Denník N

Plán obnovy. raj na zemi a my, Alebo: Europáni.

Narážam v názve i na dokumentárny film, Ale to je len úvod zmyslenia.

Film: Raj na zemi, ktorý sme doma pozerali. Režisér Jaro Vojtek. Dokonca dvakrát sme si to pozreli. Paradoxne aj pre tie fotky, ktoré sú vo filme použité a dávajú mu určitý rytmus, viem si predstaviť, že by som si to pozrel i dnes… .

Ostal mi v hlave práve ten hlavný aktér, eden z pútnikov po svete, Andrej Bán. Ako fotograf, účastník mnohých konfliktov, ktoré sa pred pár desiatkami rokov udiali i blízko našich hraníc, i povedzme v Afganistane, v Iraku či inde, si prežil svoje a zanechalo to určité stopy i na tele, na duši, na sociálnych vzťahov, na stave rodiny. Spomína na ideu domova ako na hodnotu, ktorá v tom jeho „zrkadlení“ sveta, určitej prázdnoty a absurdity hraničných situácií, utrpenia, i nádeje pre trpezlivých, či mierne apatických, v zdanlivej beznádeji.

Hlavná niť príbehu, je však podľa mňa putovanie s priateľom, ktorý ho sprevádza, ktorý sa o neho zaujíma, trpezlivo ho nakrúca na kameru a vraví, že hľadá pravdu. Vracajú sa na tie miesta a robia určitú „parabolu“. Akoby to nemalo tú šťavu, všetko je akési prázdne, možno s atmosférou filmu Vtedy na Západe. Aj obete konfliktov akoby v porovnaní s vojnovým fotografom a humanistom pôsobili trochu akčnejšie, životaschopnejšie.

Možno pre ten faktor, že tú rodinu si do určitej miery zobrali na tie opustené miesta, kde sú vykorenení, že si ju zobrali zo sebou. Andrej Bán svoju rodinu, domov hľadá… nachádza ich rodiny. Ich príbehy.

Trochu to pripomína film Alexander Veľký, kde hrdina tiež putuje, dobíja svet. Zakladá mestá, plodí synov… A príde zrazu „na kraj sveta“, niekam do hôr, pozerá na ďalšia diaľky do údolí, ktoré sa na horizonte rozprestierajú pod ním a uvedomí si, že nič nenájde a mal by sa vrátiť…domov…Nepokojný…. Človek…

Človek hľadal možno domov, sám seba, a ostatné bol možno len dôsledok… legenda…

Teda v závere filmu, kedy sme už videli i miznúce fotky z výstav, fragmenty sveta, ktorý akoby nebol, ktorí akoby ani nikoho nezaujímal, aj s ľuďmi, ktorí tam akosi ostali visieť,…teda rozhodne zatiaľ nestál ten svet nikomu za to, aby doň investovali svoje peniaze…do času tých ľudí, ktorí tu na Zemi prežívajú, ani do ich priestoru…teda do ich života. Do kvality…

No z úvodu, som spísal skôr niečo ako recenziu filmu. Teda z toho, kde sa vlastne akoby nič nedeje, vyplávajú postupne na povrch určité obsahy, správy, správy z hlbiny…

A teda v jednej otázke odpovedá tvorca a priateľ Andreja Bána, že preto ho filmuje, lebo mu to pomáha. Že to je niečo ako ich rozhovor. Sprevádzanie… Robí to preto, že filmuje pravdu a filmuje Európana. Andrej Bán použil určitý vtip, vraví, že Eurobána…

A z toho ten názov…

 

Film ukazuje dve otázky, ktoré mi po dnešnom rannom behu popri Dunaji, v rezervácií Starý háj v Petržalke, ostali visieť.

Jedna je otázka hodnoty života v pozorovaní toho, čo žijeme teraz my.

A druhá je otázka hrozieb i príležitosti, ktoré sa ukazujú.

Teda Iračan, žijúci s rodinou v Nitre vraví, že sa vráti domov. Tam má rodinu a tá im pomôže. Oni majú podľa filmu také hodnoty, vzťahy, že ak požičajú peniaze, tak nie s úrokom (čas sú peniaze) ale môže prejsť i jedna generácia a keď to vrátia až potom nič sa vlastne nedeje. Teda nik nebohatne na inflácií, na požičiavaní peňazí, na predpoklade, že peniaze budú mať viac ceny v budúcnosti. Hodnotou sú vzťahy, česť, rodina, almužna…nebohatne sa veľmi a ani nechudobnie…je tam určitá stálosť.

Stálosť, ktorá chýba dnešnej Európe. Mladí z toho stavu, aký sa dnes pociťuje, majú stres, úzkosť, zníženú imunitu. Jedia i jedlá určené na zisk, so starostlivo zmeranou maržou, ktorá nejak umožňuje uspieť v hre s konkurenciu, umožňuje i nejaký zisk i tu fondu na mzdy a podobne…..na dane…či na daňové raje, schránky… Teda nie tá česť, meno, skôr stály únik v „tekutej dobe“. Nik nech o mne nevie, aj tak je to anonymné, masové, pravdu nahradila podobnosť pravde, pravdepodobnosť, Argument je celok, masa, čísla, digitálna štatistika, dojem vedy, biele límčeky a plášte. Etika a veda …to nie je priorita…štuky sa potrebujú hýbať a rybník je stále menší, plnší…

Druhá vec je fenomén migrácie. Film je z roku 2019 a covid 19 nebol ešte to, na čo s naše vedomie zameriavalo. Andrej Bán sa pýta na ten egoizmus Európy, kedy niekto chytí čierneho Petra – migrantov – a iných členov EÚ TO NEZAUJíMA. Ide im o prežitie…o zisky, konkurenciu, o dane.. investori, kapitál …a stimuly …projekty a fondy…plány…

No, otázka, čo budem robiť, keď k nám prídu utečenci možno z Ukrajiny, nie je dnes tak zaujímavá, ako otázka, čo budeme robiť my, keď budeme utekať pre zlo vládou dnešnej vlády, ktorá má toľko dôvodov, ktorými dáva legitimitu porušovaniu zákonov, záujmov obyvateľov, ktorí ju volili, toľko stresu, šírenia nedôvery, beznádeje a strachu, že rozumní možno tiež sa zbalia, precvičia si cudzie rečí, oprášia slovníky a poberú sa preč, kým je čas.

Veď istota v bezpečie, teda garancia určitého stavu a poriadku – práve cez zákony – je to, čo dáva hodnotu…i investorom argumenty…aby prišli a dlhodobo tu podnikali…aby pýtali finančné stimuly…

Čo však s vládou, ktorá vzbudzuje otázniky?

Ak teda povedzme už tretia veta nejakého príhovoru v médiách, masových, nedáva zmysel, a ak si vymeníme znamienko hodnotové, či vymeníme slová použité za „opozitum“ , že keď to dáva zrazu súhlas, že sa to viac podobá na pravdu, realitu, ktoré žijeme? Napr. ak vymeníme v slovnom spojení: Plán obnovy slovo a bude to Plán pohromy, tak potom si povieme, že poďme „ta het“. A nie ta od Prešova do Blavy.. ale niekde do Bazileji…a ešte ďalej…

Teda vidíme to už dnes. Boj začal a nebojuje sa už  s vojakmi. Bojuje sa na poli úverov, ekonomiky, bojovníci sú občania, pracujúci, cash flow, miera zadlženia…cena nehnuteľností, úroková miera ECB… Dochádzajú „baterky“,  finančné krytie, energia pre hráčov v hre…lebo sme tu – žiaľ – pre tú našu vládu asi len ako takí panáčikovia v nejakej virtuálnej hre…necítia to veľmi s ľuďmi.. zdá sa veľmi…na všetkých frontoch… a v programe – v softvérovom vybavení – máme ešte z čias socializmu určité materiálne, hmotné, vysvetlenie sveta, vieru v pokrok, v progres, vo veľké celky, v biele plášte, v televízor…človek, taký ten skutočný, jedinečný . akoby zmizol…

Taký, ktorý sa mihol vo filme Raj na zemi…teda o tom vlastne bol tiež ten film…každý z nás má hodnotu, príbeh, život…dôstojnosť…nie je číslo, človek milión…

Teda už minulý rok, ako sa vraví, sa naša ekonomika obohatila o tretinu nových – covidových peňazí…to sa dostáva do snahy o zvýšenie efektivity, produkcie, inflácie…a vidíme, že záhadne sa tu v SR hľadá 20 mld EUR…

A k tomu z plánu obnovy (plánu….) máme dostať krásnych 6 mld …tie budeme splácať dokým nepovedia, že to nejde…lebo, neviem, či to pôjde…A to je možno dôvod, prečo zrazu nie je ani na pandemickú PN, ani na odškodňovanie gastro prevádzok, či priemyslu v cestovnom ruch, v službách, v drobnom a strednom podnikaní, ani na stimuly pre energetické výdavky. Zníženie daní… nič…

Teda jeden „pluk“ v boji na poli ekonomiky je už mimo boj…

Máme tu lekárov, ktorí odišli zo zdravotníctva. Máme tu cca. 200 dýchacích prístrojov, lôžok s ventiláciou. A to pre 5 000 000 obyvateľov. Teda pomer škôd, poškodených s pomerom obetí, keď nevieme správne liečiť, keď sa doktori, ktorí to vedia používať, dostavajú do disentu a keď videa na internete sa im mažú…

Teda, žijeme absurdný stav, kedy nezmysel sa nedá skorigovať, lebo tí, ktorí by mali byť zodpovední, nepočúvajú.

A nedajú sa ani vymeniť, nedá sa to zvrátiť…ale dá sa napríklad ujsť…sme členmi EÚ.

Nech si tu ostane vláda sama so svojimi svedkami vernými a nech im platí dane ten, kto tu ostane…

Čo vidím ja ako riešenie?

Jednoducho, roky sa hovorí o podpore tzv. sivej ekonomiky. Teda podnikania v kúpeľníctve, v rekonvalescencií, v geriatrií… Máme tu lesy, kúpele, ozdravovne…máme tu dopyt po miestach, kde v rozumnej sume by niekto sa vedel postarať…mal by plácu a zmysel života.

Postcovidové syndrómy, by sa tu dal liečiť. Dal by sa tiež zaučiť personál na používanie ventilácie, tak aby sa dostala do verejnosti určitá istota, nádej, že keby to jedno percento, či desatina percenta, to cca. 0,O5% zo sto percent – z celku (teda z 5 000 000 tých cca. 150 000,,,), že by malo nádej. A ak naozaj je možné trpezlivo a s ľudskosťou liečiť týchto ľudí a ak naozaj je možné docieliť výsledok, že skoro všetci na ventilácií sa dajú vyliečiť, že naozaj tu máme také kapacity v lekároch, pýtam sa, prečo nedostanú priestor? Veď to je možno naša konkurenčná výhoda oproti iným štátom, to je tá cesta???? Ak nakúpime také prístroje, lôžka a budeme mať personál na liečenie, prečo by sme nepomohli celej Európe? Načo čakáme?

Podobne, ak priemerne ročne v SR umieralo (demografia) cca 50 000 ľudí a ďalších cca. 50 000 ľudí sa tu narodilo, prečo sa nepodporí rodina, matky?

Prečo nemá rodina priemerne aspoň o jedno  dieťa viac?

Prečo sa tu nepestujú zdravé potraviny, v rámci sebestačnosti a podpore poľnohospodárstva? Rozvoja vidieka? Aby bola lepšia imunita, zdravie, menej obezity…?

Prečo sa nepodporuje šport? Kluby?

Viem o prípadoch, kedy – nepriamo – majitelia klubov „donútili“ deti i mládež na očkovania, aby mohli trénovať a pretekať …a tie deti, skončili s ťažkým  stavom – neschopné športovať….

Tak štát deklaruje verejne podporu talentov, chce reprezentantov…a v praxi mu končia doma na lôžkach…lebo vakcína pre deti…lebo farma firma povedala..

Je to taký výsledok vlády, asi prejav nejakého nezáujmu, dôkaz o tom, že občan nie je pre zástupcov občanov zaujímavý, že ak by sme si všimli nie celok, podobnosť pravde, ale pravdu, jedinečný osud občana, športovca, mladíka, donúteného okolnosťami k niečomu (nie až tak nepodobný osud nejakého Iračana) tak vláda by musela skončiť…

Som za to, aby skončila…

Márne sa snažia pretláčať niečo o novembri…realita naozaj vyzerá ako časy pred novembrom… Dokonca tá neschopnosť, neochota, ozvať sa, akoby ukazovala prstom na pravdivosť indície, že to tu bolo možno celé tak trochu plánovaná. Kde sú dnes demokrati? Išlo vtedy len o možnosť cestovať, kúpiť si „magneťák“ a riffle? Možno…

 

Jednoducho, dnes sa sporia mnohí o tom, kto je „fašista“. Ale ak poznáme trochu vývoj, možno uvidíme takú niť, že i fašista bol jedným z variantov „lúzy“, teda nevzdelaných, chudobných, väčšiny, ktorá mala zrazu priestor, bla v rukách niekoho.

(Tu samozrejme zjednodušujem…je to len ranná úvaha…záver si môže urobiť každý svoj, dôležité je uvažovať nad tým, hľadať súvislosti…i Gavrilo P. bol vlastne možno sprisahanec, teda konšpirátor…i toto slovo má svoj normálny význam, stačí pozrieť slovník výkladový…nielen google…ak hľadáme prameň…radosť z poznávania, proces…)

Benito M., Lenin, Stalin, Hitler…že tu je nejaké záujem, mať korisť, a je tu masa ľudí, ktorá musí poslúchať. Ako sa píše na pamätníku pre obete prvej svetovej vojny v Petržalke: ležíme tu preto, lebo nám kázali ísť do boja….nevedeli ani prečo bojujú, ani za koho..ani či ten dôvod, či podnet, možno konšpirácia určitých záujmových skupín, bol tak dôležitý, aby v takom množstve toľko rodín prišlo o otcov…. Vyzerá to tak, že niekto chcel postaviť železnicu Orient expres. Niekto si chcel „vyliečiť“ komplex z toho ,že nemá more a nie je koloniálna mocnosť, imperialista nejaký, ..a keď to nešlo ,využil i možnosť poslať do zaostalého Ruska revolucionára, teroristu…VOSR, teror..na desiatky rokov…a ostatné je len opakovanie, pôsobenie príčin a následkov. Kapitálu, imperializmu ako prejavu chorej duše.

A možno i o tom bol ten dokument Raj na zemi.

Ak je ten raj v tom priestore medzi nami a je tu hlavná hodnota priateľstvo, záujem o druhého, prečo sa nechávame nachytať na preteky s infláciou?

Prečo sa chceme zadlžovať pre „hlúposti“, ktoré za pár rokov nebudú mať inú cenu ,ako cenu za odvoz odpadu?

Prečo sa nevráťme k podpore rodiny, k úcte k matkám? K deťom ako pokladu?

Ak budeme stále pre niekoho nuly, ak nás tu bude 5 000 000 takých núl, kedy budeme jednotky?

Budeme jednotky v celkovom počte – v rámci štatistiky, v rámci argumentu mocných? Tých v bielom plášti, v bielom líčeku?

Naozaj im ide o nás?

A ak im dávame svoju moc, naozaj robíme dobre, keď im nejde o nás? Keď v nás vidia číslo? Ale nula niekedy nebola ani číslo…

Kedy sme prestali rozmýšľať? Vtedy, keď rodín prestala mať možnosti učiť svoju pravdu ,tradície …deti?

Keď prestali byť Vianoce Vianocami? Kto vie…

Veď o čom sú Vianoce? O láske? O nádeji? O Rodine?

Len dodám, lebo som to už skoro dopísal.

Spomenul som si, ako Jaro Vojtek, ten priateľ, ktorý sprevádzal priateľ s kamerou, prišiel i k nám do Petržalka, keď ako čestný hosť prišiel sadiť platan na školský dvoj v areáli ZŠ Pankúchova. Bolo to práve v roku, keď začal točiť i film Raj na Zemi.

Pamätám sa, ako sme sa v máji 2015 prešli po relaxačnom chodníku Marsilius, ktorý sa tiahne zachovalými lužnými lesmi sídliska, v rámci projektu Marsilius (kde ide vlastne o rozvoj duše, lebo renesančný filozof z Florencie, Marsilius Ficinius, kedysi povedal, už v časoch renesancie, že svet stratil dušu, (Spirit mundi), teda idea chodníka Marsilius z nášho OZ Presadíme, teda tu mi vraví, že sa chystá do Iraku…

Idea sadenia stromov bola tá, podporiť komunity, inklúziu, príklad občianstva, identity a chceli sme i pre školu zorganizovať besedu s významným režisérom, autorom oceňovaných filmov.

Len teda povie, dar, strom, kde deti mohli získať vzťah k skutočnému, nie k teoretickému, starostlivosťou mohli získať schopnosť žiť zodpovednejšie, ten strom do troch rokov zoschol.

Že ide o dar, to sa akosi asi zabudlo, nepochopilo. Úloh je veľa.

Školy sú na páse byrokracie…žiaci sa menia… učitelia občas vyhoria…spoločnosť to nerieši, nevšíma si…ostávajú visieť…ako tí migranti…neinvestuje sa do nich…a výsledky vidíme… a teda i tá hláška, že ešte bude priestor spraviť tú besedu…bola asi len tak…:-)

A všetko je asi len tak…život nám však uteká medzi prstami…v tekutej dobe…ako „peniaze z ECB“… Jednoducho, zopakujem, investovať do rodín, do detí…mať aspoň o jedno dieťa viac, ako je teraz bežné…nechať ľuďom priestor na čas, na vzdelanie…rešpekt, láskavosť, …nech zosilnejú…nech majú sebavedomie, hrdosť, zdravie.. a potom  to bude udržateľné, napriek mediálnym hrám…nás sa nemusia týkať. ..

Ako vravel A. Schopenhauer…svet je moja vôľa a predstava…

Peace of Mind…inak povedané…

Fotky sú len ilustračné, z dnešného rána. Východ slnka. Veď kto z tých tisícov Petržalčanov to takto videlo na vlastné oči? A koľkí išli dnes – pre zmenu – pre porovnanie – len tak – slobodne – z vlastného rozhodnutia, len tak do práce?…

 

Teraz najčítanejšie