Denník N

Ako dieťa som stratila mamu, následky cítim teraz v dospelosti

„Volám sa Lucia a mám 21 rokov. Keď som mala 8 rokov, prišla som o maminu. Som študentka, ale prispejem aspoň niečo. Sama viem, aké to je ťažké prísť o rodiča…” Tieto slová Lucia priložila k svojmu daru pre Plamienok v kampani Chýbaš mi, mami.

„Volám sa Lucia a mám 21 rokov. Keď som mala 8 rokov, prišla som o maminu. Som študentka, ale prispejem aspoň niečo. Sama viem, aké to je ťažké prísť o rodiča…”

Tieto vety Lucia priložila k svojmu daru pre Plamienok v kampani Chýbaš mi, mami. Príspevky darcov slúžia na zabezpečenie bezplatnej psychologickej pomoci pre deti, ktoré stratili rodičov. Lucia ako dieťa odbornú pomoc nedostala a tvrdí, že následky pociťuje práve teraz – v dospelosti.

„Vo vašom kampaňovom videu som videla samú seba, keď som bola malá a veľmi som plakala. Moja mamina zomrela na rakovinu hrubého čreva, keď som mala osem rokov. Ochorela, keď som mala dva roky, zdravú si ju vlastne ani nepamätám,” hovorí sympatická mladá žena. Jej mama ju vychovávala sama a žili spolu v blízkosti jej rodičov. Keď sa už necítila dobre, zariadila s úradmi, aby si starí rodičia mohli Luciu bez problémov osvojiť. „So starkými som vyrastala a mala som s  nimi veľmi blízky vzťah. Dá sa povedať, že istotu som mala v nich. Snažili sa nedávať mi najavo maminu chorobu, tajili to predo mnou. Pamätám si, ako som sa raz vrátila zo školy a starká bola u nás. Povedala mi len, že teraz bude dva týždne so mnou ona. Pochopila som, že mamina musela ísť do nemocnice. Tiež si pamätám, ako ju jej kamarátka strihala dohola kvôli chemoterapii. Vtedy som si začala uvedomovať, že niečo je zle,” spomína Lucia.

Vážnosť maminho stavu si naplno uvedomila, keď sa jej raz spolužiačka opýtala, čo s ňou bude, keď jej mama zomrie. „Zrejme to počula doma. Začala som nad tým rozmýšľať a opýtala som sa na to aj maminy. Viem, že bola vtedy veľmi smutná,” hovorí Lucia o útržkoch spomienok.

Keď jej mama odišla, nechcela ísť do školy. „Neviem, ako mi to napadlo, ale prikladala som teplomer k radiátoru, aby si starkí mysleli, že mám teplotu. Rozhodli sa teda, že na druhý deň nepôjdem do školy a zostanem doma. S maminou sme spávali v jednej posteli, no vtedy som kvôli “chorobe” spala sama. Ráno, keď som sa zobudila, videla som len starkých plakať. Prvý deň po mamininej smrti som necítila nič. Doľahlo to na mňa až neskôr. Bol to veľký šok, nečakala som to. Nemyslela som si, že je na tom až tak zle,“ hovorí Lucia. Starkí ju na pohreb mamy vzali, čo dnes hodnotí ako správne rozhodnutie. „Tam som si všetko uvedomila. Po pohrebe som bola týždeň doma, mamina kamarátka ma vtedy brávala k sebe do práce. Ďalšie dni a týždne si veľmi nepamätám. Viem, že starkí predali svoj dom a nasťahovali sa do nášho. Muselo to byť pre nich veľmi ťažké, pretože mali iba maminu a mamina mala iba mňa,” spomína.

Už sa nechcem báť

Luckini starí rodičia boli šesťdesiatnici, no o vnučku sa starali zo všetkých síl. „Robili pre mňa všetko na svete a keby vedeli, že by som potrebovala psychológa, určite  by sa mi snažili zabezpečiť odbornú pomoc. V tom čase, keď som bola dieťa, to však nebolo bežné a im to zrejme ani nenapadlo,” hovorí Lucia. Tvrdí, že následky straty mamy pociťuje najmä teraz, v dospelosti.

„Ostala mi už iba starká, ktorá má dnes 77 rokov, starý otec zomrel pred tromi rokmi. Máme spolu naozaj krásny vzťah, je veľmi otvorená a vychovali ma so starkým naozaj s láskou. Teraz počas korony som cítila obrovskú úzkosť, že sa aj jej niečo stane. Veľmi sa o ňu bojím, lebo ona je jediný človek, ktorý mi zostal. Tieto pocity strachu prišli, keď som mala asi štrnásť rokov, no počas pandémie sa moja úzkosť veľmi zhoršila. Okrem toho vnímam, že sa ľahko na niekoho upnem a čakám, že mi to bude opätovať,” konštatuje Lucia.

Z detstva si spomína aj na ľudí, ktorí sa jej snažili pomôcť. „Po mamininej smrti mi všetci spolužiaci na podnet našej pani učiteľky napísali listy, vložili ich do jednej obálky a dali mi ich. Pani učiteľka chcela, aby som od nich cítila podporu. Pamätám si však, že som sa cítila iná. Bola som tá, ktorej zomrela mama a nikoho takého som nepoznala. Rodiny môjho najlepšieho kamaráta i mamininej kamarátky ma brali na dovolenky. Nemala som však človeka, s ktorým by som hovorila o tom, čo cítim po mamininej smrti. Ani som o tom nechcela hovoriť, nemyslela som na to, potlačila som to v sebe. Bolo to tak pre mňa asi jednoduchšie,” uvažuje Lucia.

Ani dnes často nevie presne určiť, čo cíti. „Neviem svoje pocity pomenovať. Niekedy sa s tým pasujem aj v bežných situáciách. Niečo mi prekáža, no neviem povedať prečo, a neviem vyjadriť ani to, čo vtedy očakávam od iných. Ešte horšie je to vo vypätých chvíľach. Starká mala v januári vážny úraz a odviezla ju sanitka. Sadla som si na zem a žiadny plač, nič. Udialo sa to, čoho som sa najviac bála a ja som cítila len hroznú prázdnotu. Bola som prekvapená. Nerozumela som tomu, čo sa so mnou deje. Keď som sa konečne dovolala do nemocnice, zaspala som asi na 20 minút a vtedy to prišlo. Plakala som celý deň, nemohla som prestať, akoby sa uvoľnila nejaká hrádza,” konštatuje Lucia.

Na inej strane však cíti v sebe silu a chuť do života. „Starká potrebovala krv a hoci mám panický strach z ihiel, po jej návrate z nemocnice som šla darovať krv. Práve výzvy, ktoré si kladiem, ma posúvajú vpred. Keď však príde pád alebo neúspech, alebo mám napríklad problémy vo vzťahu s priateľom, znášam to veľmi zle. Mamina mi chýba a teraz je to ešte silnejšie, ako keď som bola dieťa. Vnímam, že nemám vnútornú istotu, neviem dobre zvládať úzkosť a ovládať svoje pocity. Občas, v ťažkých situáciách, cítim veľkú prázdnotu. Myslím, že sa málo hovorí o tom, ako sa cítia deti po smrti rodičov a že im naozaj treba pomôcť. Ja som sa rozhodla, že sa pokúsim vyhľadať odbornú pomoc aspoň teraz, keď som už dospelá. Všetkým deťom, ktorým zomrel rodič, želám, aby dostali pomoc včas. Pretože viem, aké to je.”

Pridajte sa aj Vy k darcom Plamienka a doprajte deťom, ktoré stratili rodiča, smútkovú terapiu.
Príspevky darcov môžu pomôcť zabezpečiť:
  • Konzultáciu s psychológom: 25 €
  • Hodinu individuálnej terapie: 35 €
  • Rodinné stretnutie: 80 €
  • Víkendové stretnutie pre smútiacu rodinu: 800 €
  • Skupinové stretnutie: 200 €
  • Pobyt pre dieťa v terapeutickom tábore na 1 deň: 80 €
 Ďakujeme.

Teraz najčítanejšie

PLAMIENOK n.o.

Sme nezisková organizácia, ktorá je na Slovensku priekopníkom rozvoja detskej domácej paliatívnej/hospicovej starostlivosti a smútkového poradenstva a terapie pre deti a ich rodiny. Od roku 2002 bezplatne poskytujeme nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim deťom domácu paliatívnu liečbu a starostlivosť. Deti navštevujeme doma v okruhu 2 hodín jazdy od Bratislavy. Od roku 2011 V Centre pomoci smútiacim deťom a rodinám v Bratislave na Zadunajskej ulici 6 bezplatne poskytujeme psychologickú, terapeutickú a poradenskú omoc smútiacim deťom a ich blízkym ako aj dospelým po strate dieťaťa. Do centra môžu prísť smútiace deti a rodiny z celého Slovenska. Od roku 2003 vzdelávame študentov, odborníkov a laickú verejnosť, aby sa kvalita detskej paliatívnej starostlivosti na Slovensku zlepšovala. Týmto blogom chceme prispieť k tomu, aby sa povedomie o paliatívnej starostlivosti na Slovensku zvyšovalo.