Peklo sú ostatní ľudia

Jeden zo slávnych citátov francúzskeho filozofa Jeana-Paula Sartra je: „peklo sú ostatní ľudia“

Táto veta je svojím spôsobom magická, pretože dokáže vyčarovať mnoho rôznych významov. Ako prvý význam sa ponúka, že ľudia sú vo svojej podstate zlé bytosti a vzťahy sú vždy toxické, avšak v ponímaní Sartra mala táto veta iný význam. Základom tejto myšlienky je proces sebahodnotenia človeka, ktorý prebieha na základe hodnotiacich súdov ostatných ľudí – nežiješ na tejto planéte sám, ale obývaš ju s ostatnými – a tu sa vynára problém.

Podľa Sartreho, to, akú máme mienku o sebe, vyplýva z toho, čo si myslíme, že si o nás myslia ostatní. Výstižne to uviedol Thomas Cooley: „Nie som taký, aký si myslíš, že som. Nie som taký, aký si myslím, že som. Som taký, aký si myslím, že si ty myslíš, že som.“ Sartreho téza je, že každý z nás je uväznení v mysliach druhých ľudí ako objekt hodnotenia. Svoju vlastnú hodnotu nevyhnutne odovzdávame na posúdenie ostatným ľuďom, avšak prístup do ich myslenia nemáme, a tak sa iba subjektívne domnievame, čo si o nás myslia – s určitosťou to nikdy nevieme. V tom spočíva určité nepohodlie, ktoré zažívame vo vzťahoch s ostatnými ľuďmi.

Poďme sa teraz bližšie pozrieť na daný citát „peklo sú ostatní ľudia“, ktorý Sartre interpretuje prostredníctvom divadelnej hry: „s vylúčením verejnosti“.

Traja ľudia – muž Garcin, a dve ženy, Inèz a Estelle – sú uvedení do obyčajnej miestnosti, ktorá má reprezentovať peklo. Zo začiatku tomu nemôžu porozumieť. Sú zaskočení, že povestné peklo predstavuje vcelku obyčajná miestnosť, a nie ohne, kotly s vriacou vodou, a pobehujúce démonické bytosti. Po chvíli sa títo traja ľudia oboznámia s danou situáciou a začnú spoločne komunikovať.

Všetci traja vedia, že sú mŕtvi a nachádzajú sa v pekle. Premýšľajú o tom, v čom spočíva povestné pekelné trýznenie. Po chvíli si začnú liezť na nervy a tu prichádza Inèz so zaujímavou myšlienkou – mučitelia sú si oni navzájom, jeden voči druhému. Je to vykreslené skrz nasledovné príklady:

V miestnosti nie je žiadne zrkadlo, a teda osoby nemôžu posúdiť svoj vlastný vzhľad skrz nazeranie na seba samého. Z toho vyplýva, že sú odkázaní na posúdenie svojich kvalít ostatnými ľuďmi. Estelle je mladá žena, ktorá je upätá na svoj vonkajší vzhľad. Po príchode do miestnosti sa chce nalíčiť, avšak nenachádza žiadne zrkadlo, podľa ktorého by tak mohla urobiť. Druhá mladá žena, Inèz, sa ponúkne, že jej ona bude robiť „zrkadlo“. Následne ju chváli, že vyzerá krajšie než keď prišla do miestnosti, avšak Estelle jej chválu ignoruje. Inèz sa kvôli tomu nahnevá a reaguje: „Čo je tá červená škvrna na tvojej tvári…vyrážka?“ Keďže Estelle sa nemôže pozrieť do zrkadla a subjektívne posúdiť svoj vzhľad, je odsúdená na interpretáciu svojho vzhľadu iným človekom. Vonkajší vzhľad v tomto prípade metaforicky reprezentuje celkovú osobnosť človeka. Estelle nemá zrkadlo do svojej „duše“, nevidí sa, nevie kým je. Musia jej to povedať ostatní ľudia.

Druhý príklad sa týka muža menom Garcin, ktorý plne pochopil zlovestnú situáciu, v ktorej sa nachádzajú, a teda sa rozhodne ignorovať ostatných ľudí okolo seba – zostáva v tichosti, nekomunikuje. Avšak Inèz naňho začne dotierať a pripomína mu, že jeho prítomnosť v pekle je neodvratná, a teda nech sa snaží ako chce, nedokáže urobiť nič, čo by ho oslobodilo od prítomnosti ostatných ľudí. Následne, keď už Garcin rezignuje na svoj pokus ignorovať ostatných, sa jeden druhému zdôverujú so svojím životným príbehom. Garcin hovorí, že bol novinárom, ktorý utiekol pred vojnou z dôvodu, že zastával myšlienky pacifizmu. Snaží sa presvedčiť ostatných, že nie je zbabelec. Avšak spoznáva, že Estelle mu prikyvuje len pre to, že ju pudovo priťahuje a Inèz ho naschvál provokuje, že zbabelcom predsa len je. Garcin je mučený tým, že nedokáže presvedčiť ostatné dve bytosti o tom, že zbabelcom nie je, a v tomto momente vysloví povestnú vetu: „Peklo sú ostatní ľudia“.

V knihe Bytie a ničota, Sartre ešte iným spôsobom popisuje uväznenie človeka v mysli ostatných. Predstav si, že si mimoriadne žiarlivý a rozhodneš sa sledovať svoju partnerku, či ti nezahýba. Sleduješ ju, až kým nevojde do izby v cudzom apartmáne. Akonáhle sa zabuchnú dvere, pristúpiš ku kľúčovej dierke a pozoruješ, čo sa odohráva vo vnútri apartmánu. Si úplne pohltený danou činnosťou a neuvedomuješ si absurdnosť svojej situácie. Zrazu sa na chodbe objaví iný človek. V tomto momente si uvedomíš svoje postavenie a aj obraz, ktorý vytváraš v mysli daného človeka. Tvoja situácia sa zobjektivizuje – si objektom posúdenia iným človekom. Toto uvedomenie seba samého, podľa Sartreho, prebieha práve kvôli tomu, že existujú ostatní ľudia. Keby som žil na tejto planéte sám, tak by som bol pravdepodobne úplne pohltený svojou vlastnou činnosťou a k takejto reflexii seba samého by nikdy nedošlo. Preto obraz, o tom kto sme, nesieme aj na základe toho, čo si myslíme, že si o nás myslia ostatní ľudia.

Podľa Sartreho sme takmer neustále pod dohľadom iného človeka, a teda takmer väčšinu času sa správame ako objekt, ktorý je pozorovaný. Až keď je človek naozaj sám, ťarcha pohľadu ostatných sa zníži.  Citát „peklo sú ostatní ľudia“ referuje práve k tomuto nepohodliu, ktoré plynie z pohľadov ostatných na nás.

Tento pesimistický náhľad možno zredukovať iným pohľadom na vec. To, že sme pod dohľadom iných ľudí, spôsobuje, že si zachovávame určitý morálny kód. Reflektujeme to, ako nás vnímajú ostatní, a teda nekonáme čisto egoisticky. Samotný Sartre bol znepokojený nesprávnymi interpretáciami jeho myšlienok. Netrval na tom, že kontakt s ostatnými ľuďmi, je všeobecne peklom, ale tvrdil, že ostatní ľudia sú pre nás peklom, až keď máme pokrivené a zlé vzťahy.

Najväčší prínos tejto Sartreho myšlienky vidím v tom, aký apel vzbudzuje. To, že sme objektom hodnotenia druhých ľudí, a že takisto my nosíme v hlave ostatných ľudí ako objekty nášho posúdenia, nás vyzýva k tomu, aby sme mali navzájom voči sebe väčšiu náklonnosť a úctu. Medziľudské vzťahy sú o komunikácii. Komunikácia s ostatnými a pochopenie toho, prečo robia to čo robia, nás vedie k láskyplnosti. A tento prístup sa nám vráti v podobe toho, že títo ostatní ľudia o nás budú tiež zmýšľať s pochopením a láskou. Čiže v konečnom dôsledku nemusíme byť uväznený v mysli druhého človeka, máme šancu sa svojpomocne oslobodiť.

Každému z nás sa občas stane, že sa zachoval určitým nezamýšľaným spôsobom alebo povedal nejakú vec, kvôli ktorej sa následne cítil zahanbene. V týchto chvíľach máme pocit, že tí druhí o nás zle zmýšľajú, že si myslia, že sme arogantní, hlúpi, naivní… Trápime sa, že tento obraz o nás, už nikdy nedostaneme z ich hlavy preč. Avšak stále existuje cesta, ako to zmeniť, aj keď veľmi náročná. Máme možnosť prísť a vysvetliť, čo sme presne mysleli, alebo prečo sme sa správali tak, ako sme sa správali. Samozrejme, pravdepodobne sa nám to bude zdať šialené, aby sme prišli ku kolegovi z práce, s ktorým sa ledva poznáme, a povedali mu o tom, že nejaké naše slovíčko sme nemysleli tak, ako sme ho vyslovili. Lenže v tomto prípade je na stole otázka: Mal by som sa teda trápiť, čo si o mne myslí takýto človek, ktorého skoro vôbec nepoznám? Myslím, že nie. Myslím, že by to bolo zbytočnou ťarchou. Sústreďme sa na vzťahy s ľuďmi na ktorých nám záleží. Aj to je veľmi zložité. Avšak, ak prijmeme túto náročnú úlohu s odvahou, tak možno si budeme môcť časom povedať, že ostatní ľudia nie sú peklom, ale nebom na zemi.