Denník N

J. R. R. Tolkien: Netvoři a kritikové (Čitateľský denník 63/2021)

„Mají-li dospělí číst pohádky jako přirozenou součást literatury a přitom si nehrát na děti, nepředstírat, že je pro děti vybírají, a nebýt chlapci, kteří nikdy nevyrostli, jaké pak musí být hodnoty a funkce pohádek? To je, myslím, ta poslední a nejdůležitější otázka. Některé ze svých odpovědí na ni jsem naznačil. Především: pokud jsou napsány dovedně, bude prvořadou hodnotou pohádkových příběhů ta hodnota, kterou sdílejí s ostatními formami.

Pohádky také nabízejí — ve zvláčtní míře či zvláštním způsobem — nasledujíci veličiny: Fantazii, Obnovu, Únik a Útěchu, tedy takové věci, které děti zpravidla potřebují méně než dospělí. O většine z nich se ovšem dnes velmi běžně soudí, že jsou všeobecně škodlivé.“

Zelený rytier, najnovší film Davida Loweryho, je (ako isto viete) založený na britskej epickej básni z konca štrnásteho storočia. Dejú sa v ňom podivné veci — zvieratá hovoria, mŕtvi chodia, kráľ Artuš stále vládne a stína sa tam hlava nehlava. Keďže som v tom všetkom mal tak trocha chaos — ale zároveň si uvedomoval hĺbku tohto mýtu — vytiahol som po rokoch z poličky zbierku esejí Netvoři a kritikové. Veď kto by mi už lepšie osvetlil tento epos než sám J. R. R. Tolkien?

Knihu tvorí dokopy sedem prednášok, ktoré v tom či onom roku zazneli na univerzitnej pôde. Tolkien v nich ako oxfordský profesor rozoberá Béowulfa, vzťah angličtiny a velštiny a dosť priestoru venuje aj spomínanej rytierskej básni Pan Gawain a Zelený rytíř. Osobne však chcem vyzdvihnúť dvojicu iných esejí.

Tajné neřesti nadšene popisuje svoju lásku k jazykom — a k ich vymýšľaniu. Môže to znieť ako podivné hobby zmäkčilého aristokrata, Tolkien však zažil bahno zákopov prvej svetovej vojny a práve na tomto strašnom mieste sa stretol s neznámym vojakom, ktorý, rovnako ako on sám, uprostred bombardovania vymýšľal akuzatív svojho fiktívneho nárečia. Aj zdanlivo nezmyselná záľuba tak môže podľa pána profesora povznášať ducha.

Najslávnejším textom tejto zbierky je však esej O pohádkach. Čo vlastne sú rozprávky? Aký je ich pôvod a zmysel? A prečo by ich mali čítať najmä dospelí ľudia? Ríša rozprávok, Faeria, leží podľa Tolkiena ďaleko a hlboko a vysoko a je plná nebezpečenstva, radosti i smútku. To, čo ju odlišuje od iných miest — a literárnych žánrov — je Fantázia, Obnova, Únik a Útecha.

A práve útecha šťastného konca — Tolkienom pomenovaná ako eukatastrofa — je najväčšou funkciou rozprávky. Je to akýsi náhly obrat, radostný zvrat v beznádejnej situácii, ktorý zabráni definitívnej porážke hrdinov. Áno, aj ja som si hneď spomenul na orlov z Návratu kráľa. Smútok, nezdar a temnota sú teda dôležitým prvkom, ale iba preto, aby nasledujúca radosť z oslobodenia bola o to väčšia — rozbúcha nám totiž srdce a vženie slzy do očí. A keďže bol Tolkien kresťanom, za najväčšiu eukatastrofu v dejinách považoval Kristovo narodenie a vzkriesenie — pravdivý mýtus, ktorý posväcuje ostatné mýty.

Esej hovorí aj o ďalších krásnych témach — o našej túžbe hovoriť so zvieratami, o úcte k stromom a neživej prírode, o úniku pred Smrťou i o tom, že tvoríme preto, lebo sme sami stvorení na obraz Tvorcu.

Kniha končí Tolkienovou Řečí na rozloučenou s Oxfordskou univerzitou a pri nej som si uvedomil, ako veľmi pána profesora uznávam. Zakončiť viac než tridsaťročné pôsobenie na univerzitnej pôde básňou vo vznešenej elfštine, to si nemôže dovoliť len tak hocikto.

J. R. R. Tolkien: Netvoři a kritikové
Argo, 2006
272 strán
*
90 %
*
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie