Denník N

O tolerancii, porozumení, láske a rodine II.

Ak niečo v spore o referende rezonuje s najväčšou varietou interpretácií, musí to byť téma usporiadania rodiny. Je teda dôležité prejsť si menšou analýzou argumentov.

Po vydaní prvej časti mojej „minisérie“ k prichádzajúcemu referendu sa v diskusiách objavilo veľa zaujímavých, rovnako ako aj znepokojujúcich reakcií. Niektoré z nich sa opierali ku môjmu počiatočnému prekvapeniu najmä do otázky adopcie detí členmi LGBTI komunity. Prekvapenie plynulo z toho, že som pôvodne mal pocit, že to nebude najpálčivejšia otázka pod článkom o manželstvách, ale budiš. Rozhodol som sa preto svoju druhú časť venovať práve potenciálnej možnosti „netradične“ sexuálne orientovaných párov adoptovať si deti. A hneď na začiatku chcem zdôrazniť, že nie som aktívnym podporovateľom adopcie homosexuálnymi pármi!!! K dôvodu prečo sa dostanem ku koncu. Chcem však zdôrazniť, čo sú kľúčové nedorozumenia a nepochopenia zo strany Aliancie za rodinu, rovnako ako by som rád predostrel argumentačné nedostatky, ktoré sú používané proti myšlienke týchto adopcií.

Na začiatok treba uviesť, že adopcia LGBTI osobami nie je v dnešnom svete nič zásadne nové. Na svete je viac ako tridsať štátov, teritórií či regiónov, ktoré umožňujú adopciu osobám rovnakého pohlavia za istých podmienok. Z týchto krajín prichádzajú prvé zásadné a zaujímavé informácie. Napríklad APA (American Psychological Assosiation) po roku skúmania jasne vyhlásila, že medzi deťmi z rôznych štátov USA neobjavila žiadne preukázateľné výkyvy správania, spoločenské ani zdravotné poruchy a dokonca ani zásadné dôvody, ktoré by k nim v budúcnosti mohli viesť. Podobné výsledky preukázali obdobné inštitúcie z iných krajín ako Nový Zéland, Nórsko či Belgicko. A moja hypotéza je, že v detskom období ešte protiargument „liberálnejších spoločností ako tá naša“ nie je ešte negáciou. Tiež existujú štúdie, ktoré na (mimochodom môj asi „najobľúbenejší“) argument o riziku toho, že za výchovy homosexuálnymi rodičmi sa aj z dieťaťa stane lesba/gej, odpovedajú jasnými dokladmi o tom, že medzi sexuálnou orientáciou rodičov a dieťaťa v takomto prípade neexistuje jasné kauzálne spojenie. Ja len krátko doplním, že keby sa to aj dialo, komickosť vo mne vyvoláva pocit, že predsa stále sa pri pribudnutí homosexuála do spoločnosti ešte nikomu nič nestalo, nie? Neviem, prečo sa tak ľudia boja, že sa raz dieťa k tomu prizná. Ale to je len malá hŕstka odpovedí na jeden zo zásadných argumentov nielen AZR, a teda že spolužitie detí s dvoma rodičmi rovnakého pohlavia má negatívne následky na výchovu dieťaťa.

V tomto momente si treba uvedomiť, že sa odkrýva povaha argumentácie AZR. Ak si všimnete ich argumentačné články k jednotlivým bodom referenda, špeciálne v prípade adopcií, po krátkom zamyslení ostanete „obarení“. Ide v zásade o hypotézy do budúcna na báze tvrdení. To v podstate znamená, že AZR síce formuluje stanoviská typu „v adopčnej politike je nutnosť hľadať pre opustené deti mamu a otca“ (skrátená interpretácia, ktorá navyše naznačuje, že sa bavíme výsostne o adopciách sirôt z detských domovov), vysvetlenie stanovísk je však viac než zahmlené. Je to zarážajúce, nakoľko iniciatíva akéhokoľvek charakteru by mala svoju agendu podať čo najpresvedčivejšie a najjasnejšie, aby si získali aj ľudí, ktorí s nimi ešte nesúhlasia. Pritom nutnosť oboch pohlaví je natoľko kontroverzný princíp, že si zaslúži hlbšiu analýzu a použitie dôkazov. Môže to znamenať tiež, že si to AZR uvedomuje, no zásadne si uvedomuje aj problematiku vysvetľovania inak ako dodnes (je to prirodzené, je to ako v nejakej knihe,…). V takej chvíli ľudia, čo sa nenechajú obalamutiť planými slovami, zrejme majú skôr tendenciu veriť faktom a výskumom, čo pre podobné iniciatívy nemusí byť želaný výsledok.

Najviac, na čo sa AZR odhodláva, je vysvetlenie skrze potrebu mužského aj ženského vzoru vo výchove a rôzneho pohľadu na život. Tu mne osobne nesedí pár vecí. Prvá sa týka údajného „potrebného videnia úloh muža a ženy v spoločnosti“. Ako sociológ by som to mal zrejme už v tejto chvíli hodiť na kopu papierov s dokladmi predmodernej, prípadne sexistickej agendy. Nerozumiem, čo po toľkých rokoch emancipačných snáh má znamenať pozícia ženy a muža v spoločnosti a najmä aké sú rozdiely medzi nimi. Teda, aby som bol fér, viem si to predstaviť, ale mrazí ma pri pomyslení, že to niekto vníma ako podstatnú črtu ešte aj v 21. storočí v európskom prostredí. To isté si dovolím tvrdiť aj v domácom prostredí. Ja viem, všetci mladí ľudia si ešte robia srandu z toho, že žena má doma variť a upratovať a muž má zarábať viac peňazí a doma oddychovať. Teda, hlavne si robíme srandu z toho, že mnohí zo staršej generácie to tak ešte ako objektívnu črtu vidia. Aj tu však sú individuálne iniciatívy aj doma sa dopĺňať bez zásadných vzorcov a ja nevidím jediný dôvod, prečo by tie vzorce alebo ich náznaky museli deti vidieť. Ostáva nám teda „rozdielnosť videnia sveta očami muža a očami ženy“. Toto je pre mňa asi najväčšia neznáma. Už nejaký čas si lámem hlavu, čo to znamená. Či sa jedná o nežnosť a materskosť žien a silu a neochvejnosť mužov či o nejaké iné črty, ktoré aj tak nijaké fakty neprideľujú ku konkrétnemu pohlaviu napevno. Objasniť nám to ale neobjasňujú ani občianski aktivisti a ostávajú na webe AZR pri vyjadrení „dvaja muži nemôžu nahradiť mamu, ani dve ženy alebo tri ženy nemôžu nahradiť otca“. Aj keby, možno by ste nám mohli povedať viac o tom, prečo je to prelomové, či nie?!

V podstate sa teda celá argumentácia AZR dá zhrnúť do tvrdenia „siroty si zaslúžia jednu mamu a jedného otca“. A to nie je celkom vyjadrenie, ktoré ma ubezpečuje o sledovaní záujmov detí. Podľa mňa by sme každému dieťaťu mali hlavne zabezpečiť rodičovskú lásku, zabezpečenie finančné aj výchovné, príjemné domáce prostredie, miesto, kde je ich útočisko, na ktoré sa môžu vždy spoľahnúť. To je to, čo si každá sirota zaslúži. A tu je problém AZR. Nenašla ani jeden vysvetlený a podložený dôvod, prečo prítomnosť jedného muža a jednej ženy je nevyhnutnou podmienkou na naplnenie týchto podmienok. Ja jednoducho nevidím dôvod, prečo kvalita výchovy a spokojnosť dieťaťa je horšia v prípade, že obaja rodičia majú rovnaké pohlavné orgány  a rovnakú kolonku v dokladoch. Viem si úplne predstaviť, že mnohí homosexuálni rodičia sú oveľa lepšími rodičmi ako mnohí heterosexuálni.

Na nálade nepridáva ani vyjadrenie v tomto prípade radšej nemenovaného člena AZR, ktorý sa vyjadril, že za účelom naplnenia „tradičných hodnôt rodiny“ by už radšej nechal dieťa v rodine, kde otec nadáva a bije matku len preto, aby dieťa videlo všetky stránky spoločnosti, len nech sa dieťa nedostane do rúk homosexuálov. To len ako doloženie o tom, kam sú niektorí ľudia zájsť s vyjadreniami.

Posledný a pre mňa najšokujúcejší je prehovor Igora Matoviča pre youtube-ový kanál Projektu N, v ktorom neraz zdôrazňuje, že „ak by dvaja chlapi dostali malé dievča, to je to najhoršie, čo si vie predstaviť“. V tejto chvíli Vás chcem upozorniť nielen na neochvejné miesto pána Matoviča medzi poslancami s najderavejšou argumentáciou (pre pochybujúcich – to, že si neviete k niečo predstaviť horšiu alternatívu, to ešte neznamená, že to bude škodlivé). Ja som ochotný sa podpísať pod svoj názor, že ak nemáte v sebe nedostatok zdravého chlapa bez akejkoľvek známky úchylnosti, ani Vám nenapadne, že by mohlo prísť k zneužívaniu, ktoré po následnej otázke redaktorky explicitne pripúšťa. Ja som síce zástancom úplného vysvetľovania názorov, ale toto snáď už ďalší komentár ani nepotrebuje.

Prečo som napísal, že nepodporujem aktívne adopcie homosexuálnymi pármi? Je to preto, lebo beriem do úvahy podľa mňa jediný silný a odôvodnený argument, ktorý za prítomnosti mojich zmiešaných pocitov prekvapenia a pobavenia AZR nepoužíva ani ako sekundárny. Pokiaľ v našej spoločnosti existuje tak veľa ľudí, ktorí vystupujú s odporom či posmeškami k inak sexuálne orientovaným jedincom, môže to isté samozrejme hroziť aj v prípade, že máte dvoch otcov alebo dve mamy. Hlavne v prípade niečoho tak krehkého, ako je emocionálna stránka nedospelého dieťaťa, je toto potenciálny problém. A toto riziko možno bude v našej spoločnosti ešte hodnú chvíľu. A tiež je jediným dôvodom, prečo som ochotný byť skeptický. Ak však adopcia v prípadoch iných, ako u nemluvniat, má rozhodujúce slovo v otázke pridelenia či nepridelenia dieťaťa do rodiny dieťa samotné, dá sa možno aj toto riziko prekonať. Ak dieťa s vedomím a poučením, že vonku môžu byť iné deti, ktoré sa mu budú posmievať, a s vedomím, že je to nielen neopodstatnené, ale navyše že má stále aj domov, v ktorom sa môže vyrozprávať a upevniť svoju vôľu, nemám s adopciou problém. Ak sa sirota rozhodne, že chce radšej žiť vo fungujúcej domácnosti s dvoma matkami radšej ako v „decáku“, aký je dôvod mu to neumožniť? Ja veľa ľudí z týchto inštitúcií nepoznám, ale môj subjektívny názor je, že byť súčasťou fungujúcej domácnosti s ľuďmi, ktorí sú Vám oporou a ktorí Vám zabezpečia teplo domova, je oveľa príťažlivejšia predstava, ako v domovoch ostať. Preto by som to umožnil v prípade, že deti sú poučené a ochotné do toho ísť. Šťastné tváre mnohých „ex-sirôt“ v homosexuálnych domácnostiach zo západných krajín sú mi len povzbudením.

Ako som naznačoval, mojím primárnym motívom nie je byť vlajkonosičom armády bojujúcej za jednotlivé legislatívne úpravy. Najmä v tomto prípade som presvedčený, že treba diskutovať o opodstatnenosti a úplnosti niektorých argumentov, ktoré nám často – a to zdôrazňujem – bez diskusie (!!!) podsúvajú napríklad iniciátori AZR. Prijímať stereotypné predstavy, ktoré znejú trochu logicky, je veľmi jednoduché, a to je podľa mňa najväčšie bremeno dnešnej spoločnosti. Ale ak je človek ochotný sa aspoň trochu zamyslieť, verím, že svoje stanovisko podloží lepšie, zodpovednejšie, ale hlavne tolerantnejšie. Nech je akékoľvek. V predchádzajúcich vetách je to moje.

Teraz najčítanejšie