Denník N

Keď horšie dni beriete ako nevyhnutnosť, aby mohli prísť tie lepšie, život plynie ľahšie

Vyše dvadsať rokov s psychiatrickým ochorením v skratke

Kedysi, keď som bola mladšia a nemala skúsenosť s psychiatrickým onemocnením, bola som úplne iná. Plná energie a elánu, komunikatívna a otvorená všetkému novému, schopná prijímať výzvy. Vedela som, že všetko, pred čo ma život postaví, všetko zvládnem. Mala som prácu, rodinu, záľuby. Od toho osudného okamihu, keď mi prepukla psychotická porucha, som uzavretejšia, úzkostlivejšia, neraz bez energie a občas aj bez chuti do života.

K psychiatričke chodím už vyše dve desaťročia a skrz moje ochorenie som na invalidnom dôchodku. Keď som ochorela (v r.2000), môj syn mal dva a pol roka a dcéra deväť rokov a možno iba vďaka nim som ešte tu. Boli pre mňa silnou motiváciou, aby som sa z tej vlastnej duševnej biedy, ktorá s ochorením prišla, dostala. Aj napriek tomu, že som poctivo užívala lieky, kým som chodila do práce, epizódy psychózy sa mi opakovali a aj medzi nimi som pociťovala apatiu a nechuť do života. Vždy som sa však so svojimi ťažkosťami borila a doslova sa prekonávala. Keď som nevládala, pomáhali blízki – manžel, moja mama a sestra.

Po tom, ako som zanechala prácu, ostala len na invalidnom dôchodku a hlavne po zmene liekov v r. 2009 sa môj stav začal zlepšovať a viac stabilizovať. Lieky ma už menej utlmovali a vďaka invalidizácii som mala viac času starať sa o deti a venovať sa im. Nebola už práca a domácnosť, ostala mi na starosti len domácnosť. Epizódy psychózy sa mi vyhýbali.

V r. 2015 som sa cítila zdravá a začala som lieky znižovať. Po roku som ich na vlastné riziko úplne vysadila. Nastala zmena. Znova som sa cítila byť viac sama sebou, mala som viac energie, život ma bavil. Netrvalo to však dlho. Čoskoro sa mi začali nálady striedať a výkyvy nálad sa stále zvyšovali. Začiatkom r. 2017 som opäť padla do psychózy a musela som byť hospitalizovaná, aby som sa dokázala vrátiť do reality. Po ďalšej elektrokonvulzívnej liečbe mi boli nasadené antipsychotiká a antidepresíva.

Odvtedy som postupne, už so súhlasom psychiatričky, lieky znížila na takú mieru, aby ma až tak neutlmovali. Napriek tomu mávam dni, kedy sa mi nič nechce a ani nič nespravím. Prichádzajú hlavne po pár dňoch, keď som výkonnejšia. Áno, som neraz uzavretejšia, úzkostlivejšia, bez energie a občas aj bez chuti do života. Mám dojem, že s touto chorobou to ani inak nebude. Jednoducho, my, ľudia s týmto ochorením, potrebujeme viac oddychovať a keď chceme byť aktívnejší, žiaľ, musíme sa do toho nútiť, nejde to len tak, samé od seba. Roky som sa držala hlavne kvôli deťom a kvôli manželovi. Teraz mám už deti dospelé a mám už aj vnúčatá, no deti, vnúčatá i manžel ma naďalej potrebujú „funkčnú“ a hlavne pri zmysloch. Preto som prestala experimentovať s liekmi a snažím sa tešiť z každého lepšieho dňa. A čo tie horšie dni? Tie beriem ako nevyhnutnosť, ako deň, keď treba spomaliť a niekedy i nič neurobiť, jednoducho deň alebo jeho časť preležať. Viem, že tie horšie dni ako prišli, tak aj odídu a zas bude načas lepšie. Viera v lepšie dni –  to je recept, ktorý ma roky drží nad vodou. Dá sa povedať, že aj vďaka tomu život s psychiatrickým ochorením zvládam.

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.