Denník N

O fenoméne „tejtokrajiny“ s láskou a pochopením

Opozičná protificovská demonštrácia z januára 2010 si ako hlavné motto zvolila heslo „Máme radi túto krajinu“. Zhruba v tej dobe sa začala medzi našimi národoveckými kruhmi slovenskými šíriť alergia na slovné spojenie „táto krajina“. Kedykoľvek sa to odvtedy vyskytlo v ústach človeka, podozrievaného našimi bdelými nacionalistami za niekoho, kto nie je stopercentný Slovák, spustila sa reakcia. Tá spočívala v obviňovaní, že za spojením „tátokrajina“ je neúcta k Slovensku. Spočíva vraj napríklad v nechuti vysloviť názov krajiny, ako sa snaží presviedčať internetový plátok Extra plus. Tento psychiatrický pacient slovenskej žurnalistiky medzičasom stihol preplávať od podpory mečiarovcov, k Ficovi až ku krajnej pravici.

Mysliteľ Andrej Danko ešte z pozície predsedu parlamentu sa zase nechal počuť, že „toto je štát, krajinu majú pastieri oviec“. Zrejme zabudol, ako sám frekventovane vo svojich verejných výrokoch používal výraz krajina. Národovecká anekdota sa ujala a začala žiť svoj život.

„Dôvodné“ podozrenia, že užívatelia spojenia „táto krajina“ sú politicky a národne nespoľahliví, je len obohratou a pomerne smiešnou variáciou na tému „oni nechceli tento štát“, ktorá sa začala objavovať spoločne s poklesom popularity trojnásobného premiéra Mečiara. Jej podstatou bolo presvedčenie, že vtedajší opoziční (protimečiarovskí) politici nemajú morálny nárok na štátne funkcie, keďže „boli proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky“. Nič na tom, že do štátnej samostatnosti Mečiara v podstate donútil Václav Klaus, keď videl, že Mečiarovi sa do nej v roku 1992 až tak veľmi nechcelo, ako predstieral. Nič na tom, že proti rozdeleniu bola väčšina obyvateľov vtedajšieho Slovenska, ktorí by v logike mečiarovcov a národniarov tiež nemali mať nárok kandidovať do štátnych funkcií v Slovenskej republike. Tieto funkcie sa mali zrejme rezervovať len pre „pravých“ Slovákov, ktorí na jeseň roku 1992 stláčali v pražskom Federálnom zhromaždení tie správne gombíky. A tak bohato stačilo, že sa tento prapodivný príbeh ujal. S chuťou ho potom samozrejme prevzali politici Smeru, keď chceli dokázať, že sú pápežskejší ako pápež, národnejší než národ.

Keďže sa po našich internetoch kritika na „krajinárov“ ozýva opakovane, rozhodol som sa urobiť drobnú historicko-terminologickú sondu.

Výraz „krajina“ je samozrejme v slovenčine ďaleko starší ako výraz „štát“. Krajina (synonymicky sa používal aj bohemizmus „zem“) a jej ekvivalenty das Land v nemčine, či ország v maďarčine boli slová označujúce vtedajšiu štruktúru habsburskej monarchie. Krajina bola jej základnou stavebnou jednotkou a jej význam sa pochopiteľne líšil v rakúskom prostredí od uhorského. Kým v Rakúsku boli Länder útvary so slabými právomocami (napríklad Horné Rakúsko, Dolné Rakúsko, Štajersko, Korutánsko, etc.), keďže im dominovala silná centrálna moc vo Viedni (a platilo to aj pre „zeme“ Čechy a Morava), v uhorských pomeroch bola situácia iná. Stotožnením „uhorskej krajiny“ s národom (v duchu 19. storočia samozrejme bolo otázne, s ktorým) a v súvislosti so skutočnosťou, že Uhorské kráľovstvo malo ako krajina samostatnejšie postavenie ako Čechy či Dolné Rakúsko, sa pojem krajina v našom politickom diskurze v podstate blížil výrazu štát.

Toto však neplatilo len pre dobovú maďarčinu, ktorá si ostatne na štát vytvorila svoj vlastný kalk v podobe állam, ale aj pre slovenčinu, ktorá sa termínu štát vyhýbala, ako sa len dalo. Pod krajinou sa rozumelo spravidla Uhorsko a aj slovenskí dejatelia v 19. storočí, ak písali o Uhorskom kráľovstve, nazývali ho „vlasťou svojou“. V Žiadostiach slovenského národa z 10. mája 1848 boli Slováci označení ako „pranárod krajiny tejto“ (rozumej: uhorskej krajiny). A tento pranárod bol kedysi „jediný majiteľ svätej tejto zeme“. V Memorande národa slovenského zo 7. júna 1861 je „krajina Uhorská“ v rodine s ostatnými európskymi štátmi.

Ak sa v slovenčine 19. storočia vyskytol výraz štát, tak častejšie ako adjektívum, napríklad v spojení „štátny rozpočet“. Územie sa zvyklo častejšie označovať ako krajina, a to nielen v dobovom politickom slovníku, ale aj v prekladoch uhorských právnych predpisov do slovenčiny. Konzekventne označuje Uhorské kráľovstvo učebná pomôcka pre slovenské školy od Jozefa Zelligera Stručná ústavoveda, ktorej titulný list z vydania z roku 1873 obsahuje chválospev na „uhorskú krajinu“.

Nebude potom v tejto súvislosti nijakým prekvapením zistenie, že slovenskí národovci vcelku výnimočne používali geografické označenie Slovensko. Pozitívnym príkladom (a skôr výnimkou) nech je prosbopis slovenskej deputácie u Františka Jozefa z 19. marca 1849, v ktorých sa neprekvapivo výrazy „Slovensko“ a „slovenská zem“ vyskytujú ako synonymá. Jedným z možných problémov asi ale bolo aj to, že v 19. storočí mal výraz Slovensko nie veľmi pevný význam. Nebolo totiž celkom jasné, ako ohraničiť toto územie. Keď sa napríklad v Memorande národa slovenského žiadalo o zriadenie právnickej akadémie „v príhodnom meste slovenskom“, naznačovalo sa tým, že dovtedy pôsobiace právnické akadémie v Bratislave a v Košiciach sa vlastne v slovenských mestách nenachádzali. Ich prevažujúci nemecký a maďarský charakter bol v tom čase totiž zjavný.

Po roku 1918 slovenčina samozrejme začala používať v dobovom duchu výraz štát, ktorým sa myslel unitárny (jednotný) štát československý. Výrazy krajina (zem) zostali pre jednotky štátoprávneho usporiadania. V českých krajinách boli jej základom „zeme“ česká, moravská a sliezska. Keď sa nakoniec v roku 1927 podarilo schváliť v celom Československu krajinské zriadenie, aj zo Slovenska sa oficiálne stala krajina, ako územnosprávna jednotka, s nešikovne predstieranou samosprávou.

Nuž a hoci povojnový komunistický režim preferoval výraz kraje (a nie krajiny), v našom národoveckom prostredí sa výraz krajina nestratil. Ako ústredný motív svojej predvolebnej kampane ho použilo mečiarovské Hnutie za demokratické Slovensko vo svojej predvolebnej piesni Vivat Slovakia, začínajúcej sa veršami

„Maličká krajina,
ale rásť začína,
ľudia v tej krajine,
ľuďom blízki sú…“

Ak taký národovec, akým bez pochýb bol náš „otec zakladateľ“ Vladimír Mečiar, nôtil o Slovensku ako o „maličkej krajine“, bolo by akiste neúctivé výraz „táto krajina“ odsúdiť na smetisko slovenského jazyka. Bolo by to akiste neúctivé aj s ohľadom na jazyk našich národných dejateľov v 19. storočí. Vážme si teda „našu krajinu“ a používajme tento výraz s úctou, ktorá mu patrí. Nebuďme ako Andrej Danko.

Teraz najčítanejšie