Denník N

Ako sa zbytočne netrápiť

Keď príde na pretras vina, vnímame ju ako stigmy, ako niečo čo človeka oddeľuje od ostatných a spoločnosti. Vina má bez pochýb svoje dôsledky. Mať výčitky, prežívať hanbu, či byť gniavený zlým svedomím, má svoje opodstatnenie a zmysel. Kým nás trápi vina, je to znakom toho, že sme vo svojom vnútri zodpovední. Otázkou je, ako s vinou pracovať a ako sa „zbytočne“ netrápiť.

Človek je tvor omylný, preto tu a tam sa voči niekomu / niečomu previní a následne cíti hanbu a prežíva pocit viny. To všetko je prirodzené a patrí k človeku. Je to znakom toho, že ešte dokáže rozlišovať medzi dobrom a zlom. A preto si uvedomuje, že urobil niečo, čo nie je v poriadku.

Zároveň v človeku prebieha súboj medzi dobrom a zlom. Aj od toho závisí, či niekomu ublíži, alebo nie. Dobro má navrch, preto väčšina ľudí ešte stále cíti výčitky. Ak by si vedome a dlhodobo vyberali zlo, už by výčitky nemali…

Dnes sa pozrieme na to, ako s vinou pracovať. Ako z nej urobiť „bežný“ nástroj, vďaka ktorému budeme rásť. A ako prijať seba s láskou ako bytosť, ktorá dokáže ublížiť a napriek tomu je vzácna a hodná lásky.

Vina ako príležitosť

Nie je to tak dávno, čo sme si priblížili knihu Lawrenca Staplesa – Vina.

Lawrence vo svojom diele vinu definuje ako stav, v ktorom sme sa ocitli a ako emóciu, ktorá hovorí o narušení rovnováhy. Varuje pritom pred dvoma extrémami – keď sa niekto obviňuje zo všetkého (aj z toho, čo neurobil) a keď vinu necíti (hoci by mal).

Hovorí tiež o hanbe, svedomí, ľútosti, hriechu, tresteodpustení. Všetko sú to „prejavy“, ktoré navzájom súvisia.

Lawrence prezentuje vinu ako niečo, čo sa spája s človekom, či chce, alebo nie. Jednoducho patrí k životu. Hovorí preto o vine, ako o príležitosti na rast. Ak vina je dôsledkom nedokonalosti, potom zároveň je príležitosťou na zmenu k lepšiemu.

Zaujímavý je odkaz na Junga a jeho tieň. V tieni je totiž veľa vecí, ktoré sme tam posunuli na základe pocitu viny – niečo čo k nám patrí a neprijali sme to.

A dôležité je, keď vinu prezentuje ako cestu k udržaniu rovnováhy medzi protikladmi – je cestou k rozlišovaniu medzi dobrom a zlom.

Za zmienku stoja aj obranné mechanizmy, ako sa s vinou vysporadúvame – potláčanie, projekcia, zdieľanie pocitu viny, či poškodzovanie.

A varuje pred tím, aby sme kvôli pocitu viny popreli seba a nežili iný život, než by sme naozaj chceli. Ak Vás tento „nástrel“ zaujal, viac o Lawrencovi a jeho pohľade na vinu nájdete tu: https://dennikn.sk/blog/2189623/kto-za-to-moze/.

Hanba ako varovný signál

Za zmienku okrem Lawrenca stoja aj dvaja autori Daniel Green a Mel Lawrenze, ktorí stoja za knihou Jak se vypořádat se studem a vinou.

Na ich knihe je cenné, že sa zaoberajú pojmami ako vina, hanba, vnútená a prirodzená hanba.

Vina tu je objektívny stav. Nie je to pocit. Sme zodpovední – nie je to pocit, hoci so zodpovednosťou sa spája pocit a nie je to len pocit hanby. Niekedy sa ľudia viac zaoberajú pocitom previnenia než skutkom, ktorý urobili – trápi ich pocit, nie stav. Ak budeme vnímať ako problém pocit a nie stav, nikam sa nepohneme. Pocit viny môžeme vtlačiť aj sami sebe, ak sa obviňujeme z niečoho a nie sme k sebe dosť dobrí.

Práve hanba je emocionálnym prežitkom viny. Skloníme hlavu, vyhýbame sa očnému kontaktu, pozeráme sa do zeme, snažíme sa schovať. Ale nemusí byť spojený len s našou vinou. Hanbu cítime, aj keď nás niekto kritizuje a pritom nemá pravdu. Hanbu cítime, aj keď nás niekto zaskočí (zahanbí nás), či vytlačí na okraj (pre niečo nás oddelí od ostatných). Pre niektorých sa hanba stala dokonca životným postojom. Hanbu však môžeme prežívať, aj keď nás niekto chváli. Začervenáme sa. Hanba je takým poplašným signálom – niečo sa stalo, čo môže viesť k izolácií. Hanba nás tiež chráni pred ešte väčšou hanbou – tím že nám bráni pokračovať. Skôr, než bude neskoro…

Vnutená hanba je hanba, ktorú nám niekto vnútil, ale nie sme zodpovední, hoci sme uverili tomu, že sme. Vnútenú hanbu prežívame, aj keď nám niekto ublíži. Hanba je niečím, čo nás oddeľuje od iných. Jediné čo môžeme s vnútenou hanbou urobiť, je vrátiť ju tomu, kto s ňou prišiel, alebo odmietnuť ju. Nemá pre nás žiadny prínos. Hoci poukazuje na istú krehkosť a nízku sebadôveru, inak by sme totiž neprijali zodpovednosť za niečo, čo s nami nesúvisí. Hoci niekedy naozaj nevieme, ktorá bije a kto je za čo zodpovedný…

Prirodzená hanba je dôsledkom našej nedokonalosti. Sme nedokonalí, preto sa dopúšťame krokov, za ktoré sa potom hanbíme. Prijať seba aj s chybami pomáha prijať aj vinu a hanbu ako niečo, čo k životu patrí a následne z toho urobiť nástroj na cestu k osobnému rastu.

Svedomie je priestorom, kde riešime vnútorný konflikt – keď naše konanie nezodpovedá normám, ktoré vyznávame. Svedomie nie je neomylné, preto ho treba kultivovať. Svedomie je dôležité, aby sme prežívali hanbu a cítili vinu, kedy sme naozaj zodpovední za ten stav. Svedomie je kľúčové pri spoznaní či sme, alebo nie sme vinní.

Keď hovoríme o svedomí, musíme hovoriť o myšlienkachemóciách, ktoré sú často navzájom prepojené. Práve kombinácia emócie a myšlienky nám hovorí veľa o tom, čo sa stalo a pomáha pochopiť, prečo sa to stalo. Vina je stav. Hanba je prežitkom a emóciou. Myšlienka je kľúčom k pochopeniu. Ak by sme dali slovo len emócií, vina by bola pocitom. Ak by sme dali slovo len myšlienke, vďaka racionalizácií by sme boli bez viny – ospravedlnili by sme si všetko. Kombinácia myšlienky a emócie nám bráni utiecť z miesta činu. Naozaj sme to my, kto niečo spôsobil, kto sa preto cíti nepríjemne a kto s tím musí niečo urobiť.

A k tomu nám poslúži kniha, ktorú si priblížime dnes. Je od Ilsi Sandovej a volá sa Podívejte se na sebe laskavě. Podnázvom je – jak se osvobodit od přehnané viny.

Zlé svedomie

Vina je úzko spojená so zlým pocitom zo seba, známym ako zlé svedomie. To že sme niečo spôsobili a nemáme preto dobrý pocit zo seba, to je fakt. Zaujímavé je, že ten pocit previnenia a viny, hovorí niečo o nás – o tom, ako citlivé máme svedomie, ale aj ako dôležité sú pre nás hodnoty.

Na rozdiel od Daniela Greena a Mel Lawrenze hovorí Ilsa Sand o opodstatnenom a neopodstatnenom zlom svedomí. Pri opodstatnenom výčitky sú primerané skutku a okolnostiam. Pri neopodstatnenom tomu tak nie je.

Inak je zaujímavé slovné spojenie zlé svedomie, pretože svedomie je nástroj a samé o sebe je neutrálne. To slovo zlé nehovorí o samotnom svedomí, ale o výčitkách ako dôsledku našej viny. Inak, pokiaľ máme skúsenosť so zlým svedomím, sme na tom dobre, pretože vieme rozlišovať medzi dobrom a zlom…

Ako utekáme pred svedomím

V reakcií na zlé svedomie niektorí ľudia začnú napodobňovať pštrosa. Snažia sa vyhnúť zodpovednosti a vždy prídu s nejakým vysvetlením, prečo sa to stalo a prečo za nič nemôžu. Niektorí ľudia zoči voči vine – pripomínajú mravca, snažia sa urobiť všetko preto, aby všetkým vyhoveli a aj tak ich snaha vyjde na zmar.

Tieto dve reakcie sú problematické aj vo vzťahu. Človek so stratégiou pštrosa má problém prevziať za niečo zodpovednosť a človek so stratégiou mravca obviňuje toho druhého zo všetkého možného, pretože on pre neho robí všetko. A tak problém musí byť na druhej strane.

Ak by sme sa mohli zavďačiť všetkým vrátane seba, potom by sme vyhli výčitkám a zlému svedomiu. Ale nevyhli. Lebo to nie je možné. Aj keď nechceme, často sa musíme rozhodovať a čelíme výčitkám, prečo sme urobili a a nie b. Jednoducho, vždy môže byť niekto sklamaní našim konaním. Dôležité preto je, či sme sa na jednej strane „neprehrešili“ a na strane druhej – či sme nekonali proti sebe.

Vina a emócie

Zo zlým svedomím sa často spájajú štyri emócie: hnev, strach / úzkosť, smútok a radosť. Sklamanie v sebe skrýva smútok a aj hnev. Napätie v sebe kombinuje strach a radosť. Hnev sa často obracia do vnútra. Smútok nás vedie k tomu, aby sme problém prekonali. Strach nás vedie k prijatiu zodpovednosti. A hnev nás môže obrať o energiu a doslova nás môže paralizovať.

Hnev ktorý obrátime do vnútra a proti sebe v podobe sebakritiky, môže viesť k bolestiam hlavy, k depresií, ale aj k ďalším zdravotným problémom. Má však aj pozitívny rozmer. Ak ostatní vidia, že sa tím celým trápime, upustia od hnevu voči nám. A ak zjednáme nápravu, dochádza k pozitívnej zmene – akoby sme sa správne zachovali, hoci na druhý pokus.

Ako naložiť s vinou

S vinou sa spája niekoľko krokov. Niekedy stačí prejaviť ľútosť. A niekedy treba aj nahradiť škodu. Ani náhrada škody však nie je zárukou, že vzťah sa obnoví. Ale bez pochýb sa obnoví náš dobrý pocit zo seba. Problémom nie je chyba, sme omylní. Problémom je, keď sa bojíme prevziať za chybu zodpovednosť.

Výčitka v pozadí

Veľa šarapaty v našom živote dokážu napáchať výčitky. Oberajú nás o veľa energie. A pôsobia z úzadia. Správajú sa ako partizán. Často ani nevieme o ich operovaní v „priestore“. Znakom výčitiek je, že sa nám bez vonkajšieho impulzu zmení nálada a zhorší úzkosť. Vtedy je zrejmé, že v našom vnútri sa objavila myšlienka / emócia, ktoré ovplyvnili naše rozpoloženie. Na čo som myslel pred tím, než k tomu došlo? To je otázka, ktorú si treba položiť. Výčitky sa často spájajú s podmieňovaním: mal som… mohol som… Výčitky nezmenia to, čo sa stalo. A ani neodčinia. Len zhoršia náš pocit zo seba.

Kto za to môže?

Daniel Green a Mel Lawrenze priniesli dôležitú poznámku – či naozaj môžem za to, čo sa stalo? A Ilsa Sand hovorí, že dôležité je posúdiť, aký je náš podiel na tom všetkom. Možno v tom nie sme sami. Možno za to môžu viacerí ľudia a každý má na tom svoj podiel. To neznamená, že neprijímame zodpovednosť. Prijmeme, ale v primeranej miere.

Keď trpíme 2 x

Náš postoj k tomu čo sa stalo a hlavne pocit zo seba je ovplyvnený mnohými schémami a vzorcami, ktoré sme prijali. Či už od rodičov, zo spoločnosti, ale aj na základe svojho vlastného rozhodnutia. Aké problémy to môže narobiť si uvedomíme, keď si predstavíme, že máme na seba veľké očakávania. Vtedy je pomerne ľahké zlyhať…

Môžeme sa na seba hnevať, že sme hneď niekomu nezdvihli telefón. Kto nás naučil takémuto pravidlu? Je to len príklad princípov a zásad, ktoré sme prijali. Môžeme takéto zásady mať, ale musia byť naše, alebo nami vedome prijaté. Vtedy sú našim svetom. Hovoria niečo o nás. V inom prípade sú skôr tyranom. A tak najprv trpíme požiadavkami a potom tím, že sme ich nesplnili. Trpíme 2 x.

Ak je pre vás dôležité vyhovieť druhým, možno máte nízke sebavedomie. A to že druhým vyhoviete, Vám nijako nepomôže. Ten dobrý pocit zo seba získame len keď ide o náš postoj nezávislý od druhých. To neznamená, že pochvala od druhých nepoteší.

Spoznať prijaté a zaužívané schémy je náročnejšie, než pokračovať vo vybehaných koľajach. Stojí to viac energie. Ale prináša to viac pokoja a radosti. Preto to má zmysel.

Deň blbec, alebo ako to nezhoršiť

Asi každý pozná deň blbec. Práve vtedy sa učíme tomu – nezhoršovať situáciu. Ako by sme pridávali olej do ohňa. To nijako neovplyvní skutočnosť, že horí. A ani to neurýchli proces horenia. Len zhoršíme situáciu. Čierne myšlienky sú totiž akoby neustálym prísunom horľavej látky. Situáciu len zhoršujú.

Svedomie a strach

Zlé svedomie hovorí o niečom, čo sa stalo. A to je fakt. Ale je tam aj ukrytý strach.

A strach nás môže priviesť k tomu, že sa budeme snažiť vyhovieť ostatným za každú cenu. A pritom, ak nás chce niekto kritizovať, dôvod si nájde. To že sa budeme snažiť vyhovieť neznamená, že sa vyhneme negatívnemu pocitu. Ak budeme sami sebou, skôr sa ubránime negatívnemu pocitu, ktorý nám bude chcieť niekto vnútiť. Budeme vedieť, že nie je náš. Vyhneme sa negatívnej emócií, ktorú nám chcú vtlačiť. Nevyhneme sa kritike, ktorá by prišla tak, či tak. Ale tá je neopodstatnená a teda nemá žiadnu hodnotu…

Nepríjemný pocit patrí k životu

Čelí pred nami výzva – dokázať ustáť nepríjemný pocit, pretože sa treba vedieť postaviť čelom k tomu, čo sme spôsobili. Ale dokázať čeliť nepríjemnému pocitu aj preto, že jednoducho žijeme svoj život a nie každému to môže vyhovovať. A daňou za to – že sme sami sebou je, že sa to tu a tam nebude niekomu páčiť a bude mať s tím problém. V dnešnej dobe žiaľ treba pripomenúť, že byť sám sebou neznamená, že sa budem správať ako „buran“. Byť sám sebou znamená, že žijem svoj život rešpektujúc dôležité normy a očakávania. Ak sa predbehnem, nie som výnimočný, ale sebec.

Prijať len to, čo je naše

Možno patríme k tím ľuďom, ktorí majú nízke sebavedomie a vedomie vlastnej hodnoty. Takí žiaľ často priťahujú ľudí, ktorí im veľmi ochotne hodia na svoje plecia svoju zodpovednosť. A postavia ich do pozície obete. Táto pozícia je dosť defenzívna a môže nás ochromiť. Hlavne ak zodpovednosti bude toľko, ako by sme niesli zodpovednosť za celý svet. Je prirodzené, že po čase nebudeme chcieť robiť rozhodnutia. A budeme sa báť rozhodnúť. Tu je dôležité vedieť si nastaviť hranice. Ale aj odpútať sa od človeka, ktorý je pre nás toxický. Ako by z nás vysával všetkú energiu.

Prijať seba, aj s chybami

O mesiaci sa hovorí, že má odvrátenú stranu. A tú máme aj my. Naozaj sme omylní, robíme chyby a dokážeme niekomu ublížiť. Prijať to ako fakt a tieto veci ako časť seba, je celkom obdivuhodný pocit. Je cestou k tomu, aby sme rástli a zo svojich slabých stránok robili svoje silné, alebo sa aspoň za ne nemuseli hanbiť.

Okrem toho, ak dokážeme prijať seba, potom aj ľahšie prijmeme svoju vinu a nebudeme ju brať ako zlyhanie a tragédiu. Zároveň vďaka tomu budeme milosrdnejší k iným – ak môžeme urobiť chybu, môže ju urobiť aj ten druhý…

A ak nemáme problém prevziať zodpovednosť, dávame tím dobrý príklad v spoločnosti. Inšpirujeme tím iných. A pretvárame spoločnosť.

Potláčanie k ničomu nevedie

Niektorí ľudia ťažko nesú vinu a tak sa snažia ju kompenzovať. Napríklad tím, že sa viac obetujú pre iných. Ale tím skôr uberú na vlastnej hodnote. Nerobia to totiž zo správnych dôvodov. Niektorí sa snažia kompenzovať rôznymi náhradami a tak sa upnú na postavenie, titul, či moc. Ale to je len slabá náplasť. A niektorí pocit viny neustoja a zápasia so závislosťami. To sú pritom len niektoré z mechanizmov, ktorými si paradoxne len ďalej ubližujeme, pretože náš problém neriešia. A to sme skoro zabudli na projektovanie vlastných chýb do druhých a ich kritizovanie, aby sme sa my cítili dobre.

.

V čom je teda najväčší prínos Ilse Sand a jej knihy? Ilse nás vedie k tomu, aby sme prijali seba aj s chybami. Potom prijmeme vlastnú omylnosť, ale aj vinu ako niečo, čo patrí k životu. Nebudeme z toho robiť tragédiu, či osobné zlyhanie. Dokonca nám to pomôže pracovať na sebe a premieňať sa, pretože vďaka tomu spoznávame svoje slabé stránky, na ktorých možno popracovať. Ak prijmeme seba s láskou, potom aj vine dáme miesto, ktoré jej patrí. Nebude niečím tragickým. Nemáme radi ten pocit viny a hanby. Ale tieto pocity hovoria o tom, že sme ešte citliví a vieme rozlišovať dobro od zla. A to je pozitívne. Kým cítime, sme na tom dobre…

V samotnej knihe je množstvo praktických cvičení a zamyslení, ktoré Vám pomôžu nájsť svoj zdravý stred. Ale je tu aj veľa názorných príkladov, v ktorých sa možno nájsť a spoznať rôzne vzorce a schémy, ktorými sa riadime v živote.

Tomáš Hupka

Ilse Sand je dánska psychoterapeutka, ktorá sa dlhodobo zaoberá problémom prehnanej citlivosti. Má vlastnú psychoterapeutický prax. Dnes sme si priblížili jej knihu Podívejte se na sebe laskavě.

Zdroj fotografie:

www. inc. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa.

Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee.

O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.

Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia...

Aktuálne "zastrešujem" projekt www.knihypredusu.sk - eshop so starostlivo vybranými knižnými titulmi...

Prajem Vám príjemné čítanie! Tom