Denník N

7 smrteľných hriechov, nielen bebravskej doliny, voči prírode

Čo má spoločného biblických sedem smrteľných hriechov a život človeka v bebravskej doline v mikroregióne Podhorie? Pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť v priamom prenose nielen u nás.

Zvláštne to prirovnanie biblických príbehov s prírodou. Lenže hriechy naše každodenné môžu mať neraz až fatálne dôsledky na život človeka, nielen v bebravskej doline.

Pýcha predchádza pád. Nie darmo má popredné miesta v „úspešnosti“ osobných zlyhaní človeka a spoločenstiev ako takých. História zatratených a zabudnutých civilizácií vyrozprávaná citlivou prácou archeológov o tom vie svoje. V našom prípade čelíme nebývalému rozmachu pýchy človeka, ktorá sa zakladá na jeho aktuálne dosiahnutej technologickej a civilizačnej úrovni. Neraz sa stretávame s pocitom hraničiacim s istotou, že človek stojí nad prírodou ako takou. To už je len krôčik od cesty, z ktorej niet späť. Dobre to vo svojom životnom posolstve na sklonku vlastného života povedal sir Attenborough v knihe, ktorá vyšla v slovenskom preklade pod názvom „Život na našej planéte“ a stručne by sa dal charakterizovať tak, že príroda bez nás prežije, my bez nej však nie.

Tento istý prípad možno vidno na každom kroku aj na Podhorí, keď sa traktor svojim rýpadlom doslova zahryzne do svahu, aby na ňom vznikla rovinka pre domček, či altánok. Keď znásilnený prirodzený tok rieky je ešte viac obmedzovaný rozpínavosťou ľudských obydlí. Keď štvorkolky, dvojkolky a iné motorové čudá len z rozmaru návštevníka križujú podhorské lúky a vzácne biotopy míňajú doslova o metre.

Lakomstvo človeka sa v našom prípade prejavuje nielen v neochote nezištne pomáhať  s tým, čoho máme zvyčajne značný prebytok a posunutie ho tým, čo to naozaj potrebujú. Lipneme na hmotných statkoch a neustálej potrebe dokazovania vlastného sociálneho, či majetkového statusu. Ten neraz schovávame za ničím nepreniknuteľné betónové vysoké múry a architektúru, ktorá má pramálo spoločného s uchovávaním kolektívnej identity života na vidieku v podhorských oblastiach, či citlivého splynutia potreby človeka bývať s okolitým prirodzeným prostredím. Vyrastajú nám tu jedno za druhým katalógové monštrá, ktoré nerešpektujú miestne tradície a jednoducho na prvý pohľad vnímate, či snáď aj cítite, že tento dom tu akosi nepasuje.

Závisť je veličinou samou o sebe. Fenomén „lebo sused na to má„, „čo som ja menej ako sused„, či „keď môže sused, môžem i ja“ je v našej kultúre udomácnený viac ako dosť. Má však aj ďalšiu podobu, kedy nevieme „prežrieť“ úspech toho druhého. Akosi automaticky očakávame, že z jeho peňazí potečie aj k nám, veď má toho dosť! Závisť je aj základom tej večne obľúbenej detinskej hry známej ako telefón, či autobus. V malomeštiackom prostredí slovenského vidieka nám tak vznikajú zaujímavé príbehy o ľuďoch, ktorých ani poriadne nepoznáme, už ich vopred odsúdime a znenávidíme. Základ na komunitný rozvoj sa tak skončil skôr, ako započal.

Hnev, ten aktuálne dominuje naprieč celým spoločenským spektrom. Dopĺňa sa o rastúcu frustráciu človeka na pozadí aktuálneho diania okolo pandémie a nadchádzajúcej hlbokej ekonomickej krízy. Ide o jednu z najsilnejších emócii človeka porovnateľnú akurát len s jej silnejším protikladom, láskou. Priam sa až vyžívame v osobnej pomstychtivosti, zákernosti a záškodníctve voči druhým, avšak najviac voči prírode samotnej. Činíme tak namiesto toho, aby sme skrze sebalásku, vzdelávanie a pokoru ho transformovali na lásku voči susedom, prírode a miestu, ktoré nazývame domovom. O to je to bolestnejšie, keď sa táto energia pretaví do agresivity mladistvých. Sám mám osobnú skúsenosť s dosahom hnevu ľudí, kde nebol žiaden záujem na vecnú diskusiu a hľadanie kompromisu…

Smilstvo, moje najobľúbenejšie :-), má nielen sexuálnu podobu, ktorá skôr patrí do intimity našich spálni. Jej podoby možno nájsť v nemravných prejavoch a nemorálnych činoch človeka. Navôkol vidno celkový mravný úpadok človeka a inštitúcií, ktoré si vytvoril. V prenesenom význame slova sa tak stretávame v bezprecedentnom úpadku kvality životného prostredia a postoja človeka voči prírode ako takej. Jednoducho svinstvo, ktoré páchame na nej a na našich deťoch, ktorým zanechávame bezútešný stav prírody.

Smilstvo ako odraz ventilu konzumného spôsobu života moderného človeka sa prejavuje množstvom čiernych skládok, kde popri komunálnom odpade končia nákladné autá stavebnej sute a rozličnej navážky pri brehoch potokov a riek, ktoré chcú tak veľmi žiť pestrým životom. Zdegradované jarky, škarpy, priekopy a zjazvená podoba krajiny, ktorá už ďalej nedokáže plne čeliť klimatickej zmene.

To by však nebolo možné bez môjho ďalšieho „obľúbeného“ hriechu – obžerstva. K nemu sa musím priznať i ja. Nielen pre mňa samotným je náplasťou na nestriedme zajedanie stresov a emočnej nepohody vyplývajúcej z nášho spôsobu života. Prebytok potravín končiacich na smetiskách sú pozemským rajom pre zver a pozvánkou do blízkostí našich obydlí.

To, čo nás zaručene pochová takpovediac už za živa, je posledný z pozemských smrteľných hriechov človeka. Tiež môj obľúbený hriech. Vlastne, ktorý nie je mojím obľúbeným??? Tým posledným nie je nič iné ako lenivosť. Existuje veľmi tenká deliaca čiara medzi tým, keď človek príde vyčerpaný z práce a popri základnej starostlivosti o seba, rodinu a deti je rád, že je vôbec rád. Nie to, aby ešte niečo robil nad rámec tohto obrazu. Lenže sme sa už dostali do takého štádia, kedy lenivosť sa stáva všeobecne akceptovateľnou hodnotou, ktorou si vysvetľujeme narastajúcu nechuť nielen k práci samotnej, ale aj úcte k životu, chuti do života  a úcte k prírode.

Do života sa nám vkráda pasivita a ľahostajnosť. To už je len krôčik od obmedzovania základných ľudských slobôd a práv človeka. S týmto „luxusom“ však musí ruka v ruke ísť primeraná askéza človeka a dodržiavanie základných povinností človeka činiacim z neho človeka spoločenského. Teda aj návrat k striedmosti, zmierneniu prejavov vlastnej žiadostivosti a stratenej úcty človeka voči človeku a prírode samotnej. Je len a len na nás, či niektorý z týchto hriechov sa stane aj tým pomyselným klincom do rakvy našej civilizácii. Prípadne bodom, kedy už nebude cesty späť.

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.