, súdržnosť a akcieschopnosť a poďme meniť svoj svet k lepšiemu, v malom aj veľkom, ako sa dá, ak to ešte vieme…