Denník N

Drahá pani prezidentka, úplne Vám rozumiem…

Človek si často ani neuvedomuje, akú dlhú dobu bojujeme s naším zatiaľ najväčším nepriateľom tohto storočia. Sme vo veľkej nevýhode – náš nepriateľ je neviditeľný, a pritom schopný vytvárať problémy nielen v medziľudských vzťahoch, ale aj v celom zdravotníctve, v hospodárstve, či v štáte ako takom. Dnes sme však na tom lepšie ako na začiatku pandémie, pretože máme účinný prostriedok, ktorým dokážeme pandémiu výrazne spomaliť až zastaviť. A je potrebné s poľutovaním poznamenať, že ho nevieme používať. 

Kostra tohto príspevku bola napísaná pár mesiacov dozadu, presnejšie na začiatku februára roku 2021. Vtedy som ešte naozaj netušila, čo všetko sa v našej krajine za pomerne krátku dobu udeje. Tento odkaz som pôvodne plánovala pridať na môj Facebook, ale nakoniec zapadol prachom v poznámkovom bloku môjho mobilu. Nedávno som ho však znovu objavila, a donútil ma zamyslieť sa. Bolo to len pár mesiacov dozadu, kedy som chcela s malou dušičkou osloviť aspoň kúsok národa, ktorý spochybňoval vážnosť situácie. Dnes máme dostupný prostriedok, ktorý nám vo viacerých krajinách ukazuje, že je funkčný. Kde sme sa teda zasekli? No, poďme pekne od začiatku, kde Vám predstavím môj vlastný „korona príbeh“. Na to je však potrebné premiestniť sa mierne späť v čase.

COVID-19 sa mi už na jar 2020 zdal ako desivý, ale celkom vzdialený nepriateľ. Prípadov bolo porovnateľne menej ako teraz, a aj tak Slovenskom prešla vlna neuveriteľnej spolupatričnosti a súdržnosti, ktorá nejednu osobu zahriala pri srdci. Ľudia si navzájom šili rúška, chodili za starších obyvateľov na nákupy aby ich chránili pred hrozbou, zdravotníkom sa nenadávalo, ale tlieskalo. Dá sa vo všeobecnosti povedať, že ľudia boli viac ohľaduplní a ostražití, ako sú dnes.

Čo sa s nami teda stalo? Už ma naozaj nebaví čítať komentáre na Facebooku – jeden existenciu vírusu popiera, ďalší zasa spochybňuje jeho vážnosť a ten tretí ho zasa berie ako pokus nejakých vysoko postavených ľudí zredukovať populáciu. Ľudia sa vyložene smejú na príspevkoch rôznych masmédií, ktoré informujú o ľuďoch, ktorí kvôli tomuto krutému vírusu náš svet bohužiaľ opustili. Predstavte si, ten vírus naozaj existuje, a naozaj je to vážna vec, ktorá by sa nemala určite zľahčovať.

Koronavírus sa mi dokonca na dva týždne usídlil v mojom tele, kde spôsoboval nečakané problémy. Spočiatku boli moje príznaky mierne a tak som si myslela, že ide len o obyčajné prechladnutie. Onedlho som si však uvedomila, že nám skoro všetkým v rodine začali príznaky v ten istý deň, čo vo mne vyvolalo mierne pochybnosti. V piatok sa moja mama po prebdenej noci rozhodla ísť na antigénový test – výsledok bol, bohužiaľ, pozitívny. Doteraz si pamätám, aká bola moja reakcia po tom, čo mi túto nepríjemnú novinu oznámila: spýtala, som sa jej, čo budeme teraz robiť. Po tom, čo mi odpovedala slovami „to, čo doteraz” som si uvedomila, že nám naozaj nezostáva nič iné, iba dúfať, že to celé dopadne dobre.

Mala som vtedy naozaj veľký strach, pretože moja mama sa lieči na autoimunitné ochorenie, ktoré môže priebeh korony veľmi zhoršiť. Čoskoro sa pre mňa začal veľký boj – a to nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Obavy vo mne každým dňom narastali, mala som strach o moju mamu a jej priateľa a denne som aspoň raz vzlykala do vankúša, želajúc si, aby sa ich stav ihneď zlepšil. A moje príznaky? Tie sa striedali takmer každú hodinu. Najsilnejšie sa ma držal suchý kašeľ, ale mala som aj zvýšenú teplotu, zapálené oči, silné bolesti hlavy, svalov a kĺbov, upchatý nos, zimnicu, nechutenstvo, žalúdočné problémy, tlak na hrudi, moje telo ma „prosilo na kolenách“, aby som čo najviac oddychovala a spala.

Z mojej rodiny som mala priebeh najľahší, a bolo pre mňa naozaj ťažké sledovať, ako moja mama a jej priateľ bojujú. Takmer stále som za nimi chodila do ich izby a sledovala som ich rozmýšľajúc, či už nie je čas zavolať sanitku. Chvalabohu, obaja to zvládli a som rada, že som na tom bola ešte ako-tak “dostatočne”, že som im bola schopná pomôcť, keď to bolo potrebné. Ako sme na tom teraz?

Ja, mama aj jej priateľ sme sa dali zaočkovať čo najskôr to bolo možné, a moja sestra momentálne odpočítava dni do prvej dávky. O tom, že sa dáme zaočkovať sme nikdy nepochybovali, a nemáme problém pristúpiť aj k ďalším dávkam, ak to bude potrebné. Veríme totiž, že je to pre nás prospešné nielen z hľadiska ochrany nášho zdravia, ale aj z hľadiska možností a výhod, ktoré nám očkovanie poskytuje. A aj keď som nesmierne vďačná za to, aký jednoduchý prístup som k vakcíne mala, stále ma máta, prečo ho vlastne nevyužili aj ostatní okolo mňa?

Snažím sa s týmito ľuďmi diskutovať, poukazovať na fakty, štatistiky a konkrétne príklady krajín, kde to očkovanie naozaj zabralo a vidno tam, že aj keď počet infekcií stúpa, počty ľudí, ktorí sú hospitalizovaní sú nízke. Vezmite si také Dánsko, ktoré je v danej problematike skvelým príkladom. Má síce o trošku vyššiu populáciu ako Slovensko, ale pri štatistikách zaočkovanosti je počet obyvateľov vlastne zanedbateľný. Je totiž nad slnko jasné, kto je v tejto situácii víťazom, pretože Dánsko má momentálnu zaočkovanosť 86,73%, zatiaľ čo naše štatistiky vykazujú len 42,76% . Dánsko býva fanúšikmi alternatívy používané ako príklad, že očkovanie je neúčinné a tým pádom zbytočné. Je síce pravdou, že denné prírastky pozitívne testovaných sú v Dánsku veľmi podobné tým, ktoré sa vyskytli na vrchole druhej vlny, ale (a toto je veľké ale) treba si porovnať čísla hospitalizácií a úmrtí so štatistikami na Slovensku. Z týchto štatistík (ktoré sa dajú nájsť napríklad tu, alebo tu) očividne vychádza, že percento zaočkovanej populácie vplýva na stav v nemocniciach a rapídne ho zlepšuje. Čo sa však veľmi často deje sú situácie, kedy si naša drahá alternatíva nepripúšťa, čo tieto čísla skutočne znamenajú, prípadne bez hocijakých dôkazov tvrdí, že sú nepravdivé.

Tu pravdepodobne pramení náš hlavný problém. Mnohí ľudia si vymýšľajú vlastné naratívy, len aby nemuseli niečo spraviť pre dobro seba a celej spoločnosti. Dôvodov, prečo sa ľudia neočkujú je množstvo, a je potrebné povedať, že asi 99% z nich je neopodstatnených. Poznám v mojom okolí pár ľudí, ktorí by sa zaočkovali radi, ale ich zdravotný stav im to, žiaľbohu, neumožňuje. A teraz si predstavte, ako sa tieto osoby cítia, keď sledujú privilegované ohŕňanie nosom nad tým, čo by našu situáciu definitívne dostalo pod kontrolu. Ja, osobne, mám občas tých výhovoriek už plné zuby, a aj keď je to niekedy naozaj ťažké, stále sa snažím ľudí okolo seba presvedčiť, že očkovanie je to najlepšie čo by mohli pre seba momentálne urobiť.

Ak teda tento príspevok číta niekto, kto očkovanie odmieta, prípadne nad ním váha, rada by som sa tejto osobe prihovorila – naozaj sa nie je čoho obávať. Vakcinácia je momentálne jediným prostriedkom, ktorý nám dokáže pomôcť. Nemocnice, žiaľbohu, pomaly ale isto kolabujú a vyzerá to tak, že to bude ešte horšie. Úplne rozumiem, že je nesmierne ľahké nechať sa ovplyvniť toľkými vonkajšími faktormi a názormi, ktoré vám môžu očkovanie znechutiť, ale fakty ukazujú na niečo iné. Vakcinácia proti COVID-19 je bezpečná a účinná, nakoľko vo veľkej miere zamedzuje komplikáciám spojeným so samotným ochorením. Týmto článkom chcem apelovať na ľudí, ktorí sú momentálne „proti“, aby sa informovali použitím relevantných zdrojov a snažili sa čo najviac prispieť ku kolektívnej imunite. Krajiny s vysokou zaočkovanosťou nám totiž príkladne ukazujú, že očkovanie je jedinou cestou, ako sa vrátiť späť k životu, ktorý bol pred marcom 2020.

Teraz najčítanejšie

Katarína Korienková

Som študentka piateho ročníka bilingválneho gymnázia so zameraním na anglický jazyk. Vo veľkej miere ma zaujímajú spoločenské problémy a otázky, ktorým sa budem na tomto blogu venovať. Môj blog budem používať ako nástroj vyventilovania sa a získavania nových skúseností v oblasti žurnalistky, ktorú plánujem po maturite študovať na vysokej škole. Ak máte na mňa nejaké otázky, príp. ak máte pripomienky k mojim blogom, neváhajte ma kontaktovať.