Denník N

Máme trojdelenie moci alebo absolutistického vládcu – médiá ?

Rozlišujem medzi slobodou prejavu, ktorá má byť „posvätná“ a chránená a využívaním slova na mocenský boj – účelové šírenie informácií, ktoré nemusia byť nevyhnutne pravdivé a názorov – propagandy.

Mediálna sféra predstavuje ďalšiu moc v štáte. O tom sa už popísalo, nielen v článkoch, ale aj v knihách.  V tomto ohľadne sa správa skutočne mocensky a užíva si to. Zničí koho chce, vyzdvihne koho chce. A moc ju kazí, korumpuje a oberá o schopnosť sebareflexie.

Týmto „kúzlom“ alebo „jedom“ sa vyznačuje každá moc zverená človeku. Preto sa niektorí myslitelia domnievajú, že kľúčom je spoločenská kontrola nad tými, ktorí moc vykonávajú. Akási brzda, ktorú zatiahnu tí, ktorí sú toho schopní.

Dejiny totiž jednoznačne ukazujú, že človek (alebo inštitúcia) opitá mocou, sa správa presne ako opitý človek -stráca sebakontrolu, nerozozná správnu mieru vecí, potáca sa z extrému do extrému a nie je schopná veci hodnotiť triezvo.

Slovenská mediálna scéna  prináša vnímavým ľuďom množstvo zaujímavých poučení. Pokiaľ novinár zničí dobrú povesť človeka, je to v poriadku, realizuje slobodu slova. Pokiaľ novinár použije hrubšie výrazy, alebo zosmiešňuje, či uráža, je to v poriadku, realizuje slobodu slova. Pokiaľ uverejní nepravdivú informáciu, ktorá vás zničí, je to v poriadku, realizuje slobodu slova. V tomto prípade máte možnosť sa brániť a využiť takmer bezzubé právne prostriedky, ktoré máte k dispozícii.

Prečo bezzubé ? Objasním na príklade príbehu, ktorý som počula a utkvel mi v mysli. Prerozprávam ho tak, ako si ho pamätám.

V jednom meste žil istý múdry a všetkými vážený muž. Žil tam aj iný, ktorý tomuto múdremu mužovi veľmi závidel a táto závisť ho zožierala dňom a nocou. Až sa chopil príležitosti a rozšíril o múdrom mužovi nepeknú klebetu, ktorá padla na úrodnú pôdu. Občania sa začali od múdreho muža odvracať, posmievali sa mu a zostal sám. Izolácia, do ktorej ho klebeta dostala ho uvrhla do chudoby a opovrhnutia, až bol ohrozený jeho holý život. Klebetník, ktorý nechcel vyvolať až také dôsledky oľutoval svoje správanie a prišiel sa múdremu mužovi ospravedlniť,  prosil o odpustenie a pýtal sa, ako môže odčiniť čo spravil.

Múdry muž pomoc odmietol, ale povedal, že ospravedlnenie prijme a klebetníkovi odpustí, ak splní jednu úlohu. Zobral vankúš naplnený husím perím, rozpáral ho a pierka sa rozlietli  vo vetre. „Keď pozbieraš všetky pierka, ktoré sa rozleteli a vložíš ich do vankúša, odpustím ti.“ povedal mudrc.

“ Ale veď splniť túto úlohu nie je možné“ bránil sa klebetník, „radšej povedz, že mi nechceš odpustiť.“ „Naopak“ povedal mudrc, “ odpustiť ti môžem, ale škody, ktoré si klebetami napáchal, nikdy nebude možné napraviť, lebo nikto nevie, kde všade sa tvoje reči roztrúsili, podobne ako pierka z vankúša.“

Ale vráťme sa k našej žurnalistickej scéne. V priamej úmere k necitlivosti v prístupe k druhým je jej precitlivenosť na vyjadrenia, ktoré odznejú na jej adresu.

To, čo bolo uvedené vyššie, však neplatí pre všetkých rovnako. Sú takí, ktorí si môžu dovoliť povedať hrubo urážlivé názory, šíriť nepravdy a diskreditáciou človeka spôsobiť jeho spoločenskú smrť. Ale sú aj takí, ktorí sú trestaní a postihovaní aj za to, že prejavia svoj názor odlišný od tých prvých.

Bystrý pozorovateľ si všimne, že solidarita voči kolegovi, žurnalistovi, nie je   silnou stránkou tejto partie. Zaviedli systém kást, a podľa toho sa potom posúdi, kto je novinárom a podporu a ochranu si zaslúži, a kto ním (napriek svojmu presvedčeniu) nie je, alebo ak aj je, patrí do nižšej kasty, na ktorú netreba plytvať ochranou a súcitom.

Práve na tejto scéne, ktorá verejnosti  rada defiluje pred očami, sa najkrajšie vyníma, že sme krajinou dvojakých metrov.

Sú takí, pre ktorých zákon neplatí, lebo sa riadia zákonmi vlastnými, ktoré vznešene nazývajú „verejný záujem.“  Zabúdajú pri tom na to, že skutočný verejný záujem je ten, ktorý našiel svoj odraz v zákone.

Ak  o konaní, ktoré porušuje zákon,  médiá  prehlásia, že je verejným záujmom,  nestavajú sa  nad zákon ? Môžeme potom hovoriť o tom, že sme právnym štátom, v ktorom „vládnu“ zákony, alebo vládnu tí, ktorí nám povedia ktoré zákony majú platiť, a ktoré platiť nemajú ?

K urážlivým komentárom na adresu určitých ľudí, či už za ich výzor, schopnosti alebo vierovyznanie, je potrebné ku všetkému, čo už odznelo, dodať len toľko, že nevypovedajú vôbec nič o tom, na koho sú mierené.

O to výživnejšiu informáciu však prinášajú o tom, kto to hovorí. A ak sa takto správa novinár, musí počítať s tým, že neodhalil len svoj hudobný vkus a svetonázor. Odhalil svoj charakter, vzdelanie a intelekt. A týmto metrom sa budú posudzovať všetky jeho žurnalistické výstupy ako aj úroveň média, pre ktoré pracuje.

A záverom jedna poznámka  vo vzťahu k verejne prezentovanému názoru o akejsi intelektuálnej zaostalosti veriacich, obzvlášť kresťanov, či kresťanských žien. Pozoruhodné v spoločnosti (akejkoľvek) je, že ľudia sa radi pýšia svojím rodokmeňom, ak ho považujú za výnimočný, alebo svojou príslušnosťou k privilegovanej vrstve. Vo svojom živote sa potom snažia odzrkadľovať tento svoj pôvod.

Veriaci kresťania sa považujú za „božie deti“. Odvodzujú svoj pôvod od vyššej inteligencie, stvoriteľa, ktorý ich vytvoril na svoj obraz, teda ich obdaril výnimočnými schopnosťami.

Mnohí ateisti (nie všetci) odvodzujú svoj pôvod od „náhody“, evolučného vývoja, v ktorom víťazí silnejší a za svojich najbližších predkov považujú primáty.

Môže naša viera v náš pôvod ovplyvniť aj to, ako sa správame v bežnom živote ?

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..