Denník N

O tragédii národa, ktorý zlyhal

Čelíme ďalšej smutnej epizóde krízy, ktorá odhalila našu neschopnosť. Nedá sa vyhovoriť na nikoho a na nič. My všetci sme súčasťou spoločnosti, ktorá prehrala sama so sebou.

Príbehy o spolupatričnosti v čase núdze, príbehy o ľudskosti a obetavosti. Vstrebávame ich odmalička. Poznáme ich z rozprávaní, zo stránok kníh či z filmov, budujeme v sebe ilúziu o cnostiach  našej spoločnosti, ktoré sa prirodzene prejavia v ťažkých časoch. Vyrastáme a žijeme v predstave, že v čase ohrozenia či krízy nejak potiahneme za jeden povraz, pomôžeme si prekonať to.

Hrozba prišla, minulý rok zaklopala na naše dvere. Neviditeľný zabijak nás najskôr len postrašil a my, vydesení z vývoja vo svete, sme očakávali jeho bolestivé údery. No v tom zdesení bolo naďalej cítiť aj tú nádej, že sa tomu spoločne rozhodneme čeliť. Chvíľu to vyzeralo, že si budeme ctiť odbornosť, že budeme chápať nenahraditeľnú a obetavú prácu zdravotníkov. Že urobíme, čo sa dá pre ich podporu a bezpečnosť tých najzraniteľnejších, kým nám veda neprinesie účinnejšiu ochranu a lieky.

Prišli mesiace opatrení a s postupujúcim časom vyprchávala naivná predstava. Nedá sa to označiť iba za výsledok únavy a frustrácie. Jednoducho po krátkom šoku prišiel návrat do nášho smutného mentálneho normálu. Deň po dni sa stupňujúca nedôvera, osočovanie, odmietanie, agresivita. Vyprchal strach, vyprchal rešpekt. Aj tie úplne najprirodzenejšie a bezbolestné opatrenia počas epidemickej hrozby sa stali priestorom na absurdný vzdor, bojiskom medzi tými, ktorí sa ich rozhodli zodpovedne akceptovať a tými, ktorí sa z nich rozhodli urobiť symbol útlaku. Utíchali oslavné ódy na prácu zdravotníkov, utíchal obdiv k odborníkom a vedcom. To najlepšie, čo doma máme, sa namiesto podpory a uznania stalo neraz terčom nenávisti a útokov. Naopak, začala stúpať podpora manipulátorov, ktorí sa rozhodli svoju cestu k moci vydláždiť mŕtvolami občanov našej krajiny.

Tragická zima to nezmenila. Tisíce obetí nákazy, tisíce sekundárnych obetí z dôvodu obmedzenej zdravotnej starostlivosti, otrasené zdravotníctvo, bolesť pozostalých. No strata súdnosti pokračovala nevídaným tempom. S vlnou nákazy prišla aj očakávaná nádej v podobe vakcín. Robili sme výpočty, kedy sa nám podarí zaočkovať štvrtinu populácie, kedy polovicu, kedy celú.  No nezapočítali sme fakt, že veľká časť obyvateľstva sa nedočkala vytúženej ochrany, ale len ďalšieho úhlavného nepriateľa. Faktické informácie a dáta o význame a prínose očkovania boli prehlušované skresľovanými či hyperbolizovanými správami o rizikách, falošné správy a konšpiračné teórie sa šírili rýchlosťou blesku a intenzívne bombardovali mysle Slovákov. Bezcharakterní politickí príživníci na nevedomosti a negatívnej emócii objavili v tejto informačnej neistote ešte väčšiu zlatú baňu.

Je november 2021 a my sa tam nachádzame opäť. Ľudia umierajú, kapacity potrebné pre záchranu životov sú naplnené. Tentokrát je to ale predsa len o trochu iné – všetci sme mali mesiace na ten jednoduchý krok, ktorý by mohol pomôcť odvrátiť túto najhoršiu možnú situáciu, na malé pichnutie do ramena. Po vakcíne od začiatku roka siahlo bohužiaľ slabých 54% dospelých občanov a nedá sa to nazvať inak ako obrovské zlyhanie. Ani poučenie z predchádzajúcej vlny, ani prítomnosť agresívnejšieho vírusu, ani poznatky zo sveta, ani nekonečné prosby. Nič neprinútilo podstatnú časť národa aby sa mobilizovala pre ochranu svoju, pre ochranu verejného zdravia, pre pomoc vyčerpaným zdravotníkom, pre pomoc hospodárstvu. Úplne zbytočne posielame ďalšie tisíce ľudí do plných nemocníc, odkiaľ sa mnohí nevrátia. Boli hodení cez palubu v zápale tvrdohlavej obrany nepochopenej individuálnej slobody, boli obetovaní v honbe za popularitou známych postavičiek tragikomickej politickej scény, stali sa obeťou ľahostajnosti vlastných spoluobčanov.

Tak toto je tá vysnívaná spolupatričnosť, ktorá sa v národe prebudí v ťažších časoch? Asi to už tak s nami bude. Sme neschopní čeliť vážnym výzvam, nemôžeme sa na seba spoľahnúť v ťažkej situácii. Základná disciplinovanosť, dôvera v odbornosť, snaha odbremeniť vyťaženú infraštruktúru, nevidieť len svoj komfort a svoju slobodu ale aj slobodu svojich spoluobčanov – to, čo by malo byť v takejto situácii prirodzené, nám mnohokrát chýbalo a chýba.

Čelíme skúške z toho najúprimnejšieho vlastenectva a zatiaľ drasticky prepadávame. Keď už nejde iba o fandenie našim talentovaným športovcom, mávanie vlajkami na štadiónoch či o zimomriavky z hymnických piesní, keď už naozaj nejde iba o peknučké pozlátka a reči, ale reálne (a častokrát absurdne jednoduché) činy a spoločnú snahu ochrániť sa, nestojíme takmer za nič.

Nedá sa vyhovárať na nikoho a na nič, diel zodpovednosti za aktuálnu situáciu si nesieme takmer všetci. Preto píšem najmä o nás a nie „o tých druhých“, preto len neukazujem prstom na vládu ako je zvykom. My všetci sme tá spoločnosť, čo prehrala sama so sebou. Všetci vytvárame spoločenskú atmosféru, ktorá hýbe s postojmi más, s prijímaním opatrení, ich popularitou či dodržiavaním. Veľká časť zodpovednej väčšiny sa rozhodla mlčať, radšej sa nezapájať, aby sa vyhla konfrontácii či konfliktu. Aj preto narástol hlas nedôvery a odporu sabotujúci pokrok v boji proti aktuálnej hrozbe. Niet sa čo v takej atmosfére diviť, že sa ani vo vláde nenájde energia na iné ako kostrbaté riešenia. Oporu v spoločnosti nepočuť, prešľapujeme, motáme sa. A ľudia umierajú. TAK SA PREBERME.

Aj napriek sklamaniu, ktoré po takmer dvoch rokoch pandémie pociťujem, verím, že máme na viac. Som si istý, že vieme byť viac, ako len národom zamotaným do tisícov agresívnych žabomyších vojen vo svojom vnútri. Viem, že nie sme iba národom ľahostajných a ublížených, ale najmä zodpovedných, odhodlaných a šikovných ľudí, vďaka ktorým ešte mnohé dokážeme. Ak sa niekomu moje riadky kritiky zdali voči našej krajine nefér, vedzte, že nebolo cieľom útočiť. Osobne nepokladám za vlastenecké tľapkanie sa po pleci a rozprávanie si, akí sme skvelí. Za neodmysliteľnú súčasť vlastenectva považujem schopnosť pozrieť sa do pomyselného zrkadla a vidieť v ňom aj svoje zlyhania a aj tie najhoršie neduhy. Na to, aby sme sa niekam posunuli, je potrebné presne vedieť, kde sa nachádzame. Je dôležité priznať si, že nás ešte čaká poriadne dlhá cesta ku Slovensku, ktoré potrebujeme.

Teraz najčítanejšie

Ľuboš Ďubek

Občan snívajúci o lepšej krajine, úradník snívajúci o lepšom štáte. Člen hnutia Progresívne Slovensko.