Denník N

Výzva pani prezidentke Čaputovej, aby neskočila na Ficove a Pellegriniho blufovanie ohľadom referenda o predčasných voľbách

Tento blog je rozdelený do troch častí. Ak by si čitateľ pre krátkosť času chcel prečítať len kľúčový odkaz celého textu, môže prejsť rovno k bodu 3. Historické súvislosti aj kontext za uvedenou potrebnou zmenou ústavy sú vysvetlené v prvých dvoch bodoch.

1. Historické súvislosti stojace za zmenou v roku 1989 a vytvorenie nového politického a spoločenského systému

17. november je Dňom boja za slobodu a demokraciu. Z historického hľadiska ide o deň boja proti totalite, fašistickej, nacistickej, komunistickej. Pred 32 rokmi národy v Československu, ale aj v ostatných východoeurópskych krajinách povstali voči svojim komunistickým vládcom a zvrhli vládnuce režimy. Stalo sa tak aj v NDR, Poľsku, Maďarsku či Rumunsku. Nebolo už ďaleko k výraznej zmene v Sovietskom zväze. No práve tam, v hlavnom a najväčšom štáte východného bloku sa započala možnosť prechodu k demokracii. Práve Gorbačovova perestrojka a glasnost a ponechanie voľnosti menším komunistickým krajinám v určovaní ich osudu boli geopolitickým rámcom, ktorý zmenu umožnil. Aký to bol len rozdiel oproti brežnevovskej politike a potlačeniu povstaní, či už v 50. rokoch v Maďarsku alebo v 60. rokoch u nás v Československu. Nemožno nespomenúť aj úlohu katolíckej cirkvi a zvlášť pápeža Jána Pavla II., poľského hnutia Solidarita Lecha Walesu či ostatných nespočetných disidentských hnutí. 17. november 1989 a násilné potlačenie protestu študentov na Národní třídě bolo len tou rozhodujúcou konečnou iskrou, ktorá v lese plného nespokojnosti s režimom započala požiar ďalších protestov a zmien.

Už 32 rokov žijeme svoj moderný demokratický a kapitalistický príbeh. Prevratné zmeny na konci 80. rokov zatriasli republikou a prejavili sa aj v rozdelení Československa o pár rokov neskôr. Po ťažkom období hľadania svojej vlastnej identity a náročných transformatívnych zmien, najmä v ekonomickej oblasti, sa nám Slovákom podarilo dobehnúť susedné krajiny a spoločne s nimi vstúpiť do medzinárodných štruktúr Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Rástol HDP, zvyšovala sa životná úroveň. Mohli sme viac cestovať, podnikaví ľudia sa mohli viac realizovať. Aj napriek mnohým problémom sa zdá, že Slovensko je v EÚ a NATO pevne ukotvené. Žiadna vláda po roku 1998 nespochybňovala našu účasť v štruktúrach západu. Aj napriek korupčným kauzám, finančnej kríze, kríze eurozóny či migračnej kríze sa zdá, že sa to na národnej či nadnárodnej úrovni vždy nejako zvládne a že my ako krajina môžeme neustále pokračovať a napredovať v ekonomickom dobiehaní západoeurópskych štátov. Práve to mnohí považujú za našu víziu, za náš nasledovaniahodný cieľ.

Tu sa však musím vrátiť k udalostiam z roku 1989. Tie totiž neboli takou zmenou, za akú ju dnes mnoho ľudí považuje. Nebola to automatická zmena o 180°. Aj napriek tomu, že išlo o zmenu pozitívnu a zmenu, ktorú si rozhodujúcim podielom vynútil národ sám, o zmenu takpovediac zdola nahor, treba jasne povedať, že politicky a v zákulisí išlo tiež o zmenu, ktorá sa skôr ako na revolúciu ponášala na organizované odovzdanie moci a organizovanú výmenu vládnej garnitúry. Rozhodujúcu úlohu v tom mal Marián Čalfa, predseda česko-slovenskej vlády národného porozumenia po nežnej revolúcii. Tento sprvu vysoký komunistický politik bol dokonca považovaný za dôkaz toho, že nežná revolúcia bola neukončená, alebo dokonca „ukradnutá“ komunistickou nomenklatúrou. V súčasnosti sa objavujú názory, že bol „šedou eminenciou“, ktorá veľkou mierou prispela k hladkému priebehu nežnej revolúcie a k zvoleniu Václava Havla za prezidenta. Napriek tomu, že bol komunistom, využil v kritických chvíľach svoje negociačné schopnosti a prispel tak k tomu, že komunisti boli ochotní súhlasiť s kompromismi, ktoré boli oveľa radikálnejšie, ako boli pôvodné predstavy lídrov nežnej revolúcie. Počas nežnej revolúcie nahradil Čalfa 10. decembra 1989 vo funkcii predsedu vlády Ladislava Adamca. Hlavnou úlohou novovytvorenej vlády národného porozumenia bolo pripraviť slobodné voľby. Keďže v ten istý deň rezignoval na svoju funkciu prezident Gustáv Husák, vykonával Čalfa prezidentské právomoci až do zvolenia Václava Havla do funkcie prezidenta 29. decembra 1989. Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 sa Marián Čalfa stal opätovne predsedom federálnej vlády, nazvanej aj vládou národnej obete. V tejto funkcii pôsobil od 27. júna 1990 do 2. júla 1992. Obe vlády vedené Mariánom Čalfom úspešne zvládli kľúčové reformy potrebné na prechod od totality k slobodnej spoločnosti. Marián Čalfa sa mohol oprieť o podporu všetkých vtedajších relevantných politických osobností vrátane prezidenta Václava Havla a ministra financií Václava Klausa.1

Práve preto, že niektorí komunisti na čele s Čalfom rýchlo pochopili, že časy vlády jednej strany sú už nenávratne preč, spôsobilo, že si spoločne s druhou stranou na čele s Havlom dokázali vydiskutovať podmienky odovzdania moci. Komunisti podporili Havla za prezidenta a zrejme tým mali zabezpečené, že nebudú za svoje až zločinné kroky z minulosti braní na zodpovednosť. Tým obe strany zabezpečili, že nežná revolúcia bola skutočne nežná. Nekonalo sa žiadne krviprelievanie. Mnohí komunisti či eštbáci neskôr využili príležitosti, ktoré nový systém poskytoval, keďže sami mali dobré kontakty v zahraničí. Využili neskoršie privatizácie a stali sa z nich veľkopodnikatelia. To spolu s ďalšími faktormi spôsobilo, že rozloženie majetku a teda aj moci bolo v obyvateľstve oboch krajín nerovnomerné. To tiež do veľkej miery ovplyvňovalo politiku a ovplyvňuje ju až dodnes. Takýmito zbohatlíkmi boli totiž napr. aj Mečiarovi či Ficovi oligarchovia. A boli nimi aj predstavitelia v 90. rokoch založených finančných skupín. Mnohé problémy súčasného Slovenska, ale aj Česka, vyplývali z toho, že verejné zákazky dostávali oligarchovia spriaznení momentálne vládnucim stranám. Druhou podstatou problémov bola neochota, neschopnosť a nekompetentnosť vrcholových politikov prinášať potrebné zmeny a reformy. Aj v súčasnosti, keď sa kvôli pandémii covid-19 debata obrátila aj na záchranný európsky balík spojený s požiadavkou vykonať reformy, sa viac zameriavame na postupnú transformáciu krajiny a na konkrétnu víziu, ktorú chceme o niekoľko rokov či desiatky rokov pretaviť v realitu. Rámec takejto potrebnej vízie som načrtol aj v tomto blogu.

2. Spoločenské problémy vyplývajúce zo systému zavedeného po roku 1989 a ich možné riešenia

Hlavný problém súčasnej českej, ale dovolím si tvrdiť, že aj slovenskej politiky a spoločnosti popísal významný český ekonóm a publicista Pavel Kohout vo svojej knihe Úsvit – Kritika politického systému a návrh nové ústavy pro Českou republiku. Kohout pôsobil ako poradca českých ministrov financií a bol členom rôznych ekonomických komisií behom rôznych vlád. Napríklad komisie pre reformu verejných financií, pre penzijnú reformu, NERV (Národní ekonomická rada vlády) atd. Na začiatku svojej knihy udáva: „V listopadu 1989, kdy jsem se statisíci dalších zvonil klíči na demonstracích, se zdálo, že končí období dlouhého temna. Ano, jistě, dostali jsme se z nejhoršího. Ale tma nebyla vystřídána slunečným ránem. Nastalo jakési přítmí, šero, které trvá doposud. Šero vyhovuje politickým manipulátorům, byrokratům a šíbrům všech barev.

Kdo chce zničit svobodu a udělat to nenápadně, nebude zavádět diktaturu, cenzuru a podobné zastaralé instituce vzbuzující okamžitý odpor. Kdo chce zotročit národ vskutku elegantně, napíše špatné zákony. Zákony, které dovolují více výkladů, které jsou zmatené a nesrozumitelné. Zákony, které zavádějí v zemi politický systém, který umožňuje zneužívání veřejných prostředků a brání přirozené očistě veřejného života. Lid, lapený do pasti špatných zákonů, bude volat po pořádku – a politici jej nabídnou v podobě dalšího omezení svobod, dalšího prohloubení moderního nevolnictví. Zkuste si dnes otevřít malou domácí cukrárnu: nejspíše to vzdáte kvůli byrokratické šikaně.

Pološero v této zemi je dílem právníků a politiků, kteří začátkem 90. let zaváděli nový politický systém. A protože politický systém, stejně jako základ pro všechny ostatní zákony, je definován ústavou, vina padá na autory české ústavy. Nemá smysl uvádět jejich jména. Má smysl napravit jejich zlé dílo. Ale jak?

Do politického systému je zakódován nepořádek. Volič je nucen házet do urny kandidátky bez velké možnosti ovlivnit složení Poslanecké sněmovny. Poměrný volební systém vytváří permanentní nestabilitu. Stálý chaos je příležitostí pro korupci. Pak je třeba zvyšovat daně.
Samozřejmě, mohli bychom mít vyrovnaný rozpočet a daňová zátěž by mohla i klesnout. Museli bychom mít systém, kde každý politik je volen přímo a je odvolatelný. Bez feudálních poslaneckých imunit. Ústavu, která nemá zabudované vnitřní konflikty a není logicky sporná. Ústavu, která obsahuje bariéru proti plýtvání a zadlužování.

Když vám permanentně „padá“ beznadějně zavirovaný počítač, když jen jeho samo fungování spotřebuje většinu systémových zdrojů, je načase instalovat nový operační systém. Totéž platí pro stát. Je třeba prosadit novou ústavu.“

Kohout ďalej v knihe popisuje konkrétne problémy s českou ústavou a konkrétne riešenia. Týkajú sa skutočnej nezávislosti zložiek moci, zavedenia väčšinového volebného systému, pretvorenia funkcie prezidenta na funkciu výkonnú, odvolateľnosti politikov, ústavným výdavkovým limitom či pretvoreniu ministerstva financií na menšie a nezávislejšie vládne finančné úrady. Keďže podobné problémy ako Česi máme so svojou ústavou aj my Slováci, česká inšpirácia k pomenovaniu a riešeniu problémov by bola vhodná k prekonzultovaniu a možnému uplatneniu aj na Slovensku. Je jedno, aká je na Slovensku vláda, či ľavicová alebo pravicová. Či je alebo nie je pandémia. Či je alebo nie je finančná alebo iná kríza. Je nutné odstrániť systémové chyby, iba tak sa Slovensko môže posunúť výrazne dopredu. Zlepšiť politickú kultúru, zaviesť právny štát, dosiahnuť prebytkový rozpočet, zvýšiť životnú úroveň ľudí. Zaviesť reformy a procesy, ktoré budú skutočne fungovať v prospech občanov, z krátkodobého ale hlavne z dlhodobého hľadiska, v ďalších desaťročiach 21. storočia.

3. Súčasná situácia a úvahy o tom, ako ďalej

Tu sa dostávam ku konečnému bodu tohto blogu. Smer-SSD a Hlas-SD vyzývajú prezidentku Zuzanu Čaputovú, aby vypísala referendum o predčasných voľbách. Tlačia na ňu aj kvôli tomu, aby umožnila prepísanie ústavy tak, aby sa predčasné voľby mohli konať, aby tento postup bol v súlade s ústavou a aby ho odobril aj ústavný súd. Svojim voličom ale aj ostatným tieto možnosti predkladajú ako niečo, čo na Slovensko konečne prinesie poriadok. Čo umožní dostať Slovensko z krízy. Čo ho pomôže nasmerovať na správnu cestu. Dovolím si tvrdiť, že je to bluf a vyzývam pani prezidentku, aby na tento bluf neskočila. Pellegrini a Fico len v súvislosti s pandémiou covid-19 a nespokojnosťou občanov s vládou vycítili príležitosť, ako sa znova dostať k moci. Ako zvrátiť právnu očistu verejného priestoru a zachrániť svojich nominantov a možno aj samých seba. Ako sa znovu dostať k verejným zdrojom, zvlášť ak sú dnes tieto zdroje obohatené aj o prostriedky z európskeho fondu obnovy.

Slovensko potrebuje zmenu ústavy. Avšak nie čiastkovú, v pár bodoch, ako to navrhujú Fico či Pellegrini. Krajina potrebuje kompletnú prerábku ústavy. Po 32 rokoch od novembra 1989 musí Slovensko konečne dospieť, musí vyjsť zo šera do slnečného rána. Zmena ústavy je veľká príležitosť na potrebné riešenie kríz, s ktorými sa Slovenská republika už roky stretáva. Mohla by sa napríklad zostaviť odborná komisia, ktorá sa bude zmenou ústavy z krátkodobého, strednodobého i dlhodobého hľadiska zaoberať a ktorá sa bude skrz politickú a občiansku kontrolu zodpovedať aj verejnosti.

Plne verím, že pani prezidentka sa ohľadom referenda aj ďalších záležitostí bude snažiť postupovať v medziach zákona, tak ako to robila aj doteraz. V jej boji za lepšie Slovensko jej držím palce. No na to, aby sme Slovensko urobili úspešnejším, však potrebujeme okrem dobrej vôle aj víziu systémovej zmeny. Inak budeme len plátať nedokonalosti a naša cesta za skutočnou slobodou a demokraciou sa zbytočne predĺži.

Aj keby bolo referendum o predčasných voľbách nakoniec kvôli ústavnej zmene vyhlásené, nesmieme zabúdať, že ide len o nástroj nezodpovedných populistov ako sa dostať späť k moci. A to nie je to, čo Slovensko potrebuje. Slovensko potrebuje zmeniť ústavu radikálne. Tak, aby sa moc po 32 rokoch od nežnej revolúcie nezneužívala ale aby slúžila pre tých, od ktorých pochádza – pre občanov. Konečne demokraticky.

Páčil sa vám príspevok? Ak áno, dajte prosím follow na moju facebookovú stránku. Ďakujem veľmi pekne. Zmeniť našu krajinu môžeme len spoločne.

Teraz najčítanejšie

Jakub Feltovič

Jakub Feltovič sa narodil v roku 1994 v Prešove. Prispieva blogmi o domácej i svetovej politike, medzinárodných vzťahoch, ekonomike, vede a klimatickej kríze. Usiluje sa o úspešnejšie, modernejšie, prodemokratické a proeurópske Slovensko bez klamúcich a nečestných politikov, karieristov, oportunistov, nezodpovedných populistov a nebezpečných extrémistov. Zasadzuje sa o rozvoj stredopravého politického spektra a kresťanskej demokracie. Zasadzuje sa o budovanie modernej, jednotnej, spravodlivej a ekonomicky, hospodársky i vojensky silnej a sociálne solidárnej Európskej únie. Jakub Feltovič was born in 1994 in Prešov. He contributes blogs on domestic and world politics, international relations, the economy, science and the climate crisis. He strives for a more successful, modern, pro-democratic and pro-European Slovakia without deceptive and dishonest politicians, careerists, opportunists, irresponsible populists and dangerous extremists. He advocates the development of the center-right political spectrum and Christian democracy. He advocates the building of a modern, united, just and economically and militarily strong and socially cohesive European Union.