Denník N

Bol som Za slušné Slovensko

Som a budem za slušnú, spravodlivú, svedomitú a poctivú s krajinu

Nasledovný text je čisto môj subjektívny pohľad na nedávnu históriu a udalosti, ktorých som bol svedkom aj súčasťou, ale aj na aktuálnu situáciu.

Neviem presne ako to bolo u ostatných organizátorov zhromaždení lebo akosi k tomu nestihla prísť reč. Ale u mňa to bolo takto.

Počas víkendu v dňoch 24.2. – 25.2.2018 som si s partiou užíval zasneženú oravskú prírodu na bežkovačke na horách na trase Lokca – Oravská Lesná a späť. Ján a Martina už vtedy neboli medzi živými. To ešte ale vtedy nik nevedel, len ich rodičia už niečo zlé tušili. 25.2.2018 ich telá našla polícia. V pondelok 26.2.2018 sme sa už všetci zobudili a precitli do reality, že kde a s kým to vlastne v tejto krajine žijeme.

Pocit zdesenia a smútku a neustále premýšľanie nad tým, že čo sa to vlastne stalo, vo mne vtedy spustil to, že nemôžem predsa len tak sedieť, čítať si správy a arogantné vyhlásenia Smero-mafie, a len rozhorčene búšiť do klávesnice. Mal som pocit, že Ján a Martina si zaslúžia prejaviť oveľa väčšiu úctu a ich rodiny si zaslúžia, aby sme im prejavili dôstojnú sústrasť a nielen to, že nás v online priestore zachváti čisto len hnev a frustrácia z toho, že prečo sa to u nás, na „mierumilovnom“ Slovensku, muselo stať. Potom to všetko nabralo pomerne rýchly spád.

Prvé zhromaždenie bolo ohlásené v Bratislave. Tak som mal najskôr namierené na zhromaždenie do Bratislavy. Potom sa postupne, okrem iných miest, ohlásila aj bližšia Banská Bystrica, Martin, Ružomberok a Dolný Kubín. Vtedy som si povedal, že prečo nie aj v Námestove. V stredu 28.2. som kontaktoval známeho, ktorý býva v Námestove, o ktorom viem, že dianie v spoločnosti vníma pomerne citlivo. On sa k tomu postavil tak, že ak to zorganizujem, tak príde. Povedal som si, že sám do toho takto nejdem (predsa len nie som priamo z Námestova, nepochádzam odtiaľ a ani tam nežijem, ani nepracujem). Nechal som to teda ešte tak. Vo štvrtok počas dňa som bol ešte bol v tom, že s kamošom Jankom idem na zhromaždenie do Dolného Kubína. Poobede sa však na FB objavila udalosť (https://www.facebook.com/events/155495085124279/), že v piatok 2.3.2018 sa pripája aj Námestovo. Udalosť vytvoril Miro spolu s manželkou Majkou. No a zistil, som že to je práve tá Majka, ktorú poznám cez kamoša Janka, s ktorým kedysi chodila. Slovo dalo slovo a už som bol v tom. Napísal som príhovor, ktorý tam Majka potom za mňa prečítala. Aj jej bývalý prispel a tiež sám vystúpil so svojim prejavom. Prvé zhromaždenie „Spomienka na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú“ sme dňa 2.3.2018 spolu spontánne a bez inštrukcii a peňazí od Sorosa (rovnako ako potom všetky ostatné zhromaždenia) zorganizovali v Námestove na Hviezdoslavovom námestí. Všetko sa to stihlo zorganizovať za menej ako 24 hodín. Prišlo na neho približne 300 ľudí.

/V knihe „My sme tí, na ktorých sme čakali“ je okrem iných menších chýb, aj jedna (možno aj viac) veľká chyba a uvedený je tam aj jeden (možno aj viac) nesprávny dátum (zrejme kvôli preklepu). V zozname miest, ktoré 2.3.2018 zorganizovali zhromaždenie, totiž chýba Námestovo. A pri jednom príhovore z Námestova je chybne uvedené, že odznel 4.5.2018. Tento totiž odznel 5.4.2018. Autorom a rečníkom bol pán učiteľ Salaj. Došlo k tomu najmä preto, lebo zostavovatelia tejto knižky ju pred tlačou neposlali na riadnu kontrolu jednotlivých organizátorom, vrátane nás./

Takto som sa ja stal súčasťou tzv. platformy Za slušné Slovensko, ktorá mala veľký potenciál sformovať sa aj do oficiálne registrovanej občianskej organizácie. No nestalo sa tak. Platformy, ktorá mala od začiatku svojho vzniku určité problémy s komunikáciou, ako napríklad už pri spomenutej publikácii s príhovormi, ktoré odzneli na zhromaždeniach.

Teraz prídu na rad slová, ktoré sa určite niekomu nebudú páčiť a určite s nim ani nebude niekto súhlasiť, ale takto som udalosti okolo vzniku a zániku platformy Za slušné Slovensko vnímal a vnímam ja.

To ako a kedy presne vzniklo označenie „Za slušné Slovensko“ a kto presne je autorom tohto výrazu naozaj neviem. Určite to bolo spomenuté viackrát v rôznych článkoch a rozhovoroch, a dalo by som to niekde vygooglil, ale to nie je pre mňa už podstatné.

„Úradne“ však doteraz nepatrí nikomu a už ani zrejme patriť nebude.

ÚPV WebRegistre – Výsledky vyhľadávania

Podstatné je však niečo iné. Už dlhšie pred tou zákernou a podlou vraždou som často sedel doma ako na ihlách a sledoval som rôzne protesty ako napríklad „Veľký protikorupčný pochod“. Keby som býval v blízkosti Bratislavy, tak by som bol určite ich pravidelným účastníkom. Aj som niekoľkokrát vážne rozmýšľal, že sa zoberiem a pôjdem do Bratislavy len kvôli tomu, aby som sa týchto zhromaždení zúčastnil. Vždy to však akosi nevyšlo najmä kvôli povinnostiam v práci a kvôli rodine. Predsa len z Oravy do Bratislavy a naspäť je viac ako 500 km.

Nikdy nikto nebol členom v organizácii, združení, spolku Za slušné Slovensko (ZSS), pretože ZSS ostala len akási neuchopiteľná platforma ľudí, ktorí sa dali dokopy len kvôli tej nešťastnej vražde a ktorí organizovali vo svojich regiónoch zhromaždenia. Táto platforma mala určite na viac ako len na to čo dokázala. Ale aj tak dokázala toho pomerne dosť. Dokázala to nie len vďaka organizátorom a hovorcom z Bratislavy, ale aj vďaka organizátorom z ostatných miest Slovenska a najmä všetkým ľuďom, ktorí sa týchto zhromaždení zúčastňovali. Je asi všetkým jasné, že všetko, čo ZSS dokázalo by nikdy vôbec nedokázalo bez ľudí, ktorí vyšli do ulíc, a ktorý na účet ZSS v priebehu mesiacov poslali tisíce EUR. No a keby bolo hlavné mesto napríklad Košice, tak logicky by neboli lídrami a hovorcami tejto platformy tí, ktorí sa nimi stali.

Tu si teraz môžete prečítať môj list lídrom, ktorý som im poslal dňa 24.5.2018:

 

Na čo je človeku slušnosť, keď nebude odvážny, spravodlivý, svedomitý a poctivý? Osobne veľmi dobre poznám jedného úradníka z Námestova, ktorý je slušný a pracuje vo svojom úrade niekoľko rokov počas rôznych vlád. Vie o rôznych nekalostiach a aj ho štvú, no nemá odvahu sa voči nim otvorene postaviť. A takých úradníkov a ľudí je u nás veľa. Napokon, ani sa im vôbec nečudujem. Mám v tomto tiež svoje skúsenosti ako komunálny poslanec.
Na čo je žiakovi slušnosť, keď v škole bijú alebo šikanujú jeho kamaráta a on sa na to len „slušne“ pozerá? Veď predsa biť sa nemá, a nieto ešte v škole. Slušnosť bez odvahy a spravodlivosti často hraničí so zbabelosťou a ľahostajnosťou.

Organizátori úplne prvých zhromaždení Za Jána a Martinu boli a sú predovšetkým odvážni. To, či všetci boli a sú slušní, s tým som si nie až tak úplne istý. Ohľadom ZSS spomeniem všeobecne napríklad jednu vec. Patrím k tým ľuďom, ktorí si veľmi potrpia na obojstrannej komunikácii. To znamená, že keď mi niekto niečo napíše, tak je u mňa úplne samozrejmé, že mu aj odpíšem a odpoviem. Najlepšie hneď, nie o rok alebo nikdy. Z môjho pohľadu považujem neodpovedanie na list, e-mail, SMS, WhatsApp správu atď. za neslušnosť. A v tomto neboli a nie sú niektorí vedúci členovia platformy ZSS veľmi slušní.

A aj keď ZSS nebolo združenie, do ktorého sa dalo prihlásiť, a z ktorého sa dalo odhlásiť, či dokonca vás z neho mohli vylúčiť, prišlo aj k tomu, že niektorým organizátorom bolo zakázané organizovať zhromaždenia pod značkou ZSS. A bolo to do veľkej miery spôsobené aj tou nesprávnou komunikáciou resp. nekomunikáciou. Aj táto nekomunikácia prispela tiež k tomu, že niektorí z organizátorov „slušných“ zhromaždení si o vedení ZSS vytvorili svoje vlastné konšpiračné teórie, ktoré niektorí začali prezentovať aj verejne. Bolo preto nutné aby sa od nich ZSS dištancovalo. Zobral som na seba vtedy nepríjemnú úlohu a trom z nich som mal oznámiť, že už sa nemajú hlásiť k ZSS. Komunikácia s jedným organizátorom bola ukončená takto. Napísal mi „zomri“ (a nemyslel tým na satirickú FB skupinu Zomri). K tomu viac nie je čo dodať. Len to, že aj medzi organizátormi boli a sú rôzni ľudia. Ak človek robí ľudské chyby, z ktorých ak sa poučí, tak je normálne, ak ale človek robí rovnaké chyby opakovane a ešte k tomu vedome, tak to už nie je jeho chyba, ale jeho vlastnosť.

S odstupom času je jasné, že len slušnosť ZSS nestačila. Zo slušnosťou musia ísť ruka v ruke aj aj iné dôležitejšie vlastnosti ako sú odvaha, spravodlivosť, cieľavedomosť, poctivosť a doťahovanie vecí až do konca.

Nikoho nesúdim. Naopak, plne to chápem. Tiež som bol slušný, ale nebol som dostatočne odvážny a psychicky odolný. Ako nezávislý komunálny poslanec som nedotiahol svoj mandát až do konca. Po 2 rokoch som sa ho totiž vzdal kvôli klamstvám a konšpiračným útokom tzv. „ctihodných občanov“ nielen na mňa, ale aj na mojich priateľov a rodinu, a tiež najmä kvôli tomu, že som už necítil dostatočnú podporu a ochotu niečo tu meniť od priateľov a miestnych obyvateľov, ktorí ma volili.

Nejdem tu spomínať konkrétne mená a zlomové situácie (medzi ne určite patrilo celoslovenské stretnutie organizátorov v Banskej Štiavnici). Toho, koho však nemôžem nespomenúť je Juro. Juro sa totiž neprekvapivo rozhodol vydať sa na cestu vrcholového politika, čo sme už mnohí tušili už pri našich prvých spoločných stretnutiach, a vrcholový politik musí znášať aj verejnú kritiku. Nebudem sa vŕtať v podrobnostiach a analýzach, a ani v osobných skúsenostiach s Jurom. Jednoducho a skrátka Juro ZSS využil (nemyslím si že zneužil) ako „rebrík“ do vysokej politiky. Lebo ak by nebol jednou z hlavných tvárí a hovorcom ZSS, tak by nik na nato, že sa tam dostane, nestavil ani deravý groš. Môže si myslieť kto čo chce a obhajovať ho, ale takto to skrátka vidí drvivá väčšina ľudí na Slovensku.
Aj keď som za Jura ako lídra ZSS v Banskej Štiavnici hlasoval, tak s odstupom času sa ukázalo, že to nebola správna voľba. Juro bol totiž zásadne proti tomu, aby sa ZSS oficiálne zaregistrovalo, napr. ako občianske združenie.  No a nakoniec tým, že sa Juro stal vrcholovým politikom, tak vlastne ZSS definitívne pochoval…

Záver

O čo ZSS išlo:

https://www.zaslusneslovensko.sk/o-co-nam-ide/

„Za slušné Slovensko je neformálnou sieťou aktívnych občanov vo všetkých regiónoch Slovenska a niektorých zahraničných mestách, ktorých spojila zbytočná vražda novinára Jána Kuciaka a archeologičky Martiny Kušnírovej. Po tejto brutálnej vražde členovia občianskej iniciatívy zorganizovali najprv pietne a neskôr viaceré protestné zhromaždenia vo viac ako sto mestách s cieľom dosiahnuť dve základné požiadavky:

  1. Nezávislé a dôsledné vyšetrenie vrážd a všetkých káuz, o ktorých Ján Kuciak písal.
  2. Novú dôveryhodnú vládu, ktorej členovia nebudú spájanú s mafiou a organizovaným zločinom.“

21. 2. 2022 už uplynú 4 roky od ich vraždy.
Úplne vyšetrenie objednávateľov vraždy Jána a Martiny stále nie je ukončené. Zďaleka nie sú ani vyšetrené všetky kauzy, o ktorých Ján Kuciak písal. A zrejme niektoré ani nebudú vyšetrené nikdy.

Áno, máme tu novú vládu. Táto vláda však svojimi zbrklými rozhodnutiami, občanov ponižujúcimi vyhláseniami a nezhodami v rámci koalície polarizuje spoločnosť do takej miery, že dôvera v štát je asi najhoršia od revolúcie v novembri 1989. Za pár týždňov vládnutia nie je, žiaľ, už ani dôveryhodná pre väčšinu ľudí, pretože niektorí členovia tam skrátka nemajú čo robiť a dokonca by nemali už ani byť politikmi. Lenže na to ešte naša politická kultúra ani nedozrela a nedorástla. A ani tak skoro nedorastie. Práve naopak. Tá naša politická kultúra degraduje a preráža stále nové pomyselné dná a dokonca reálne tu hrozí návrat ľudí a strany (teraz sú z nej už dve strany), počas ktorej vlády Jána a Martinu zavraždili.

Aj keď to oficiálne nebolo oznámené, ale platforma ľudí Za slušné Slovensko už pár mesiacov neexistuje. A ak nejakým spôsobom existuje, tak len živorí, lebo už nemá takmer žiadny potenciál pohnúť spoločnosťou. Svoju úlohu už splnila a na viac už pravdepodobne nemá.

Kde sme teraz všetci tí, na ktorých sme čakali?
Na čo čakáme?
Vo svete zúri okrem koronapandémie aj pandémia nevraživosti, klamsiev a konšpirácií. Koniec týchto pandémií je v nedohľadne.
Na Slovensku je okrem toho ešte aj akútny nedostatok spravodlivosti, svedomitosti, poctivosti a odbornosti, o slušnosti ani nehovoriac.

Teraz najčítanejšie

Miroslav Benian

Narodil som sa a 18 rokov žil na sídlisku Medvedzie na Orave. Po ukončení vysokoškolského štúdia a krátkom pracovnom pôsobení v Trnave som sa opäť vrátil na Oravu do Lokce. Vyštudoval som jadrovú energetiku, ale už viac ako 10 rokov sa živím ako prekladať technických textov. Som ženatý, mám tri dcéry, chovám jednu mačku, jedného psa a päť sliepok. Som spoluzakladateľ a predseda občianskeho združenia Beskydy bez hraníc, o.z., správca neinvestičného fondu ORAVSKÉ SRDCIA n.f., spoluzakladateľ občianskej iniciatívy Lokca budúcnosti a bol som jeden z organizátorov zhromaždení za Slušné Slovensko v Námestove. V rokoch 2018 - 2020 som bol nezávislým poslanom obecného zastupiteľstva v Lokci.